Mama štvorčiat: Boli momenty, keď som zobrala na ruky aj tri deti naraz, hoci som nevládala

Keď sa dozvedela, že vďaka jednému tehotenstvu sa stane hneď viacnásobnou mamičkou, naplnili ju obavy. Dnes je šťastnou, a na sociálnych sieťach známou, mamou štyroch detí, ktoré nedávno oslávili svoje tretie narodeniny. Veronika Križalkovičová (30) nám porozprávala o svojich ťažkých okamihoch, o prichádzajúcich sviatkoch, no aj o tom, ako sa jej darí byť pokojnou napriek tomu, že má obvykle plné ruky práce či detí.

Si mamou štvorčiat, no máš iba dve ruky – nechýbajú ti niekedy ruky navyše? (úsmev)

Veru, často mi chýbajú. Hlavne pri takých situáciách, keď sa deti rozhodnú, že chcú všetky naraz na ruky.

Vlastne sa to deje v podstate denne, napríklad aj dnes ráno, keď sme išli do škôlky a každý sa chcel držať za ruku, čo je prakticky nemožné. Každý chce držať mamku a tatíka, no keď my ešte nesieme aj batohy, nemáme voľnú ruku pre každého z nich.

Ako takéto situácie riešite?

Teraz sa im to už dá vysvetliť – že jednoducho nemáme voľnú ruku a napríklad im navrhneme, nech sa chytia ony navzájom. Aj dnes ráno sme to riešili. Chlapci dali ruky nám a dievčatá sa chytili spolu a išli.

Keď boli menší, bolo to určite náročnejšie, lebo vtedy to ešte nevedeli pochopiť. Boli momenty, kedy som zobrala na ruky aj tri deti naraz, hoci som nevládala. No keď chceli byť práve pri mamke a nechcela som, aby plakali, čo sa snaží urobiť každá mamka? Vydržať.

NAJPRV NÁM LEKÁR POVEDAL, ŽE ČAKÁME TROJIČKY

Vráťme sa na začiatok vášho príbehu – pamätáš si na pocity, keď si sa dozvedela, že sa staneš mamou nie jedného, ale rovno štyroch detí naraz?

Áno, pamätám, na to asi nikdy nezabudnem. My sme sa najprv dozvedeli, že čakáme trojičky. Už táto správa bola pre mňa prekvapením a na začiatku som z nej bola zmätená. Bála som sa totiž, či bude všetko s detičkami v poriadku, no nejako sa mi to podarilo prijať a spracovať. Na nasledujúcej kontrole však prišiel ďalší šok – doktor mi oznámil, že tam vidí nie tri, ale štyri bijúce srdiečka. Musím priznať, že túto správu mi trvalo spracovať dlhšie. V podstate som si vydýchla až pri ďalšom ultrazvuku, kedy ma doktor ubezpečil, že všetky deti sú v poriadku. Kým som nepočula na vlastné uši biť ich srdiečka, akoby som tomu ani neverila a nepripúšťala si, že sa také niečo deje. Bola som presvedčená, že to ani nemôže dobre dopadnúť. Štvorčatá? Veď to je veľa detí, to nedokážem vynosiť, narodia sa skoro, budú maličké… hlavou mi prechádzali všetky možné hrôzostrašné scenáre. 

Čo ti pomohlo umlčať tieto nepríjemné predstavy?

Postupne utíchali každou kontrolou, keď mi lekár vždy povedal, že všetky detičky sa vyvíjajú, ako majú. Keď som na ultrazvukoch počula biť ich srdiečka, začala som dúfať a veriť, že všetko bude v poriadku.  

Ako prijal tvoj manžel správu, že sa stane otcom štvorčiat?

Manžel bol od začiatku s touto správou vyrovnaný a spracoval ju bez problémov. Často ma to upokojovalo – vidieť ho takto vyrovnaného. Samozrejme, že aj on sa bál, pretože takéto tehotenstvo so sebou prináša mnoho rizík. Celý čas však pri mne stál a hovoril mi, že to spolu zvládneme, a to bolo pre mňa veľkým povzbudením.

