Manželia Gibalovci: Potrat nie je vec, o ktorej treba mlčať  

Manželia Gibalovci: Potrat nie je vec, o ktorej treba mlčať  
Fatimská Panna Mária a svätý Gerard majú v rodine Dariny a Matúša Gibalovcov z Michaloviec veľmi dôležité miesto. Na ich príhovor sa im narodili dve krásne a zdravé deti – synček František a dcérka Hyacinta. Ako konkrétne zasiahli Panna Mária a svätý Gerard do života tejto rodiny, nám porozprávali samotní manželia.

Darina, Matúš, ako ste sa spoznali?

Darina: S manželom sme sa spoznali počas štúdií na vysokej škole v Košiciach. Ja som študovala medicínu a manžel architektúru. Obaja sme chodili do UPC, no tam sme sa nejako míňali. (smiech)

Matúš: Raz ma kamarátka práve z UPC pozvala na výlet. Vravela mi, že tancuje v amatérskom FS Kalvarčan a momentálne tam zháňajú nových chalanov. Bola to pre mňa výzva, ktorú som prijal. Tak som začal tancovať so svojou terajšou manželkou Darinkou. Dobre sme si rozumeli, ona veľmi rada rozprávala, ja menej, čo mi aj vyhovovalo. Postupne sme zistili, že si máme čo povedať, rozumieme si, tak sme v roku 2012 začali spolu chodiť. Po skončení školy som na desať mesiacov odišiel pracovať do Grazu a po návrate sme sa v máji roku 2016 vzali.

 

Darina, v roku 2017 ste si prešli spontánnym potratom. Ako ste prežívali toto ťažké obdobie?

Už odmalička som mala veľmi rada deti. Užívala som si čas, ktorý som mohla tráviť s najmenšími členmi našej rodiny, a veľmi som sa tešila na to, ako sa aj ja raz stanem mamou. Príchodu bábätka do našej rodiny sme boli s manželom otvorení od začiatku nášho manželstva.

Po približne trištvrte roku som prvýkrát otehotnela. Tým, že pracujem na infekčnom oddelení, som hneď nastúpila na rizikové tehotenstvo. Krátko po potvrdení gravidity som začala mať mierne zdravotné ťažkosti a neskôr som asi v ôsmom týždni spontánne potratila. Lekárka to uzatvorila ako missed abort – zamlčaný potrat.

 

Ako ste prežívali túto bolestivú stratu?

Bola to pre mňa, ale aj pre manžela ťažká životná skúška. Neustále som sa pýtala, kde som urobila chybu, ako som mohla zabrániť strate nášho bábätka, prečo sa to stalo práve nám. Tie otázky boli nekonečné a nemali odpovede. Vedela som, že v tom nie som sama, že podobnou skúsenosťou si prechádza veľa žien, ale nevedela som sa s tým zmieriť. Istý čas sa mi s bábätkom aj snívalo. Po asi dvoch týždňoch som nastúpila do práce, no ani tam to pre mňa nebolo ľahké.

 

Čo vás tam čakalo?

Každý mladý kolega v tom čase dieťa mal alebo očakával, no a tí starší sa tešili z vnúčat. Dlhé a ťažké boli pre mňa i ranné sedenia v práci, kde sa popri pracovných veciach diskutovalo aj o pokrokoch a úspechoch týchto detí. Cítila som sa v tomto „rodičovskom svete“ nedostatočná a menejcenná. Neskôr sa mi aj vytvoril akýsi blok, bála som sa ďalšieho tehotenstva, len aby som opäť nemusela prežiť tú ťažkú stratu.

 

Kto vám bol v tomto ťažkom období najväčšou oporou?

Naši najbližší. Oni nám veľmi pomáhali, aby sme toto obdobie citlivo a čo najlepšie dokázali zvládnuť. No stretli sme sa aj s ľuďmi, teda hlavne ja, ktorí toľko citu nemali a ich otázky boli prázdne a chladné. Toto ma veľmi zraňovalo, veď mňa sa strata nášho dieťaťa týkala veľmi osobne.

Spočiatku som sa aj vedome vyhýbala kontaktu s kamarátmi a blízkymi, ktorí deti mali. Nechcela som ich deti nosiť na rukách, lebo ma bolela predstava, že takto som mohla nosiť svoje bábätko.

