TOP

Manžel Márie Sabolovej: Bola rozhodnutá zachrániť dieťa. Mala v tom jasno

Počas tehotenstva jej diagnostikovali rakovinu a odporúčali potrat. Pre ňu však bolo samozrejmé bojovať za život ich počatej Moniky, aj keď ju to stálo život. O hrdinských príbehoch počúvame v zahraničí, no jeden sa udial priamo pred našimi očami, vo Zvolene, kde obetovala za svoje dieťa vlastný život Mária Sabolová. O jej príbehu, o manželstve i rodine, hovoríme s jej manželom, gréckokatolíckym kňazom Jánom Sabolom (37).

Svätá Jana Berettová Mollová. Chiara Corbella Petrillová. A Mária Sabolová. Všetky ženy sa zriekli svojho života, aby zachránili deti vo svojom lone. V jednom prípade sa rozbieha proces blahorečenia, posledná je vaša manželka. Uvedomujete si, v akej spoločnosti sa vaša manželka ocitla?

Priznám sa, že životopisy tých dvoch žien dôkladne nepoznám. To, čo urobila moja manželka, je veľký skutok, ale… (dlhšie ticho)… pre našu rodinu je to ťažké. Ostal som sám s malými deťmi. Deti prišli o mamu, ja o manželku.

Neviem si však predstaviť, že by sa to udialo inak, že by sme sa rozhodli inak, pretože sme veriaci ľudia. Mária bola hlboko veriaca, bola tiež členkou Fóra života, pre ňu to bolo samozrejmé. Mala v tom jasno počas celej choroby. Boli sme teda rozhodnutí zachrániť dieťa, ale stále sme dúfali v zázrak a že ju Boh nechá s nami.

Pre našu rodinu je to strata osoby, takže druhí sa môžu z tohto skutku tešiť – aj my máme radosť, že je v nebi – ale hmatateľne nám chýba. Veľmi chýba. Deťom som vysvetlil, že sa ich mamka obetovala, keď bojovala za ich sestru a je teraz pri Bohu.

Tiež im hovorím, že tým, že je už v nebi, Boh jej povoľuje, aby nám bola stále nablízku. Ak by žila na zemi, nemohla by byť stále s nami, teraz je to možné. A vždy, keď majú nejaký problém alebo ťažkosti, ju môžu prosiť o pomoc.

 

Vnímate ju aj teraz?

Najviac cítim jej prítomnosť a blízkosť, keď premieňam Eucharistiu. Vtedy vnímam ten pocit lásky, akoby bola manželka pri mne. Rovnako, keď sa modlím pred Eucharistiou v chráme. Uvedomil som si, že chápem svojich veriacich – vdovcov a vdovy –, prečo ich to tak ťahá do kostola, že cez Boha, ktorý je prítomný v svätostánku, cítime aj tých, ktorí sú vo večnosti.

 

O čo ju prosíte, keď je už pri Bohu?

Keď zomrela, najstaršia dcérka akurát nastupovala do školy do prvého ročníka, syn mal štyri roky a najmenšia necelý rok – bolo veľa vecí, s ktorými som si nevedel rady. Mal som veľa dôvodov prosiť manželku o pomoc. Kolegovia, gréckokatolícki kňazi, mi hovorili, že vo východných cirkvách sa smrťou manželky manželstvo úplne nepreruší, snažím sa teda čerpať milosti z toho, že je Mária už pri Bohu.

Snažím sa jej zverovať všetky situácie – od tých najťažších, po tie bežné – keď idú napríklad deti k starým rodičom na prázdniny alebo do školy či škôlky, aby na ne dávala pozor.

Ako kresťania veríme, že sa život nekončí smrťou, takže to takto prežívame: veríme vo večný život a vzkriesenie, berieme to tak, že žije v spoločenstve svätých pre rozhodnutie, ktoré urobila. Pre nás je stále členkou našej rodiny. Je na inom svete, stále je však medzi nami, modlíme sa za ňu a posielame jej do neba krížiky.

