Manažérka humanitárnych projektov Šárka Petrová: Až v tejto práci som naozaj pochopila, čo znamená odvaha

V čase, keď tisíce ľudí z Iraku utekali, sa rozhodla ísť opačným smerom. Češka Šárka Petrová dnes pôsobí na Blízkom východe, kde spolu s manželom pomáhajú komunitám zasiahnutým vojnou, najmä v oblasti Sindžáru. Medzi jezídmi si našla nielen miesto pre svoju prácu, ale aj druhý domov.

Šárka, tvoj manžel je Sýrčan. Ako ste sa so Simonom spoznali a čo ťa na ňom zaujalo?

Naše cesty sa skrížili v Česku – možno náhodou, ale dnes vieme, že to malo svoj zmysel. Manžel je vyučený kuchár a postupne sa vypracoval až na majiteľa reštaurácií. Už zo začiatku ma zaujala jeho vášeň pre gastronómiu, pracovitosť a odhodlanie. Rovnako aj jeho osobnosť – je cieľavedomý, zodpovedný a má veľké srdce, čo sú vlastnosti, ktoré si na ňom nesmierne vážim.

Môj manžel je Kurd a jeho korene siahajú do Iraku, konkrétne do oblasti Sindžár. Kvôli mnohým ozbrojeným konfliktom bola jeho rodina – už v čase jeho dedka a otca – nútená opustiť svoj domov a presťahovať sa do Sýrie. Napriek tomu si však dodnes zachovávajú silné puto so svojím pôvodom a tradíciami, ktoré si odovzdávajú z generácie na generáciu.

Ako na váš vzťah reagovalo vaše okolie? 

Myslím si, že celkom dobre. Manželova rodina ma prijala s otvorenou náručou, tak ako tá moja jeho. Samozrejme, zo začiatku sa objavili určité obavy – hlavne kvôli inému vierovyznaniu a kultúrnym zvykom, ktoré sú pre každého z nás prirodzené, ale pre toho druhého nové. Postupom času sa však ukázalo, že práve tieto rozdiely nás skôr obohacujú ako rozdeľujú. Vďaka vzájomnému rešpektu, komunikácii a ochote porozumieť si navzájom obavy pomaly ustúpili. Dnes už naše rodiny vnímajú náš vzťah ako prirodzené spojenie dvoch svetov, ktoré sa krásne dokázali prepojiť. 

PROTI PRÚDU

V čase, keď mnohí ľudia zo Sýrie a Iraku odchádzali do Európy, vy ste sa rozhodli ísť opačným smerom – z Česka na Blízky východ. Prečo?

Rok 2014 bol pre Sýriu a Irak mimoriadne ťažkým obdobím. Radikalizovaná teroristická skupina ISIS vtedy obsadila veľkú časť územia oboch štátov a v regióne sa odohrávali nepredstaviteľné zverstvá. Tisíce ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy a hľadať bezpečie inde – mnohí z nich našli útočisko v oblasti irackého Kurdistanu, ktorý sa našťastie dokázal brániť. Napriek tomu sa mnoho nevinných ľudí ocitlo v zajatí tejto skupiny a situácia bola zúfalá.

Keďže môj manžel má v týchto krajinách korene a dlhé roky žil v Európe, rozhodol sa nezostať bokom a aktívne pomôcť. Prvá humanitárna pomoc bola zorganizovaná v spolupráci s organizáciou Charita Detmold v Nemecku, firmou Humana a kurdskou komunitou žijúcou v Nemecku. Vtedy sme do Iraku poslali kamión naložený detským mliekom, dekami, oblečením a liekmi. Manžel sa vydal na cestu spolu s touto pomocou, zatiaľ čo ja som zostala v Českej republike.

Foto – Šárka Petrová

Aká bola vtedy situácia v Iraku?

Šokujúca – ľudia doslova žili na uliciach, pretože utečenecké tábory ešte neboli vybudované. Keď manžel dorazil, rýchlo pochopil, že pomoc, ktorú priviezol, zďaleka nestačí. Preto ma požiadal, aby som začala organizovať ďalšie zbierky a zabezpečila pokračovanie humanitárnej pomoci. Spoločnými silami, s podporou českých aj nemeckých darcov, sa nám za pol roka podarilo odoslať sedem nákladných áut s materiálnou pomocou.