Mali ste v rodine – tvojej alebo manželovej – nejakú predispozíciu, že budete mať štvorčatá?

Nie. Vôbec. A vôbec sme nečakali, že sa takéto niečo môže stať.

A dostali ste k tomu nejaké vysvetlenie, že prečo sa to stalo?

To áno. Stalo sa to z dôvodu mojej nepravidelnej ovulácie, ktorú sa mi lekár snažil upraviť hormonálne. Tie hormóny však vyvolali hyperovuláciu, pri ktorej sa naraz uvoľnili štyri vajíčka a zázrakom boli všetky aj oplodnené.

Bolo ťažké vybrať mená pre takýto počet detí? (úsmev)

Myslím, že mnohí manželia to majú tak, že už vopred majú obľúbené mená, ktoré by raz chceli dať svojim deťom. Ja som mala nachystané meno pre dievčatko, Noemi, a manžel zas pre chlapčeka – Hugo. Na týchto dvoch menách sme sa hneď zhodli.

Ďalšie sme vybrali z kalendára, kde som sa rozhodla hľadať inšpiráciu. Pamätám si, že som náhodne otvorila kalendár na septembri a ako som si prechádzala jednotlivé dni, zastavila som sa na mene Damián a bolo rozhodnuté.

Posledné meno sa nám nedarilo vybrať. Rozhodli sme sa preň až deň pred pôrodom. Už ani neviem ako, ale vtedy mi napadlo meno Eliška.

Takže ste vopred vedeli, že to budú dve dievčatká a dvaja chlapci alebo ste mali ešte pripravené mená do zásoby?

Práveže sme nemali pripravené žiadne ďalšie mená. Spoliehali sme sa na to, čo nám povedal lekár – že to budú dve dievčatá a dvaja chlapci. Ak by to tak nebolo, riešili by sme to spontánne.

Prípravy na narodenie dieťatka so sebou prinášajú radosti z vyberania výbavičky a potrebných vecí pre novorodeniatko. Pre vás to predstavovalo všetko krát štyri. Ako sa vám darilo v týchto prípravách? Nebolo to zložité?

My sme zo začiatku veľa vecí nekupovali. Kúpili sme zopár kusov oblečenia, plienky a to je asi všetko. Vedeli sme, že keď sa detičky narodia, nepôjdu domov na štvrtý deň, ako to bežne býva. Tri tam pobudli tri týždne, najmenšia Noemi až päť týždňov. Až v tom čase sme pokúpili kočiare, autosedačky, postieľky, a keďže naše päťmiestne auto nám odrazu nestačilo, museli sme investovať aj do väčšieho auta.

Aký bol pôrod, respektíve tvoje pocity pri a bezprostredne po narodení detí?

Na pôrod spomínam veľmi rada, bol naozaj krásny. Rodila som síce cisárskym rezom, ale bola som pri vedomí, mala som pichnutý spinál. Všetko som teda počula a vnímala. Počula som plakať deti, na sekundu mi každé z nich ukázali a nikdy nezabudnem na tú úľavu, keď mi po pár minútach primár neonatológie povedal ich váhu, že sú stabilizovaní a že ich prevážajú na oddelenie v inkubátoroch. Všetci okolo nás boli úžasní a my im budeme navždy vďační za ich starostlivosť.

NAJŠIALENEJŠIE BOLO, KEĎ DETI ZAČALI CHODIŤ

Vaše štyri deti nedávno oslávili už tretie narodeniny. Ako svoje deti vnímaš ako mama? Vidíš v nich už teraz ich osobitosti?

Sú síce štvorčatá, no štvorvaječné, takže ony sa ani výzorovo až tak úplne nepodobajú. Každé je iné už na pohľad. Samozrejme, vidieť tam nejaké spoločné črty, no skôr je to také súrodenecké.

