Manželia Anička a Peter Lihositoví: Veľká rodina náš vzťah nijako nepoznačila. Viera nám bola oporou

Anička a Peter Lihositoví z Dlhej Lúky pri Bardejove sú spolu takmer štyridsať rokov. Svojím manželstvom nielen vydávajú svedectvo o vzájomnej láske a úcte, ale napĺňajú poslanie manželov v otázke prijatia detí ako Božieho daru. Anička vstúpila do manželstva s Petrom ako vdova s troma deťmi, spolu mali ďalšie tri a ich rodina dodnes otvára nielen dvere, ale predovšetkým srdcia aj pre deti, ktoré nenašli prijatie vo svojich rodinách.

Váš spoločný príbeh začal trocha netradične. Pochádzate z rôznych kútov Slovenska aj z rôznych rodinných stavov. Anička bývala na východnom Slovensku a veľmi mladá sa stala vdovou. Peter pochádza z Piešťan a pracoval v Bratislave. Ako sa vaše cesty napokon spojili?

Anička: Ostala som vdova s troma malými synmi, keď som mala 25 rokov. Trápila som sa, ako to zvládnem sama, a pamätám si na jeden silný moment – sedela som u mamky na práčke, bol nejaký mariánsky sviatok a modlila som sa, aby mi Panna Mária pomohla nájsť dobrého otca pre moje deti. Alebo ak ich mám vychovať sama, aby mi dala silu. Vtedy mi ozaj padol kameň zo srdca a neskôr som si uvedomila, že nie je dôležité, kde sa človek modlí, ale ako.

Po čase som sa stretla s jedným kňazom a jeho priateľom, ktorí boli na liečení v Bardejovských Kúpeľoch. Chceli mi pomôcť, ja som veľmi potrebovala zmenu prostredia, tak ma pozvali do Piešťan. Tam som spoznala Anku – dnes moju švagrinú. Rozprávali sme sa, ukazovala som jej fotky detí a len tak medzi rečou spomenula, že má slobodného švagra a že nás zoznámi. Brala som to s úsmevom, lebo ja som takéto „dohadzovanie“ veľmi neuznávala.

Na druhý deň som Anku poprosila, či by nešla so mnou do kostola, lebo Piešťany som vôbec nepoznala. Kľakla som si vzadu v kostole a bola som tak ponorená do seba, že som si až neskôr uvedomila, že ľudia už idú na sväté prijímanie. Vtedy som si všimla jedného muža v rade a v duchu som sa modlila: „Bože, pošli mi do života človeka, ktorý sa nehanbí pristupovať k sviatostiam.“ Nemyslela som na nikoho konkrétne.

Keď sme vyšli z kostola, Anka mi predstavila svojho švagra Peťa – presne toho muža, ktorého som si všimla počas omše. (úsmev)

Peter: Aj pre mňa to bola zvláštna zhoda okolností. Býval som v Bratislave a domov som chodil zriedka, ale v ten deň bola omša za moju babku, preto som tam bol.

Anička: Potom sme si chvíľu písali a rýchlo sme sa dali dokopy. Raz som pozvala Peťa k nám na púť do Gaboltova, no nechcela som, aby prišiel sám – aj kvôli chlapcom –, preto prišiel s celou rodinou. Zaujímavé bolo, že chlapci vycítili, že Peter k nikomu nepatrí a hneď si ho obľúbili.

Peter: Asi rok sme si písali a potom bola svadba. V mojom rozhodnutí ma fakt, že mala Anička deti, vôbec neodradil, práve naopak.

Ako sa zmenila vaša láska od prvých rokov manželstva až po dnešok?

Anička: Niečo sa nezmenilo vôbec. (úsmev) A niektoré veci sú inak. Snažím sa stále vidieť a vnímať, čo dobré pre Peťa môžem urobiť.

Peter: Anička má so mnou teraz väčšiu trpezlivosť. (úsmev)

Anička: Je to iné aj v tom, že teraz máme omnoho menej povinností.

Ako vyzerá vaša láska v každodennosti, keď je prítomná únava aj množstvo povinností?

Peter: Anička únavu nepociťuje. (úsmev)

Anička: Presne to som chcela povedať. A keď je unavený Peťo, tak ide spať. (úsmev) Ale to už je zdravotnými problémami, ktoré má. Ja mám pre to pochopenie – aj takto vyzerá láska. Pomáhame si v chorobe, povinnostiach doma, sme tu jeden pre druhého.

SPÄTNE SI NESPOMÍNAM NA STAROSTI, ALE NA TO KRÁSNE – A BOLO TOHO NAOZAJ VEĽA

Na ktoré výnimočné okamihy vo vašom manželstve si stále s láskou a radosťou spomínate?