Manžel dorazil do irackého Kurdistanu v auguste a ja som za ním prišla o pár mesiacov neskôr. V tom čase už vďaka OSN a ďalším humanitárnym organizáciám vznikli prvé utečenecké tábory, ale potreba pomoci bola stále obrovská. Mnoho ľudí zostávalo aj mimo týchto táborov, pretože prílev nových utečencov neutíchal. Napriek tomu bola táto oblasť jednou z mála relatívne bezpečných miest v regióne.

S akou realitou ste sa stretli po príchode do Iraku?  

Ocitla som sa tvárou v tvár realite, ktorú si človek z domova nedokáže ani predstaviť. Vedela som, čo sa v regióne deje, sledovala som správy, počúvala príbehy, bola som v neustálom kontakte s manželom, ale nič z toho vás nepripraví na to, keď to uvidíte na vlastné oči. Situácia bola skutočne katastrofálna.

Ľudia boli psychicky úplne vyčerpaní a zlomení. Mnohí počas úteku prišli o svojich najbližších, niektorí ani nevedeli, či ich rodiny ešte žijú. Mnoho ľudí malo svojich blízkych stále v zajatí teroristickej skupiny. Tí, ktorým sa podarilo uniknúť, síce našli relatívne bezpečie, ale žili vo veľmi náročných podmienkach – často bez základného zázemia, v provizórnych prístreškoch a odkázaní na pomoc druhých. Hoci do oblasti prúdila pomoc z organizácií z celého sveta, počet utečencov z Iraku a Sýrie bol obrovský. Pomoc bola neustále potrebná a nikdy jej nebolo dosť.

KEĎ POMOC PRERASTIE DO POSLANIA

Toto bol dôvod, prečo ste sa rozhodli založiť vlastnú organizáciu? 

Na vlastné oči sme videli, ako veľmi je pomoc potrebná, a bolo nám s manželom jasné, že naša práca tu nekončí. Môj manžel mal navyše osobnú skúsenosť s podobnými situáciami už z detstva, čo ešte viac posilnilo jeho odhodlanie. Spoločne sme sa preto rozhodli založiť humanitárnu organizáciu Shingala Azad, čo v preklade znamená „Slobodný Šingál“. Naším cieľom bolo dlhodobo pomáhať ľuďom postihnutým konfliktom a dávať im nádej na lepšiu budúcnosť.

Pre tvojho manžela to bolo možno prirodzené, keďže túto situáciu poznal. Čo k tomu však viedlo teba?

Situácia miestnych ľudí mňa aj môjho manžela veľmi zasiahla. Vnímali sme potrebu pomáhať vo všetkých smeroch, hoci som o tom v minulosti nikdy neuvažovala. Videli sme zverstvá, ktoré sa tu diali, a tiež ma inšpirovala manželova rodina. Moja vlastná rodina však nebola spočiatku naklonená tomuto rozhodnutiu a mala o mňa strach. 

V priebehu roka 2015 som spoznala ľudí zo Slovenskej katolíckej charity a Diecéznej charity Brno. Oslovili ma svojím nadšením pomáhať a vďaka ich zapojeniu a inšpirácii sme rozbehli projekty na zabezpečenie pitnej vody pre miestnych a vysídlených obyvateľov. Tiež sme sa zamerali na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. 

Foto – Otvorenie studne

NOVÝ DOMOV V IRAKU

Aký bol pre teba nový život v inej krajine?

Začiatky pre mňa neboli jednoduché. Bola to iná kultúra, iné prostredie. Hoci som vďaka manželovi mala určitú predstavu o miestnych zvykoch a spôsobe života, realita bola úplne iná. Navyše manžel vyrastal prevažne v Európe, takže bol zvyknutý na iný životný štýl ako väčšina ľudí tam. Pre mňa to teda bol naozaj veľký krok do neznáma. Chýbali tam bežné veci, ktoré považujeme za samozrejmosť. Elektrina fungovala len pár hodín denne, bol nedostatok vody aj základných potrieb. Človek si zrazu uvedomí, ako málo stačí na to, aby sa mu život obrátil naruby. Práve vtedy som však cítila, že mám zostať. Vnímala som, že moje miesto je tam, kde môžem byť užitočná.

