TOP

Manželia Steinerovci: Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré

Bolesť. Chaos. Smútok. Obviňovanie. Bezmocnosť. Ale aj uzdravenie, nádej a znovuobjavenie pokoja. Tým všetkým si prešli. Manželia Ľubka (39) a Michal (35) Steinerovci majú šesť detí a, ako sami hovoria, tri vychovávajú a tri majú v nebi. Ako sa im podarilo vyrovnať sa so stratou trikrát po sebe? To, čo bolo pre nich najťažšie, ale aj to, čo im najviac pomáhalo, prezrádzajú manželia, ktorí sú členmi spoločenstva Martindom, kde vedú modlitby chvál, slúžia v modlitebnej službe a službe vnútorného uzdravenia.

Ste manželmi dvanásť rokov. Aké najkrajšie chvíle ste spolu zažili?

Ľubka: Naša svadba, narodenie našich detí, spoločný čas na modlitbe chvál, keď sme s deťmi len tak spolu.

Michal: Naša svadba a narodenie našich detí.

 

A akými najťažšími chvíľami ste si už spolu prešli?

Ľubka: Odchody našich troch detí do neba, choroby a pobyty našich detí v nemocniciach, Brunkova operácia, tehotenstvá, ktoré som musela preležať a aj byť mimo rodiny v nemocnici.

Michal: Chvíle po strate našich detí pred narodením.

 

Ilustračná snímka

NEOPÚŠŤALI MA NEGATÍVNE POCITY

Poviete nám viac o tom, ako ste prežívali stratu detí? Bola každá strata v niečom iná, alebo ste ich prežívali podobne?

Ľubka: Každá bola v niečom iná. Keď sa udiali prvé dve straty, už sme mali dvojročného syna. Prvé dva potraty boli v prvom trimestri – deviaty a dvanásty týždeň tehotenstva. Boli približne pol roka za sebou. Potom sa nám narodila dcéra, a keď mala rok a pol, tak sme počali bábätko – a to bolo to tretie, ktoré išlo do neba.

Tretia strata bola špecifickejšia, náročnejšia, bolestnejšia, lebo sme vedeli už asi tri mesiace, že bábätko zomiera. Od dvanásteho do dvadsiateho štvrtého týždňa. Čiže zhruba v šiestom mesiaci tehotenstva, keď mu dotĺklo srdiečko, som ho musela mŕtve porodiť. To nebolo, ako keď ani nik nevie, že ste tehotná, ako bývajú spontánne potraty v prvom trimestri.

 

V čom boli tie straty pre vás iné?

Ľubka: Pri prvej strate som akosi nerozumela, prečo sa to stalo. Negatívne pocity ma neopúšťali, akési zranenie a výčitka voči manželovi. Smútok za dieťaťom sa schoval do horkosti. Prečo v tom čase nebol pri mne, hoci vedel, že môžem krvácať, keďže lekár už nevedel zachytiť akciu, prečo uprednostnil prácu a šiel na niekoľko dní preč…

Mala som doma knihu Modlime sa za naše počaté dieťa a v nej bola kapitola, ako sa žena môže modliť po strate dieťaťa, a tak som sa mohla úprimne Bohu vyplakať, posťažovať, vyjadriť svoj žiaľ, odpustiť manželovi, ľuďom, od ktorých som mala nejaké očakávania, a aj prosiť Boha o odpustenie a urobiť pokánie, že som dovolila klamstvám a horkosti, aby ma „prepadli“.

 

Posunulo vás to vpred?

Ľubka: Keď som bola ochotná opustiť svoje predstavy, ako to malo byť a ako to mohlo byť, dokázala som vidieť, že okolnosti vlastne boli najlepšie, aké som mohla mať. Ale toto všetko som si vedela uvedomiť, až keď som šla do ticha k Bohu.

 

Aká bola druhá strata bábätka?

Ľubka: Druhá strata bábätka bola približne o pol roka – a tú som vôbec nechápala. Pamätám sa, že som riešila, či a ako sa udiali potraty v rodine, skladala som si puzzle, aby som aj ja mohla urobiť zástupné pokánie za nejaký hriech v minulosti. Lekári neskôr zistili, že mám vrodený trombofilný stav – v tehotenstve pravdepodobne krv netiekla dieťatku tak, ako mala.

Michal: Keď sme prišli o prvé dve deti, mal som v hlave chaos. Veľa som sa pýtal, čo robíme zle alebo prečo práve my, keď iní nemajú takéto problémy. Dovtedy som vôbec nevedel, že existuje niečo ako postabortívny syndróm, ani to, že so stratami detí počas tehotenstva sa tiež treba nejako vysporiadať. Zažíval som len ovocie toho, že sme vlastne neodovzdali naše deti Bohu.

Prežíval som veľa horkosti, porovnávania sa, menejcennosti; a chtiac či nechtiac, po troške sme sa jeden druhému odcudzovali. Zažívali sme nepríjemné chvíle neporozumenia, a keď sa na to spätne pozerám, tak z tej bolesti medzi nami vyrastala postupne priepasť. Ja som si neuvedomoval, že je to prepojené so stratou našich detí. Ale tá smrť, ktorú sme nevedeli pochopiť, prijať a odovzdať Bohu, sa vlastne vkrádala do celého môjho života. Či už rodinného, alebo pracovného.

 

Ilustračná snímka

 

BOLO TO ČAKANIE NA SMRŤ

Aká bola tá najťažšia, tretia strata?