Anička: Ja si stále spomínam na to, ako sme sa rozhodli, že sa zoberieme, a ako krásne ma prijala svokra. Išla som k Peťovi domov s veľkými obavami, dokonca som sa u nich aj rozplakala, ale Peťova mama ma objala – to bolo pre mňa veľmi silné a stále ma to sprevádza. Potom neskôr sme s Peťom jeho mamku aj dochovali.

Pekné momenty boli, keď sme spolu s deťmi chodievali na výlety. Peťo sa vždy vedel s deťmi perfektne zabaviť, stále sa im venoval.

Peter: Po kopčeku k nášmu domu sa mi teraz už ide ťažko. Rád si spomínam, ako sme sa vždy hrávali, že ja som pomedzi deti utekal a uhýbal som sa im a ony ma nikdy nemohli chytiť. Teraz by som sa už neuhol. (úsmev)

Anička: Keď mal Peťo infarkt a s našimi chlapcami sme sa rozprávali, naplnilo ma veľkou radosťou a vďačnosťou, ako mi povedali, že mali krásne detstvo.

Peter: Mne v pamäti utkveli aj naše pešie púte z Bardejova do Levoče, na ktoré sme vždy chodili aj s deťmi. Veľa pekných spomienok máme aj na to, ako sa začali chlapci venovať skautingu, to nás tak celú rodinu spojilo. Požehnaný čas bol, aj keď sme chodievali celá rodina do Medžugoria.

Anička: Ťažko nájsť jeden výnimočný okamih, celý náš spoločný život bol niekedy aj cez ťažkosti radostný a nespomínam si ani na problémy či starosti, ale na to krásne, a bolo toho naozaj veľa.

Čo bolo pre vás v manželstve najväčšou výzvou?

Anička: Deti. (úsmev) Ja som mala tri a chcela som ďalšie. Hneď po svadbe som otehotnela – ako prvá sa narodila Mária, po roku a pol Anna a o niečo neskôr ešte Tomáš. S tým súviselo aj to, ako sa potom pri deťoch ako manželia zladiť a tiež otázky výchovy. Deti často niektoré situácie využívali. Ja som niečo nedovolila a ocko dovolil.

Peter: Ja som sa to musel učiť. Pre mňa to bolo náročnejšie, kým som na niektoré veci prišiel. Začal som sa už potom radšej pýtať, či to mamka dovolila.

Máte nejaké rituály, ktoré vám pomáhajú udržať blízkosť ako manželia?

Anička: Spoločná modlitba. Často sa modlíme k Duchu Svätému. Niekedy to bol aj ruženec spolu s deťmi, každý sa modlil jeden Zdravas‘ Mária. Bolo to veľmi pekné, že sa do nášho rituálu zapájala celá rodina.

Peter: Anička sa rada veľa rozpráva, ja už teraz rozprávam menej, čo jej niekedy chýba. No ja ju zase rád počúvam, tak sa v tomto dopĺňame.

Pamätáte si na moment, keď ste si uvedomili, že vaše manželstvo bude otvorené pre deti, ktoré nenašli prijatie vo svojich rodinách?

Anička: Ešte v prvom manželstve som túžila prijať aspoň jedno dieťa z detského domova. Ferko – môj prvý manžel – sa obával, že by na to nemal trpezlivosť, a tým sa táto myšlienka uzavrela. Keď som však pri Peťovi videla, ako sa venuje mojim trom chlapcom a nerobí rozdiely medzi našimi deťmi a deťmi z môjho prvého manželstva, povedala som si, že by bol hriech to nevyužiť a neprijať aspoň jedno dieťa.

Peter: Iba jedno? (úsmev)

Anička: Trošku som to potom prehnala. (úsmev) Keď som rozmýšľala, ako Peťa na to prehovoriť, lebo on sa na veci pozerá skôr s rozumom a ja všetko vnímam viac srdcom, otvorila som si Sväté písmo a tam bolo napísane: „Čistá a nepoškvrnená zbožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich súžení a chrániť sa pred poškvrnou sveta.“ (Jak 1, 27; SEBDT) Ukázala som to Peťovi a hneď na druhý deň sme išli vybavovať papiere.

Koľko detí ste napokon do svojej rodiny prijali?

Anička: Od začiatku až doteraz ich bolo tridsaťpäť. Z toho dvanásť sme mali v pestúnskej starostlivosti. Naraz sme mali šesť svojich detí a dvanásť v pestúnskej. Ostatné deti sme už mali ako profi rodičia, to už bývalo na kratšie obdobie.

O NÁŠ VZŤAH SA STARÁME PREDOVŠETKÝM MODLITBOU

Mali ste niekedy obavy, či to zvládnete ako manželia a ako rodina?