 

Manželia Gibalovci: Potrat nie je vec, o ktorej treba mlčať  

 

STRATA DIEŤAŤA SA NETÝKA LEN MATIEK, ALE AJ OTCOV

Vyčítali ste niečo Bohu?

Nikdy som na Boha nezanevrela, vždy som sa modlila a prosila o silu a schopnosť zmieriť sa s tým a otvoriť sa novým veciam, ako aj ďalšiemu tehotenstvu, ale nedarilo sa mi odstrániť ten strach. Celkovo som počas tohto obdobia prišla aj o vnútornú radosť. Ale chcem ešte dodať, že takáto strata dieťaťa sa netýka len žien – matiek, ale aj otcov. Manžel tiež prežíval vo svojom vnútri veľkú bolesť, ale aj cez svoje sklamanie bol pre mňa veľkou oporou.

 

Ako to ďalej pokračovalo?

Postupom času, pomocou rozhovorov s manželom a priateľmi, ale najmä v modlitbe som sa s touto stratou zmierila a otvorila novému životu.

Pochopili sme, že potrat nie je vec, o ktorej treba mlčať, je potrebné o ňom rozprávať. Strata nášho dieťatka je súčasťou nášho života. Pochopili sme, že je dôležité si to spracovať vo svojom vnútri, ale zároveň sa neuzatvárať do seba, ale naopak, nájsť si spoločenstvo, ľudí s ktorými človek môže prežívať starosti a radosti života. Veríme, že naše bábätko je naším orodovníkom v nebi a aj vďaka nemu môžeme žiť teraz spokojný a požehnaný život.

 

Aby ste tento náročný čas dokázali prekonať, pomohla vám aj púť do Santiago de Compostela? Čo pre vás táto púť znamenala?

Darina: Nad touto púťou sme uvažovali už veľmi dávno. Bol to taký náš malý pútnický sen, no vždy len v predstave. Istý čas po potrate, keď sme sa cítili vyčerpaní nielen fyzicky, ale aj psychicky, sme nad púťou začali uvažovať reálne. Ja som veľmi potrebovala pauzu od práce. Nevedela som sa v kolektíve zbaviť toho pocitu menejcennosti a možno aj nejakej ľútosti zo strany okolia. Navyše sme s manželom potrebovali čas byť sami so sebou a s Bohom.

Púť ola takou Božou odmenou pre nás. Zároveň nám bol Duch Svätý úžasnou navigáciou. Cítili sme aj tu, že Pán sa o nás stará v úplných maličkostiach. Napríklad keď nám teta na ulici dala len tak vrecko hrušiek alebo keď sme mali nejaký problém a potrebovali sme ho vyriešiť, tak sme hneď našli potrebnú pomoc. Z tejto cesty čerpáme dodnes, veď jej samotným zázrakom sú naše deti.

 

VERILI SME V BOŽIU DOBROTU

Počas púte ste sa zastavili aj vo Fatime, kde ste cez Pannu Máriu Bohu opäť predkladali svoje prosby za vlastné dieťa. Verili ste, že môže nastať nejaký prielom?

Darina: Okrem kúpy leteniek a predstavy, že chceme vyraziť na púť z Porta, sme nemali naplánované dokopy nič. Nechali sme sa len tak viesť Svätým Duchom. Prileteli sme do Lisabonu a odtiaľ sme cestovali do Porta, no medzizastávkou nám bola Fatima, kde v tom roku 2017 bolo práve sté výročie zjavenia Panny Márie malým pastierikom. Večer sme šli na spoločný ruženec do sanktuária. Pred jeho začiatkom sme sa s Matúšom modlili ešte sami. V modlitbe sme sa nanovo otvorili túžbe po ďalšom dieťatku.

Príbeh malých pastierikov nás tak oslovil, že Matúš počas modlitby povedal, že ak nám Boh dopraje byť ešte raz rodičmi a budeme mať dievčatko, určite sa bude volať Hyacinta. Ja som hlavne túžila a prosila Pannu Máriu, aby ma zbavila strachu z ďalšieho možného potratu a aby som sa s pokojom otvorila ďalšiemu plánu, ktorý s nami Pán Boh má. Verili sme v Božiu dobrotu.