 

NAJVIAC TÚŽILA BYŤ MAMOU

Ste gréckokatolíckym kňazom. Aká bola vaša cesta povolania?

Keď som mal desať-jedenásť rokov, dostala sa mi do rúk knižka o hľadaní povolania. V jej závere bola modlitba s výzvou – modliť sa denne za svoje povolanie. Tak som sa zaň začal modliť. Zároveň som cítil, že chcem byť ženatý.

Boli dievčatá, ktoré sa mi páčili, no s nikým som nechodil, bol som hanblivejší. Už som aj študoval v seminári, spolužiaci mali dievčatá, ja ešte nie. Každý večer som sa však chodil modliť k jaskynke so sochou Fatimskej Panny Márie, za svoju budúcu manželku. A za to, aby som sa nehanbil, až ju stretnem. (úsmev)

 

Kde ste ju našli?

Ako bohoslovci sme chodievali na tábory mladých v Bystrej pri Humennom, tam som ju stretol. Už dlhšie som poznal jej bratranca a sesternice, z gymnázia. Ona bola mladšia, my sme sa minuli. Keď som zo školy odišiel, ona začala do nej chodiť. Zaujímavé však je, že sedela v tej istej triede, v tej istej lavici a na tom istom mieste ako ja. (úsmev)

Na tábore sme sa však obchádzali. Až keď sme čakali na autobus, ktorý nás mal odviezť k vlaku, začali sme sa rozprávať. Bolo to tak, že ja som sa snažil byť slušný a nastupoval som do autobusu až posledný. Všetko bolo plné a jediné voľné miesto bolo vedľa nej, tak som si musel prisadnúť. (úsmev) Vnímal som akúsi spriaznenosť. Ďalší deň bola odpustová slávnosť v Klokočove – pozval som ju tam, ešte nikdy tam predtým nebola. Bolo to naše prvé rande.

 

Čím vás očarila?

Vždy sa mi páčili hlboko veriace dievčatá a ona taká bola. Bola tiež veľmi láskavá, mala láskavé srdce. V mnohých veciach sme si rozumeli, vedeli sme si byť oporou – a ak bolo niečo ťažké – modlili sme sa spolu za to.

 

Nebála sa byť manželkou kňaza?

Je to naozaj náročná cesta a u nás to bolo ešte náročnejšie. Obdivoval som ju, ako to prijala. Už na začiatku som jej vysvetlil, že to nie je o bohatstve a že ide o namáhavý život, že napríklad cez sviatky sú všetci doma, kňaz nie. Alebo nebudeme môcť ísť cez tieto dni k rodičom na východ.

 

Hovorili ste počas chodenia aj tom, čo by sa stalo, keby prišli ťažké situácie – napríklad nemožnosť mať deti, smrť jedného z vás, atď.?

Takéto veci sme neriešili. Pamätám si však, že keď som sa jej pýtal, čím by chcela byť po škole a kde by chcela byť zamestnaná, povedala, že najviac túži byť mamou, že to je pre ňu najlepšia práca.

 

Čiže keď ste sa stali rodičmi, tak to bol pre ňu vzácny čas?

Bola veľmi šťastná. Boli sme vďační a naozaj veľmi šťastní, keď sa narodila prvá dcérka. Máriu nesmierne napĺňalo byť mamou. Ako mama bola veľmi starostlivá a obetavá. Naozaj veľmi sa pre deti obetovala.

 

ROZHODLA SA ZACHRÁNIŤ MONIKU

Kedy prišla do vášho života choroba?

Keď mal syn dva a pol roka, začala pracovať, no bolo to dosť náročné – robila v Detve v špeciálnej škole s mentálne postihnutými rómskymi deťmi. V septembri tam nastúpila a v marci jej diagnostikovali ochorenie.

 

Bol to šok?