Osobnosť sa u nich ešte len začína formovať, no už teraz vidím niektoré vlastnosti, ktoré sa u nich prejavujú rôznou intenzitou. Napríklad u niekoho vidím, že je tvrdohlavejší, u iného zas, že je pokojnejší. Eliška a Hugo veľmi radi tancujú, Eliška si aj rada spieva. Rozdiely vidieť pri hre – kto sa s čím rád hrá a ako. Veľa vecí sa mení aj odvtedy, ako začali chodiť do škôlky. Asi neviem povedať konkrétnejšie, no postupne si všímam, že tie rozdiely sa ukazujú každým mesiacom.

Za tie tri roky ste toho zažili so svojimi deťmi už určite mnoho. Ak by si mala vybrať, čo ťa najviac prekvapilo – možno aj v tom negatívnom zmysle?

Nenazvala by som to úplne, že v negatívnom zmysle, ale povedala by som, že za najšialenejšie považujem obdobie, kedy deti začali chodiť. Pamätám si, že bol február, a keďže doma už chodili celkom zdatne, kúpili sme im prvé topánočky, že to skúsime aj vonku. Akurát sa však po zime začalo všetko topiť a my sme až vonku zistili, že chôdza vonku je úplne o niečom inom ako chôdza vnútri. Vyzeralo to asi tak, že každé dieťa sa podchvíľou vybralo iným smerom, do toho padali do mlák a roztopeného snehu. S mužom sme boli dvaja na štyroch, čiže sme nevedeli, koho skôr chytať. Asi po piatich minútach sme to vzdali a celí zablatení a špinaví, deti aj my rodičia, sme sa vrátili domov. Bola som z toho vtedy taká zúfalá, že som si myslela: „Tak toto sa nedá! My asi nikdy nebudeme chodiť von na prechádzky.“

Ako je to teraz? Zvládate už spoločné prechádzky? A kam najradšej chodievate?

Prechádzky už zvládame pekne a máme ich veľmi radi. Deti sa aj samy pomerne často pýtajú, že chcú ísť von a áno, už chodia aj spoločným smerom a po chodníkoch. (úsmev) Radi sa prechádzame u nás po dedine a tiež máme radi spoločné výlety.

Je ešte niečo, čo ako rodičia štvorčiat považujete za šialené?

Aj teraz nedávno sme prežívali takéto obdobie, keď deti začali chodiť do škôlky. Prvý týždeň bol naozaj náročný. Ráno deti nechceli, aby sme zo škôlky odišli, takže sa na nás tie prvé dni hodili – štyri deti na dvoch rodičov. Keby nám nepomáhali štyri učiteľky, tak z tej škôlky ani neodídeme. Každá totiž musela chytiť jedno dieťa, aby sme mohli v slobode odísť. Všetci sme pri tom, samozrejme, plakali – aj deti, aj my rodičia. No časom sme si všetci zvykli.

Mnohí mi hovorili, aké to bude jednoduché, lebo idú spolu naraz štyria súrodenci. Na odlúčenie od rodičov si však museli zvyknúť rovnako ako každé iné dieťa.

Aké sú tvoje ďalšie plány, keďže deti už začali chodiť do škôlky?

Postupne sa už vraciam späť do práce, zatiaľ na polovičný úväzok. Pracovala som predtým päť rokov ako zdravotná sestra a veľmi sa z návratu teším, najmä na zmenu prostredia a rozhovory s inými ľuďmi. 

Hovorili sme o náročných momentoch, pozrime sa na tie pozitívne. Keby si mala vybrať niečo konkrétne, aké pozitívne zážitky by si vybrala?

Ťažko vybrať niečo konkrétne. Vážim si naozaj všetko. Ja som sa v role mamky štvorčiat úplne našla.

Ak by si predsa len mala porovnať, iste máš kamarátky s jedným dieťaťom. V čom vidíš výhodu, že vy ich máte takto štyri naraz?

Teraz aktuálne, keď už sú väčší, výhodu vidím napríklad v tom, že sa spolu vedia pekne zahrať a často ma už ani nepotrebujú. Ráno sa zobudia, idú spolu do detskej a ja si môžem v pokoji vypiť kávu, dať si raňajky a ony sa aj hodinu samy prehrajú.