 

Panna Mária vaše prosby naozaj vypočula a na druhé výročie vášho sobáša ste otehotneli a pod srdcom ste čakali malé dievčatko – Hyacintu…

Darina: Áno, Panna Mária vypočula našu prosbu a asi po siedmich mesiacoch od púte sme znova čakali bábätko – našu Hyacintu. No ani toto tehotenstvo nebolo bezproblémové. Od začiatku som mala zdravotné komplikácie, ktoré s rôznou intenzitou trvali až do pôrodu.

 

Duchovne vás po celý čas sprevádzal otec Vincent, cez ktorého ste sa dostali k svätému Gerardovi. Prezradíte nám o tom viac?

Darina: Otec Vincent nám bol v tomto období veľkou oporou. Hneď na začiatku sme ho poprosili o modlitbovú podporu. Zistili sme, že sú viacerí manželia, ktorí ho v tom čase prosili o modlitbu za svoje ešte nenarodené deti z rôznych dôvodov. Keďže vtedy už mal u seba vo farnosti relikviu svätého Gerarda, tak nás všetkých spolu pozval do modlitby deviatnika. Modlili sme sa ho každý deň doma a na záver sme sa stretli v kostole u otca Vincenta, kde sme dostali každý pár osobitne požehnanie s jeho relikviou.

S manželom sme sa tento deviatnik doma premodlili niekoľkokrát až do pôrodu. Ani samotný pôrod nebol ľahký, ale dočkali sme sa najkrajšieho daru, zdravého dievčatka – našej Hyacinty.

 

Ako sa vašej Hyacinte darí dnes?

Matúš: Hyacinta má teraz štyri roky a chodí do škôlky. Svojou šibalskou povahou nie je nič dlžná svojej patrónke. Je to veľmi milé, veselé a citlivé dievčatko. Má rada ľudí, tanec a spev. Zároveň je aj dosť dobrodružná povaha.

 

Manželia Gibalovci: Potrat nie je vec, o ktorej treba mlčať  

 

POČAŤ, DONOSIŤ A PORODIŤ ZDRAVÉ BÁBÄTKO JE ZÁZRAK A POŽEHNANIE

Po Hyacinte sa vám narodil synček František, ktorého ste tiež zverili pod ochranu svojho obľúbeného svätca. Svätý Gerard a svätá Hyacinta majú vo vašej rodine asi veľmi dôležité miesto…

Matúš: Áno, ako tretí sa nám narodil náš syn František Aj jeho sme zverili do rúk svätého Gerarda a sme veľmi radi, že je medzi nami. Spoločne si rozširujeme skupinku našich obľúbených svätcov. Svätý Gerard má svoje miesto u nás doma nielen v modlitbe, ale aj na poličke. Deti dostali od jednej rehoľnej sestry ako darček malú relikviu svätej Hyacinty a svätého Františka. Veľmi blízky je nám aj svätý Páter Pio a svätý Ján Pavol II.

Darina: Ja mám ešte v úcte aj svätého Júdu Tadeáša, veľmi veľa mi pomohol v študentských časoch a aj v iných obdobiach, keď som to tak veľmi potrebovala.

 

Mnohé rodiny bojujú s tým, že sa im nedarí počať alebo donosiť zdravé dieťatko. Vedeli by ste ich nejako povzbudiť, aby nestrácali nádej?

Darina: Ako žena a lekárka, ale aj na našom osobnom príklade viem potvrdiť, že počať, donosiť a porodiť zdravé bábätko je v dnešnej dobe naozaj zázrak a požehnanie do každej rodiny. Mnohých rodín sa konkrétne dotýka, či už strata dieťatka alebo rozličné ťažkosti s počatím. Nám s manželom veľmi pomohla modlitba a spoločenstvo.

Mnohí z nás si stále myslíme, že stačíme na veci sami, alebo sa hanbíme o problémoch rozprávať s druhými a často sa uzatvárame do seba. Ale týmto chcem, naopak, povzbudiť ženy a mužov, aby na veci neostávali sami. Je dôležité stretať sa s inými ľuďmi, aby sme zo seba čerpali.

Často nevieme, čím si prechádza osoba blízko nás – a možno máme rovnaké ťažkosti, ktoré sa pri dobrom rozhovore, káve a koláči dajú zvládnuť lepšie a obohatia nás. A čo je najdôležitejšie, vždy je tu náš Boh, ktorý, aj keď niekedy nechápeme prečo, má pre každého z nás svoj jedinečný plán.

 

 

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00