Bol, ona predtým nebývala chorá, starala sa o seba, zdravo sa stravovala. Začalo sa to kašlaním, potom sa začala dusiť a nesprávne jej fungoval krvný obeh. Bolo to 8. marca, keď ju hospitalizovali na internom vo Zvolene. Keďže bola od januára tehotná, iba ju sledovali, nemohla ísť na röntgen ani CT.

Jej stav sa však za dva týždne veľmi zhoršil, až po kardiologickom vyšetrení jeden lekár zistil, že ide o onkologickú chorobu. Mal dobrý predpoklad a dal jej látku, ktorá zabrala – hneď sa jej uľavilo. Ona sa totiž dusila, už zomierala a on jej pomohol. Bolo to veľmi náročné, chodieval som tam každý deň, dýchala kyslík, aby to zvládla. Nasledoval presun do Hágov a potom náročná cesta do Banskej Bystrice, kde ju začali liečiť.

 

Čo hovorili lekári?

Už vo Zvolene Márii odporúčali potrat, ak to chce prežiť. Lekári hovorili, že za posledných štyridsať rokov mali asi tri-štyri podobné prípady tehotných žien, ale žiadna sa pre dieťa nerozhodla.

Manželka sa pevne rozhodla, že urobí všetko pre to, aby zachránila Moniku. Hľadala kontakty na kresťanských lekárov a potom s nimi všetko konzultovala. Vo Veľkom týždni sa začali veci preklápať k lepšiemu. Začali jej dávať chemoterapiu, pretože mala už tak ohrozené orgány, že by zomrela. Jeden známy nám tiež priniesol relikvie rodičov svätej Terezky Ježiškovej – svätých manželov Martinovcov. Snažil som sa pomáhať manželke zo všetkých síl, ako sa dalo. Veľmi veľa ľudí sa za ňu modlilo.

 

Kedy sa narodila „zachránená“ Monika?

Prišla na svet 16. septembra. Lekári museli prerušiť manželkinu liečbu, neskôr mi hovorili, že noc pred pôrodom nespali, báli sa, ako sa to skončí. Vďaka Bohu to všetko dopadlo dobre. Manželka to prežila a Monika skončila síce na JIS-ke, ale zvládla to tiež.

V októbri sa však Mária začala cítiť zle, išla na vyšetrenie a dosť výrazne sa jej zhoršil stav, začali s agresívnou liečbou. Riešila sa transplantácia kmeňových buniek, chceli ju ožarovať – no na Slovensku si netrúfli, tak sme cestovali do Prahy. Vyzeralo to, že sa jej situácia stabilizovala, no vydržalo to tak asi mesiac.

 

Zmenilo sa to?

Jej stav sa asi po mesiaci začal veľmi zhoršovať. Ešte 30. augusta sme sa spolu pomodlili cez telefón večerné modlitby, no počul som, že jej hlas je už akýsi iný, že slabo rozpráva. Keď som volal nasledujúce ráno do nemocnice, už mi nedvíhala. Ona však upadla do kómy. Lekári mi oznámili, že už nevedia nič robiť a že jej ostávajú dni alebo hodiny. Dal som jej pomazanie chorých, aj pomazanie olejom svätého Šarbela. Do poslednej chvíle sme dúfali a túžili, aby sa stal zázrak.

 

Čo sa dialo ďalej?

Obe naše deti krstil biskup Peter Rusnák, no krst poslednej Moniky sa stále odkladal, až som sa rozhodol, že ju pokrstím ja. Po tom, ako som sa 1. septembra vrátil od manželky z nemocnice, som Moniku pokrstil. Spomínam si, že to bol prvý piatok.

V sobotu ráno (bola to fatimská sobota)  mi volali lekári, že Mária v noci o pol jedenástej zomrela. Išiel som vybavovať veci okolo pohrebu. Dcéru som vyprevadil v druhý deň do školy, syna som dal do škôlky a išli sme na pohreb.

 

Ako to vnímali deti?