CHCEM INÝM PRINÁŠAŤ RADOSŤ A INŠPIRÁCIU

Deti svojim rodičom často nastavujú zrkadlo. Čomu ťa naučilo alebo učí byť mamou štvorčiat? Čo si si cez svoje deti uvedomila o sebe?

Že som veľmi trpezlivá. Dovtedy som si to o sebe nejako neuvedomovala, ale ako prišli deti, začala som si stále viac uvedomovať, že mám s nimi trpezlivosť, aj v situáciách, keď vymýšľajú. Napríklad, keď prichádzame domov a každé z detí má potrebu otvoriť a zatvoriť dvere. Radšej trpezlivo postojím a dovolím to každému, ako by som mala riešiť ich vzdor z toho, keď im to nedovolím.

Čo si všímaš a oceňuješ na svojom manželovi ako na otcovi?

Veľmi sa mi páči, s akou láskou k deťom pristupuje. Už keď sme ich doniesli z pôrodnice, ničoho sa nebál napriek tomu, že deti boli maličké, približne dvojkilové. S nehou ich od začiatku prebaľoval, kŕmil, kúpal… Je perfektný.

Minulý rok si získala titul Mama roka influencerka – čo to pre teba znamená?

Prináša to najmä zodpovednosť. A tiež to pre mňa znamenalo povzbudenie a vďačnosť za ľudí, ktorí mi dali svoje hlasy. Sú to ľudia, ktorí naozaj prichádzajú na môj profil, aby z neho načerpali a inšpirovali sa. Preto sa odvtedy snažím nad obsahom toho, čo pridávam, ešte viac premýšľať.

Iní čerpajú od teba, od koho čerpáš ty, keď si s niečím nevieš dať rady?

Najčastejšie sa obraciam na svoju mamku a staršiu sestru.

Čo ťa motivovalo založiť si účet na Instagrame?

Pamätám si, že sme sa o tom s manželom dlhšie rozprávali. Ja som bola už aj pred tehotenstvom na internete dosť aktívna a rada som tam prispievala tým, čo žijem. Ten posledný podnet, pre ktorý sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme, bol začiatok vojny na Ukrajine. Vyvolalo to veľa strachu, nepokoja, napätia. A práve to nás podnietilo, že by bolo pekné v tomto čase prinášať niečo milé, bezstarostné, čo v ľuďoch vyvolá radosť. A ono to zafungovalo a veľmi rýchlo sa nám počet sledovateľov zvyšoval.

Aké témy na tvojom profile nájdeme?

Ide predovšetkým o rodičovské a mamičkovské témy, ale zdieľam aj niektoré veci z môjho života ako ženy a postupne, po návrate do práce, by som chcela pridávať príspevky aj z tejto oblasti. Deti rastú, pre mňa tiež začína nová etapa, takže určite to nechcem nechať len pri príspevkoch týkajúcich sa výlučne detí.

Ako rodičia štvorčiat určite pútate pozornosť všade, kde sa objavíte. Aké to je? S akými reakciami sa stretávate?

Naživo sme sa ešte nestretli so zlou reakciou. Iné je to online – človek napíše kadečo, aj veci, ktoré väčšinou nedokáže povedať. Ale pri osobných stretnutiach sme sa naozaj stretávali iba s dobrými reakciami. Najmä na začiatku, keď sme sa pohybovali s dvomi dvojičkovskými kočíkmi. To naozaj pútalo pozornosť a vzbudzovali sme tým u ľudí obdiv.

Teraz, keď už chodíme bez kočíkov, mnohým to ani nenapadne a pozerajú na deti ako na bežných súrodencov. Minule sa ma v lekárni jedna pani opýtala, či sú všetky moje a či ich mám po roku. Keď som jej odpovedala, že nie po roku, ale všetky naraz, ostala prekvapená.

Pri štyroch malých deťoch máte zrejme neustále plné ruky práce. Darí sa vám s manželom nachádzať si čas aj jeden pre druhého?