Čo ti pomohlo zvyknúť si na inú kultúru?

Najviac mi pomohli samotní ľudia. Ich sila, súdržnosť a vďačnosť, napriek všetkému, čím si prešli, boli neuveriteľné. Naučila som sa spomaliť, vnímať veci inak a prijať, že nie všetko ide vždy podľa našich predstáv. Veľkou oporou mi bol, samozrejme, manžel, ktorý mi pomáhal pochopiť miestne zvyky a mentalitu. Zo začiatku boli ľudia, pochopiteľne, opatrní, mali veľký rešpekt, no hneď ako videli, že som tam prišla s úprimným zámerom pomáhať a že to myslím vážne, ma prijali medzi seba s vďačnosťou. Postupne som si k nim vytvorila silné puto. Dodnes si nesmierne vážim ich dôveru, pretože v takých ťažkých podmienkach to nie je samozrejmosť. Naučila som sa aj lokálny jazyk, čo mi uľahčilo zvyknúť si na nový život a umožnilo mi zmysluplnejšie pomáhať.

Ako vyzerá tvoj bežný deň v Iraku?

V mnohých ohľadoch sa vlastne nelíši od toho, ako vyzeral môj život v Európe – len má občas úplne inú intenzitu. Ráno začína kávou a plánovaním, rovnako ako kdekoľvek inde, ale človek nikdy presne nevie, čo ten deň prinesie. Vedenie humanitárnej organizácie je samo o sebe náročné. Znamená to pripravovať a písať projekty, dohliadať na rozpočty, komunikovať s partnermi a zároveň zvládnuť každodennú administratívu či neodkladné veci. Veľkú časť dňa zaberá aj kontrola harmonogramov, aby všetko fungovalo tak, ako má. V praxi to znamená byť neustále v kontakte s tímom v teréne, riešiť neočakávané komplikácie a hľadať spôsoby, ako posunúť veci ďalej, aj keď podmienky nie sú ideálne.

Čo je ešte súčasťou tvojej práce? 

Veľmi dôležité je hľadanie nových sponzorov a príležitostí, ako rozšíriť našu pomoc. Potreba je tu obrovská a človek si to uvedomuje každý deň znova. Nestačí len udržať existujúce projekty – je potrebné myslieť dopredu a snažiť sa čo najviac pomôcť ľuďom. Mám však veľké šťastie na tím. Tvoria ho prevažne miestni ľudia, ktorí sú nielen schopní, ale hlavne vďační za možnosť pracovať a pomáhať svojej vlastnej komunite. Ich nasadenie, bez ktorého by to jednoducho nefungovalo, je obrovské a často ma motivuje pokračovať aj v momentoch, keď je toho naozaj veľa. 

Foto – Výstava obrazov z Blízkeho východu

CHLIEB AKO DAR

Tvoj manžel dnes pomáha v Sýrii aj tým, že pečie chlieb pre presídlených ľudí. Kde vznikol tento nápad? 

Od roku 2019 pomáhame aj v Sýrii. Bolo to rozhodnutie, ktoré prišlo prirodzene – keď vidíte, v akom stave sa nachádza krajina po rokoch občianskej vojny, nemožno sa len nečinne prizerať. Ľudia tam často nemajú ani tie najzákladnejšie životné potreby a každý deň je pre nich bojom o prežitie. Rozhodli sme sa preto založiť novú organizáciu s názvom Nan, čo v preklade znamená „chlieb“. Tento názov pre nás nebol náhodný. Chlieb má v kurdskej kultúre, ale aj v iných komunitách, hlboký význam – je vnímaný ako dar, niečo základné a posvätné. A presne to sme chceli symbolizovať – jednoduchú, ale zásadnú pomoc, ktorá má reálny dopad na každodenný život ľudí. Organizáciu vedie môj manžel, ktorý pôsobí priamo v teréne. Nie je to len práca „za stolom“ – každý deň je medzi ľuďmi, zblízka vidí ich situáciu a rieši konkrétne problémy. Má okolo seba tím, ktorý je rovnako ako u nás v Iraku neuveriteľne schopný a odhodlaný. Vďaka nim má naša pomoc zmysel a dostáva sa tam, kde je skutočne potrebná.

