Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť
Manželka, mama, koučka a mentorka pre nezadaných a páry. Vďaka facebookovej iniciatíve sa v modlitbe za ňu aj za jej najmladšieho synčeka Joachima zmobilizovali tisícky ľudí. O tom, aký boj o život sa odohrával za dverami viedenskej nemocnice i ako zvládla starostlivosť o predčasniatko, sme sa rozprávali s Martinou Chvojkovou.

Máte tri deti – Lauru, Dominika a Joachima. Na toho najmladšieho ste si však museli dlhšie počkať. Aké boli vaše prvé dve tehotenstvá?

Už krátko po svadbe som prvýkrát otehotnela, veľmi sme sa tešili, ale so Sáruškou sme sa po ôsmich týždňoch tehotenstva museli rozlúčiť. Túto situáciu mi pomohla spracovať duchovná obnova Ráchelina vinica, ktorú odporúčam všetkým ženám, ktoré si prešli podobnou skúsenosťou     . Onedlho na to nám Boh poslal Laurinku, ktorú sme po prvej strate vnímali ako veľký dar. Bola som v poslednom ročníku na výške, no opäť som začala krvácať. Našťastie, tentoraz modlitba a lieky pomohli udržať tehotenstvo. Pamätám si, ako som pred štátnicami vracala a potom išla na skúšky s vedomím, že pod srdiečkom nosím človiečika, ktorý je oveľa dôležitejší ako Áčka. Pri Dominikovi mi namiesto mandarínok chutili grepy. Ale začiatočný scenár bol rovnaký – nevoľnosti, vracanie, krvácanie. Opäť riziko straty. Novéna odovzdanosti. Tehotenstvo pokračovalo chvíľu bezproblémovo. V dvadsiatom týždni som sa otvárala, hrozil mi predčasný pôrod, ale po týždni v nemocnici na magnéziu som sa vrátila domov a Dominik sa narodil zdravý.

 

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

 

Potom prišla dlhšia pauza. Túžili ste s manželom po ďalšom dieťatku, no ono neprichádzalo. Čo ste vtedy cítili?

Zo začiatku sme to až tak neriešili. Nechápala som ešte, že aby sme znova otehotneli, potrebujem prispieť k tomu Božiemu dielu aj svojím dielom. Len som sa modlila, ale konkrétne kroky k riešeniu sme ešte nepodnikali. Potom nasledovali viaceré roky s Creightonom a NaPro Technology a skúšaním všetkého možného. Vtedy sa striedali obdobia nádeje, ale aj smútku a frustrácie z toho, že to nejde. Až keď som úplne prijala fakt, že dve deti môžu byť konečný počet, prišla vnútorná vyrovnanosť. Neznamená to, že som chvíľkovo neprežívala smútok, keď namiesto bábätka prišla menštruácia, smútila som, ale už to bolo iné.

 

Ako sa boj s neplodnosťou odrazil na vašom vzťahu s manželom?

Myslím si, že pozitívne, skôr sme sa sústredili na výhody tohto stavu. Nikdy sme nemuseli byť v strese, aby sme neotehotneli, keďže sme chceli otehotnieť. Po Dominikovom narodení, keď sme potrebovali zachovať odporúčanú pauzu po cisárskom reze, sme potrebovali oveľa viac riešiť cyklus, kedy môžeme byť spolu intímne a kedy nie. Toto nám na približne sedem rokov úplne odpadlo, riešili sme len, kedy je pravdepodobnosť otehotnenia najväčšia.

 

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

 

ZRAZU SA ZA NÁS MODLILI TISÍCKY ĽUDÍ

Tretie tehotenstvo vyzeralo spočiatku bezproblémovo – až do 22. týždňa. To ste vedeli, že čakáte chlapčeka. Čo sa vtedy stalo?

Bola som na klasickej tehotenskej gynekologickej kontrole. Mesiac pred tým bolo všetko v poriadku. Lenže z tejto ma gynekológ poslal rovno na hospitalizáciu. Mala som prolaps, plodový obal mi vytŕčal von. Myslela som si, že ma zašijú a o pár dní som doma. Lenže na šitie už bolo neskoro. Bola som na jeden a pol centimetra otvorená, test na odtok plodovej vody bol pozitívny, mala som zápalové faktory v krvi, hneď mi nasadili antibiotiká. Na rovinu mi povedali, že ak porodím v ten deň, Joachim zomrie. Keď som sa pýtala, aké sú šance, že by bol v brušku ešte aspoň dva týždne, tak mi naznačili, že šanca je veľmi nízka a pôrod bude do pár dní. Taktiež povedali, že ak neporodím do rána, urobia všetko preto, aby ma previezli do špecializovanej nemocnice. Veľmi veľa ľudí sa za nás modlilo. Vďaka Bohu ma na druhý deň previezli do   (viedenská nemocnica), kde sa podarilo predĺžiť tehotenstvo o ďalších šesť týždňov.

 

Príbeh vášho tretieho dieťatka – Joachima  sledovali na sociálnych sieťach stovky, ba možno až tisícky ľudí. No nielen sledovali, ale najmä modlili sa. Ako sa to stalo?

V noci z 2. na 3. septembra som sa psychicky pripravovala na to, že môže nastať pôrod a Joachim ho neprežije. Cítila som sa bezmocná. Vedela som, že jedine Boh je Pánom života a má právo dať aj vziať, že si na Joachimka nemôžem robiť nárok len preto, že sme na neho tak dlho čakali. Keď som rozmýšľala, či sa predsa len nedá ešte niečo urobiť, prišla mi na um myšlienka požiadať druhých o modlitby. Napísala som prosbu o modlitby na Facebook. Ľudia to šírili ďalej a zo stoviek boli zrazu tisícky ľudí, ktorí sa za nás prihovárali.