Odkedy deti začali chodiť do škôlky, je toho času o niečo viac, aj keď pri všetkých povinnostiach v domácnosti to rýchlo beží. S manželom sme si zvykli na spoločný čas vždy večer, keď deti zaspali. Zaspávali skoro, o tej pol ôsmej, teraz je to už o niečo neskôr. Ale často sme si večer len tak sadli spolu do kuchyne a iba sme sa rozprávali. Prípadne mi manžel pomohol s obsahom na sociálne siete alebo sme si niečo pozreli v televízii. Ale najčastejšie sme sa naozaj len rozprávali.

A tým, že máme okolo seba skvelých ľudí, ktorí sú ochotní deti postrážiť, príležitostne vybehneme aj do kina, alebo na nákupy, aj to je super. 

A čo čas na osobné záujmy? Si niekedy aj úplne sama? Ak áno, ako tento čas najradšej využívaš?

Ako som už spomenula, od septembra začali deti chodiť do škôlky a ja ešte čerpám v práci dovolenku, takže bývam sama. Zväčša dobieham povinnosti v domácnosti. Ale predtým, keď ešte boli deti doma, snažila som sa vyhradiť si čas dvakrát do týždňa a išla som si na hodinku zacvičiť.

POKOJ A VIANOCE, TO JE, KEĎ SME SPOLU

V našej decembrovej téme hovoríme o pokoji. Keď počuješ slovo pokoj, čo ti ako prvé napadne?

Spiace deti. (smiech)

Pokoj pre mňa znamená domácnosť, v ktorej je každý z nás vnútorne „v pohode“, sme spolu a nie je tu nervozita, ale harmónia.

Štvorčatá a prežívanie pokoja – ide to vôbec dokopy? Dá sa to? Nám, ktorí sme to nezakúsili, sa to zdá priam nemožné. (úsmev)

Som dôkazom, že sa to dá. Hoci musím priznať, že predtým, ako som sa stala mamou štvorčiat, určite som pokoj vnímala inak ako ho vnímam teraz. Človek sa dokáže nastaviť na situáciu a niekedy sa uspokojiť aj s málom. Napríklad na to, aby som vnímala a prežívala pokoj ako mama, mi stačí, keď sa deti vedia spolu pekne zahrať.

Na svojom instagramovom účte sa úprimne delíš so svojimi pocitmi. Neraz si priznala, že si prežívala aj ťažké dni, plné sĺz, nervových zrútení a pocitov, že to nezvládaš. Ako si sa cez takéto chvíle preniesla a ako sa ti darí upokojiť takéto rozbúrené emócie?

Určite je mi v tom veľkou pomocou môj manžel. Na materskej sme boli spolu obaja, takže keď prišli spomínané momenty a on na mne videl, že som na pokraji zrútenia, poslal ma do spálne, aby som si oddýchla, a on to zvládol s deťmi sám. Veľakrát mi stačilo aspoň na chvíľu si ľahnúť, predýchať… Nemali sme na výber, museli sme ísť ďalej, deň za dňom.

Ste veriaci – snažíte sa už teraz viesť svoje deti k viere? Ako konkrétne?

Ráno a večer sa spolu ako rodina modlíme. Kým boli deti malé a veľa spinkali, chodili sme spolu aj do kostola. No ako rástli, bolo to stále náročnejšie. Tým, že sú štyria, neustále sa navzájom zabávali a rušili tak aj ostatných. Ľudia sa na nás otáčali, pozerali… tak sme si povedali, že to skúsime znova neskôr.

Ako vyzerajú vaše rodinné Vianoce?

Myslím, že nemáme nič také špeciálne a neobvyklé – čo sa týka zvykov, jedla. Ako väčšina, máme kapustnicu, zemiakový šalát a rybie filé. Jediná taká vec, ktorú možno nemávajú všetci, sú bobaľky s makom. Dôležité je to, že sme doma spolu pri vianočnom stole ako rodina. Klasicky sa zúčastňujeme sviatočných omší, rozbaľujeme pri stromčeku darčeky a podobne. A určite nezabúdame na to, že Vianoce sú sviatkami oslavy toho, že sa narodil Ježiško.

Foto: Slovo+/Tomáš Baršváry