V čom spočíva táto pomoc?

Povedali sme si, že ak má byť „Nan“ o chlebe, nesmie to byť len symbolické. Chceli sme vytvoriť miesto, ktoré bude pravidelne zabezpečovať chlieb pre sociálne slabé rodiny a tiež pre vnútorne vysídlené osoby. Dnes vďaka podpore kurdskej komunity z Nemecka a Česka dokážeme ľuďom poskytovať chlieb zadarmo. Z týchto prostriedkov nakupujeme suroviny a zabezpečujeme samotnú prevádzku. Keď máme dostatok surovín, pripravujeme aj ďalšie veci, ako je borek alebo pizza – a aj to má pre ľudí obrovský význam. Nie je to len o jedle, ale aj o pocite normálnosti a dôstojnosti, ktorý im to aspoň na chvíľu vráti.

VODA TU ZNAMENÁ ÚPLNE VŠETKO

Máte v Sýrii okrem potravinovej pomoci aj iné aktivity?

Pomáhame aj s distribúciou základných potrieb – rozdávame potravinové balíčky, deky, hygienické potreby alebo oblečenie. Veľkou témou na Blízkom východe je aj pitná voda. V mnohých oblastiach je obrovský nedostatok vody, alebo nie je pitná. Vďaka projektom, ktoré máme, dokážeme rodinám zabezpečiť filtračné zariadenia do domácností, a rodiny si môžu pustiť vodu priamo z kohútika. 

Organizácia Nan sa od jej založenia postupne rozrastá a snažíme sa našu pomoc ďalej rozširovať. Máme veľa plánov, pretože potreby miestnych sú tu naozaj obrovské. Každý nový projekt, každá ďalšia pomoc môže pre niekoho znamenať zásadnú zmenu – a práve to nás ženie dopredu.

Foto – zabezpečenie pitnej vody pre miestnych Irčanov

Na Blízkom východe budujete aj studne. Koľko sa vám ich podarilo postaviť?

Od roku 2016 je to už 22 studní. V súčasnosti pracujeme na 23. a 24. studni. Keď sa na to pozriem spätne, je to až neuveriteľné číslo – za každou studňou sú konkrétni ľudia, celé rodiny a komunity, ktorým sa vďaka tomu zmenil každodenný život. Prístup k pitnej vode je niečo, čo si človek v Európe ani neuvedomuje, ale tu to znamená úplne všetko. Túto podporu si nesmierne ceníme a sme za ňu naozaj vďační. Veľký podiel na tom majú aj Konferencia biskupov Slovenska a Slovenská katolícka charita.

Na čom aktuálne pracujete? 

Tento rok sme rozbehli nový projekt čističky odpadových vôd, na ktorý som naozaj hrdá. Pre Irak je táto technológia stále pomerne nová a inovatívna, a práve preto má obrovský potenciál do budúcnosti. Nejde len o okamžitú pomoc, ale o dlhodobé riešenie, ako obnoviť a chrániť vodné zdroje pre ďalšie generácie. Navyše je to krásny dôkaz toho, že keď sa spoja ľudia z rôznych krajín, môže to fungovať a vzniknú z toho naozaj dobré veci. Či už ide o spoluprácu so Slovenskom, alebo s ľuďmi tu v Iraku, všetko do seba zapadá. Máme okolo seba skvelý tím a úprimne – je radosť pracovať s takými zanietenými ľuďmi. Keď sa dnes obzriem späť, hovorím si, koľko mi táto cesta vlastne dala. Nielen pracovne, ale hlavne ľudsky.