Peter: Anička nemala. (úsmev)

Anička: Skôr som mala obavy, či to zvládnem ja. No myslím si, že som sa dobre odhadla. Mám dostatok síl, som trpezlivá a práce som sa nikdy nebála. Prišli občas aj ťažké chvíle, keď som si poplakala. Vtedy prišiel Peťo a povedal mi: „Anička, nechaj to teraz na mňa.“ V tomto, že mi bol oporou, mi veľmi pomáhal. Lebo domácnosť a starostlivosť o deti boli hlavne na mne. Ale ak sme spolu niekam išli, tak potom sme si to vždy delili.

Peter: Ja som niektoré veci až tak neprežíval. Aničku vedelo zobrať, keď ju niektoré z detí sklamalo a niekedy sa z toho pár dní dostávala.

Anička: Naozaj som vtedy až oslabla. Čo sa týkalo vzťahu medzi nami, tým, že Peťo uvažoval pred manželstvom aj o kňazstve, ja som verila, že náš vzťah veľká rodina nejako nepoznačí. Naozaj nás vždy a vo všetkom držala viera, bez toho si to neviem predstaviť.

Čo vás naučili vaše deti aj deti zverené do pestúnskej starostlivosti o láske, odpustení a trpezlivosti?

Anička: Spomínam si, ako sme si brali do pestúnskej starostlivosti prvé dieťa – Robka. Sudkyňa bola nepríjemná a tak ostro sa nás opýtala, prečo chceme ukrátiť naše deti. Takmer som sa rozplakala. Opýtala som jej, prečo si myslí, že ich ukrátim, lebo ja som presvedčená, že ich to obohatí. Naozaj to tak aj bolo. Naše deti by neboli také, aké sú, keby sme nemali aj deti v pestúnskej starostlivosti.

Peter: Viac sme sa naučili podeliť sa, pomáhať si. A tým, že Anička mala troch chlapcov, oni boli už taká partia, že ich to neohrozilo, skôr to brali ako príležitosť Robka niečo naučiť, pomôcť mu.

Anička: Neskôr, keď sme priberali ďalšie deti, brali sme dievčatá k našim dcéram. Vždy to fungovalo tak, že naše deti cítili, že ony sú doma, no nikdy im to nedávali pocítiť. Tiež sme sa snažili byť spravodliví. Aj keď ja som s tým mala trochu problém. Keď som potrestala niektoré z vlastných detí, bolo mi to vždy viac ľúto. Navonok som to však nikdy neprejavila.

Peter: Na druhej strane, tie deti, ktoré sme mali v pestúnskej starostlivosti, nám nikdy pri nejakých trestoch a pri výchove nepovedali: „Vy nie ste naši rodičia.“

Anička: Stále nám je veľkým povzbudením, keď vidíme vzťahy medzi všetkými našimi deťmi. Je prirodzené, že mali aj nedorozumenia, odlišné názory a nemusia so všetkým súhlasiť. Ale vždy sa berú ako súrodenci, chodia si navzájom za krstných rodičov k deťom, stále si vedia pomôcť. V tom vnímam veľké požehnanie. Veľmi ma teší aj to, že niektoré naše deti idú v našich šľapajach.

Ako sa staráte o váš vzťah uprostred veľkej rodiny a neustálej služby?

Anička: My sme už pomaly na konci. (úsmev) Stále sa mi na Peťovi veľmi páči, že keď som naňho pre niečo nahnevaná, on mi povie iba: „Anička.“ A ja sa naňho nemôžem ani hnevať.

Peter: Ja sa snažím niekedy veci odľahčiť, zavtipkovať a Anička to nemá rada. (úsmev)

Anička: O náš vzťah sa staráme predovšetkým modlitbou – ja sa modlím zaňho a Peťo za mňa. Viem, že Boh ho stvoril pre mňa, a to si vo vzťahu k nemu stále pripomínam.

Peter: Keď sme boli mladší, chodievali sme veľa na prechádzky. Keď sme deťom povedali, že ideme na rande, aj ony nás v tom vždy povzbudili.

V ktorých obyčajných momentoch dňa vnímate Božiu blízkosť?

Anička: Pre mňa je to ráno, keď je pokoj a môžem sa pomodliť. Ale pri deťoch to nie vždy vychádza. Ale vždy keď dostaneme nejaké malé dieťa, pre mňa je to sprítomnenie malého Ježiška. Hoci musím vstávať, aj kŕmiť, vždy, keď si to dieťa pritúlim, hneď cítim Božiu blízkosť.

Peter: Ja zase hlavne večer, keď už v dome všetko tak stíchne.

Čo by ste dnes odkázali sami sebe ako mladým manželom?

Anička: Že do toho ideme znova. (úsmev) Nič krajšie ako to, čo sme prežili a pre čo sme sa rozhodli, si neviem pre nás predstaviť.

Foto: archív respondentov