 

Čo bolo na pobyte v nemocnici najnáročnejšie?

V tehotenstve – odlúčenie od manžela, bola som zavretá vo vnútri bez čerstvého vzduchu, mala som prerušovaný spánok, obmedzené súkromie, neustále mi hrozil predčasný pôrod, brali mi krv každý druhý deň a dostávala som infúzie – to všetko pri mojich zlých žilách. Bola som na oddelení, kde boli neustále urgencie.

Po pôrode bolo najťažšie skoro dva a pol mesiaca si odsávať materské mlieko a byť vytrvalá s dojčením pri všetkých prekážkach. Pri Joachimkovi sa striedali zdravotné sestry dvakrát denne, každá mala svoje spôsoby, čo rodič môže, čo nemôže, ako presne uložiť hniezdočko, hadičky. Niektoré na     do mnou stáli, keď som dojčila, často som bola pod neustálou kontrolou. Niekedy to bolo stresujúce. Joachimkov stav sa niekedy menil zo dňa na deň, niekedy som prišla a mal nové hadičky alebo antibiotiká, alebo nebol na svojom mieste, lebo bol niekam presunutý, a podobne.

 

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

 

CHCELA SOM BYŤ VEDOME V BOŽEJ PRÍTOMNOSTI

V istom momente to vyzeralo, že môžete porodiť a Joachim by to neprežil. Čo ste si vtedy mysleli?

Ťažko sa mi prijímala táto realita. Joachimko bol vytúžené bábätko, na ktoré sme čakali asi sedem rokov.

 

Boj však pokračoval zo dňa na deň. Aký bol váš cieľ? Za čo ste sa modlili?

Mojím cieľom bolo byť vedome v Božej prítomnosti a nedovoliť, aby ma čokoľvek od neho odlúčilo. Ani potenciálna smrť Joachimka, ani súženie súvisiace s predčasniatkom. Zo začiatku som sa modlila, aby mi Boh dal silu prijať situáciu, akokoľvek sa to skončí, neskôr som ho prosila, aby ešte aspoň o kúsok predĺžil tehotenstvo, a rozprávala mu o tom, ako si neviem predstaviť držať osemstogramové bábo, aký mám strach mať predčasniatko.

 

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

 

Kedy sa nakoniec Joachim narodil? A v akom bol zdravotnom stave?

Narodil sa v dvadsiatom deviatom týždni. Mal 1205 gramov a 39 centimetrov. Termín mal vypočítaný na 31. decembra, narodil sa 17. októbra. Pár dní bol na JIS-ke, potom ho previezli na menej intenzívne oddelenie. Zdravotný stav bol zodpovedajúci bábätku narodenému v tomto týždni. Až do decembra potreboval pomoc s dýchaním a gastro sondu.

 

Každý, kto si prešiel starostlivosťou o predčasniatko, vie, že sú to prebdené dni a noci s neistým výsledkom. Kde ste čerpali silu a nádej?

Veľkú silu som čerpala z Eucharistie, z modlitby krížovej cesty. Pomohlo mi, že som čítala v nemocnici knihu o predčasniatkach a vedela som z nej, čo to obsahuje, aké emócie sa s tým spájajú a ako s nimi pracovať. V nemocnici bola k dispozícii aj psychologička, chodila pomedzi rodičov a kto mal chuť, mohol si s ňou dohodnúť rozhovor, to bolo tiež nápomocné. Veľkou oporou bol pre mňa manžel.

 

Mama Martina Chvojková: Ťažko sa mi prijímala realita, že náš vytúžený Joachim mohol zomrieť

 

POCITY SÚ LEN ČASŤOU REALITY

Ako je na tom Joachimko dnes?

Jochimko krásne napreduje, 17. apríla mal už pol roka. Teraz má takmer sedem kíl a podľa doterajších skenov sú jeho mozog a srdce v poriadku. Vidí, počuje, bľaboce, usmieva sa. Reaguje. Často chodíme na rôzne kontroly. V máji sa rozhodne, či bude musieť absolvovať jednu operáciu, ale zatiaľ sa neobjavila nejaká závažná zdravotná komplikácia.

 

Cítili ste počas celej cesty k Joachimkovmu narodeniu Božiu prítomnosť vo svojom živote?

Počas tehotenstva v AKH mi takmer každý deň prišiel niekto priniesť sväté prijímanie. Napriek náročnej situácii okolo mňa som prežívala väčšinu času vnútorný pokoj, radosť a Božiu prítomnosť. Aj neznámi ľudia mi písali povzbudivé správy. Keď sa už Joachimko narodil a po týždni som odišla z nemocnice, bola som zahltená všetkými povinnosťami. Potom som bola opäť pár týždňov v nemocnici spolu s Joachimkom – vtedy bolo oveľa jednoduchšie odbehnúť si do nemocničného kostola na svätú omšu, čo som aj často robila, ale v tomto období som Božiu prítomnosť necítila. Ale to vôbec nevadí. On tu bol, je a bude, či to cítim, alebo necítim. Pocity sú len časťou reality.

 

Keby ste to dnes mali spätne zhodnotiť, čo vás táto skúsenosť naučila?

Táto skúsenosť mi pripomenula, že s Bohom sa dá prekonať všetko – od pichania si inzulínu cez neplánovaný tretí cisársky rez, vzdanie sa ďalšieho vysokoškolského štúdia až po prijatie, že dlho vytúžený syn môže zomrieť. Ukázala mi, akú veľkú silu má modlitba. Odhalila oblasti v našich životoch, na ktorých potrebujeme s Božou pomocou pracovať. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa – ukázala nám aj realitu našich vzťahov.

 

 

Téma+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+