AJ MALÝ KROK MÁ ZMYSEL

Pôsobíš hlavne v humanitárnej oblasti – čo ti táto skúsenosť dala a ako ťa zmenila?

V prvom rade musím povedať, že táto životná cesta nebola vôbec plánovaná. Mala som úplne iné predstavy o svojej budúcnosti, iné ciele. Život si to však niekedy zariadi po svojom – a toto prišlo akosi prirodzene, postupne. Zrazu som sa ocitla v prostredí, ktoré ma úplne pohltilo a spoznala som ľudí, ktorí sa tejto práci venovali už dávno predo mnou. Veľkú úlohu v tom zohrali hlavne ľudia zo Slovenska. Ich nasadenie a nadšenie pre vec ma nesmierne oslovili. Nebola to len práca – bolo vidieť, že to robia srdcom. Práve vďaka tomu medzi nami vzniklo silné partnerstvo a spolupráca, ktorá funguje dodnes. A úprimne, bez týchto ľudí by veľa projektov ani nikdy nevzniklo.

Zažila som situácie, ktoré by som si predtým vôbec nevedela predstaviť, a každá z nich ma posunula ďalej. Človek sa naučí pozerať sa na veci inak a vážiť si aj maličkosti. A hlavne som si potvrdila jednu vec – že aj malá pomoc má zmysel. Niekedy totiž dokáže zmeniť život viac, než by človek čakal.

Čo pre teba znamená odvaha?

Odvaha je silné slovo. Ľudia ho často používajú, ale až v tejto práci som naozaj pochopila, čo znamená. Keď sa nad tým zamyslím, ako prví mi napadnú ľudia, ktorí pracujú v humanitárnej pomoci. Každý, kto si tým prešiel, vie, o čom hovorím. Tu sa bez odvahy jednoducho nezaobídete, nejde len o to urobiť jedno ťažké rozhodnutie, ale zvládnuť ich znova a znova, každý deň. Niekedy ide o malé veci, inokedy o situácie, ktoré vás dostanú na hranicu vlastných síl. Ale bez tejto vnútornej odvahy by človek nemohol pokračovať ďalej. A práve preto mám obrovský rešpekt voči všetkým ľuďom, ktorí túto prácu robia, nech sú kdekoľvek na svete. Na prvý pohľad to nie je vidieť, ale udržiavajú určitú rovnováhu, pomáhajú ľuďom prežiť, vracajú im pocit dôstojnosti a hlavne nádej, že veci môžu byť aspoň o trochu lepšie.

Čo by si odkázala ľuďom, ktorí cítia túžbu pomáhať, ale boja sa urobiť prvý krok?

Povedala by som jednu vec – nezačínajte tým, že si budete hovoriť, že musíte zmeniť celý svet. To nejde. Aj malá pomoc je stále pomoc. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, možno si ani neuvedomujete, aký to má dopad, ale pre niekoho to môže znamenať nesmierne veľa. Niekedy stačí obyčajné ľudské gesto, milé slovo alebo to, že ste pre niekoho jednoducho tu. Prvý krok nie je taký ťažký, ako sa zdá, najťažšie je ho urobiť. A aj keď človek niekedy spadne, dá sa znova postaviť. Videla som to u mnohých ľudí. Stretla som ženy, ktoré prešli zajatím a nepredstaviteľnými vecami, rodičov, ktorí prišli o deti, a napriek tomu v sebe našli silu ísť ďalej. Na tie príbehy nikdy nezabudnem. Často sú to práve oni, ktorí ma naučili, čo znamená skutočná sila.

Zároveň je však potrebné povedať, že ak sa človek rozhodne pre prácu v humanitárnej oblasti, nie je to práca „od–do“. Nedá sa to vypnúť, keď skončí pracovná doba. Je to niečo, čo vás sprevádza neustále a postupne sa stane súčasťou vášho života. Malo by to byť prioritou, inak to nemôžete robiť naplno, čo hovorím z vlastnej skúsenosti. Nie je to vždy jednoduché, ale má to zmysel, a to vás drží.

Foto: Archív respondentky