Dni, keď bola v nemocnici, som ich brával so sebou a vždy sa na mamu veľmi tešili. Vysvetľoval som im, čo sa deje a aké je to ochorenie. Keď už bola Mária v kóme, deti som do nemocnice nebrával.

Deťom som o jej smrti nehovoril, chcel som najmä chrániť najstaršiu dcérku, aby nemala zbytočný stres ešte mimo nástupu do školy. Aj piateho septembra, keď mala manželka pohreb, som deti vychystal do školy a škôlky a išiel som na pohreb.

Je zaujímavé, že sa ma dlho nič nepýtali, pretože inokedy mali množstvo otázok. Keď sa nakoniec spýtali, kde je mamka, odpovedal som, že v Zbehňove pri dedkovi – tam sme ju pochovali. Mali sme tam ísť 15. septembra, ale pre chorobu sme to zrušili. Na východ sme sa dostali až na dušičky. Až cestou od svokrovcov padla tá otázka: Kde je mamka?

Tak som im to v aute vysvetlil. Staršia dcérka to hneď pochopila, mladší – štvorročný syn – to nechápal. Po kresťansky som im vysvetlil, že mamka vstane z mŕtvych a my sa s ňou znova stretneme. Spýtal sa ma, či to bude o rok alebo dva roky. Potom sme išli spolu na cintorín.

 

PÝTAM SA MÁRIE AJ BOHA, ČO MÁM ROBIŤ

Pozeráte sa na večný život po tejto ťažkej skúsenosti inak?

Uvedomil som si, že ani tým najväčším svätcom sa nediali zázraky, aby si uľahčili život. Aj Ježiš na púšti, keď ho diabol pokúšal, neurobil zázrak, aby si zľahčil situáciu. Odmietol to.

Vnímal som, že Boh stojí pri nás, cez iných ľudí, cez zdravú Moniku. Prijal som to a hovorím si, že Mária bola veľmi svätá, keď si ju Boh vzal k sebe. My kresťania máme túžiť po nebi a celý náš život má k tomu smerovať.

 

Vnímate svätosť bližšie, cez príklad vašej manželky?

Svätosť je o tom, že ukazujeme Božiu lásku. Svätosť je naša snaha podobať sa na Pána Ježiša, inšpirovať sa inými svätcami. Byť svätým to je obeta, odpustenie, láska, úcta k druhým…

 

Aké máte ďalšie plány?

Každý máme za niekoho zodpovednosť. Ja som ostal sám s tromi malými deťmi. Tie deti sú zranené. Ja si neviem predstaviť život bez svojej mamy, je mojou oporou v živote. Som otcom a moja prvoradá úloha je byť pri svojich deťoch.

Deti sú jednoduché, nevedia metafyzicky uvažovať o nebi. Boha spoznávajú cez nás. Život som si prispôsobil tak, aby som im mohol byť k dispozícii vždy, keď ma potrebujú. Aby som sa im mohol venovať, keď sa vrátia zo školy a škôlky, aby sme mohli byť spolu cez víkendy. A popri tom stíhať službu kňaza a prácu v rádiu.

Odkedy manželka odišla, snažím sa odovzdať seba a všetko do Božích rúk. Často sa pýtam Boha a Márie, čo mám robiť. Snažím sa to s nimi konzultovať, aby boli obaja spokojní. (úsmev)

 

Keď prosím svätcov, pridávame im prívlastky. Napríklad don Bosco je učiteľ mládeže, František z Assisi je patrón pokoja. Uvažovali ste, čo by mohla dostať vaša manželka, keď ju prosíte za pomoc v nebi?

Pre ňu bolo dôležité a podstatné materstvo, takže niečo s tým.

 

Tento rozhovor sme pripravili pre tlačené vydanie novín Slovo+. Pozývame vás objednať si Slovo+ priamo do vašej schránky s ďalším hodnotným čítaním. Využite výhodné ročné predplatné novín 11+1 zdarma.

Snímky: Martin Ližičiar, Archív Jána Sabola



Komentáre