Ľubka: Tretia strata bábätka bola úplne, úplne iná. Je to dlhý príbeh. Manžel ma povzbudzoval, že toto tehotenstvo bude iné, nech sa nebojím, on verí, že už nebudem ležať, a podobne. Ale v dvanástom týždni tehotenstva nám lekár povedal, že bábätko má diagnózu hydrops a je otázkou času, kedy dotlčie jeho srdiečko. Každý týždeň sme chodili na sono a trvalo asi dvanásť týždňov, kým bábätko zomrelo, a potom som ho musela mŕtve porodiť.

Bol to dlhý čas duchovného boja, akoby duchovnej vojny o život v mojej maternici. Toto sme si plne uvedomovali. My sme však nevládali bojovať. Život akoby postál. Fyzicky som sa necítila dobre.

Bolo to čakanie na smrť. Ako to príde? Kedy? Môžem ísť do obchodu, po syna do škôlky? Čo si vypočujem na hematológii, na gynekológii v nemocnici? Ako mám reagovať pri otázkach, keď sa ma ľudia pýtajú, kedy budeme mať termín pôrodu, keďže vidia brucho?

Michal: Keď sme prišli o Miška, veľmi ma to trápilo. Pre muža totiž možno nie je nič ťažšie ako to, keď nemôže nič robiť. V tom čase sa mi modlilo veľmi, veľmi ťažko. Hoci som vedel, že Boh je nad všetkým tým trápením, vlastne som sa snažil len kráčať ďalej a vyjadroval som Bohu svoju bezmocnosť. Hoci vtedy som už sám slúžil ľuďom, ktorí trpeli najrôznejšími problémami, prežíval som, že teraz je na mne, aby som aplikoval to, čo vravím iným.

S odstupom času vidím, aká obrovská devíza to bola, prejsť utrpeniami. Nič vás tak nepriblíži k Bohu ako utrpenie a nič vás od neho nevzdiali viac ako bezstarostný život. A hlavne, dnes viem inak rozumieť ľuďom, ktorí trpia. Medzi nami kresťanmi totiž občas nevieme, čo s utrpením, a tak sa mu vyhýbame, prípadne sa snažíme obrátiť list a priviesť človeka na nejaké veselé myšlienky. Kniha prísloví 25, 20 o tom hovorí: „Vyzliekať kabát za chladného (počasia), (liať) ocot na ranu (je) spievať piesne srdcu smutnému.“

Naučil som sa, že azda to najdôležitejšie v týchto pre ľudí extrémnych až existenčných situáciách je stáť pri nich a sprevádzať ich smerom ku Kristovi, ktorý rozumie každému nášmu trápeniu. Pre mňa osobne to najviac vystihuje tento citát z Knihy Jób (2, 13): „Sadli si k nemu na zem, ale sedem dní a sedem nocí mu nik nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je nesmierna.“

 

Aký čas ste vtedy prežívali s Bohom?

Ľubka: Počas tých troch mesiacov som mala s Bohom najkrajší čas. Tri mesiace s Miškom v brušku som si kradla pol hodinky denne pri spiacej dcérke a pýtala sa Boha Otca na bábätko. Ukazoval mi, ako ho miluje, akí sme preňho obaja vzácni, aký poklad mi v ňom dáva, aká som bohatá. Akú odmenu mám za neho v nebi. Cítila som sa ako kráľovná, ako svätá žena.

Boh mi v slove zrazu ukazoval tie citáty, ktoré som si predtým málo všímala. Veď som Kristova spoludedička a Božia dedička, pravda, ak s ním trpím, aby som bola s ním aj oslávená (Rim 8, 17). Alebo Prvý Petrov list 2, 20-21: „Ale ak dobre robíte a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní, lebo aj Kristus trpel…“ Otvárali sa mi oči – Boh nám nesľúbil prechod ružovou záhradou; aj učeníci boli sužovaní až na smrť, že sa im už nechcelo ani žiť (2 Kor 1, 8).

A potom som šla medzi ľudí a bolo pre mňa náročné zmýšľať o sebe, ako mi hovoril Boh v modlitbe. Ľudia reagovali inak ako Boh, väčšinou vetami: „To je strašné, už sa nič nedá robiť? Je nám to ľúto.“ Keď toto počujete raz za deň alebo v jednom dni aj päťkrát, dáva vás to dole…

 

 

BOŽIE UZDRAVENIE POTREBUJE KAŽDÝ

Vráťme sa ešte k tomu, čo načrtol Michal, ako ste sa jeden druhému vzdialili…

Michal: Raz sme všetky tieto starosti vyrozprávali priateľom, ktorí sa už dlho venovali službe vnútorného uzdravenia. Mne vtedy pojmy ako vnútorné uzdravenie evokovali niečo, čo ja isto nepotrebujem. Veď som chlap, som veriaci a nejako si veci vyriešim. Ale viete, topiaci sa aj slamky chytá – a ja som si povedal, že modlitba uškodiť nemôže.

A hoci som si myslel, že ja budem pri tej modlitbe len ako piate kolo na voze, to, že sme mohli spoločne odovzdať naše deti Bohu, ma dostalo. Nemuseli sme sa vôbec o tom rozprávať, ale obaja sme cítili, vnímali a videli to isté. Niečo také silné som dovtedy zažil asi len raz, keď sa ma prvýkrát dotkol Boh. Dovtedy som si myslel, že niečo také potrebujú len citlivky a emocionálne nevyrovnaní ľudia. Mýlil som sa. Božie uzdravenie potrebuje každý. V tom pravom čase, o ktorom vie Boh.

 

Dokázali ste si byť vzájomne ako manželia oporou?

Ľubka: Ťažko sa jednoznačne odpovedá. Ale Miško je pre mňa určite veľkou oporou v tom, že ma vždy počúva a počúval všetky moje „pochody“. On je úžasný v tom, že mi v správnu chvíľu už nedovolí utápať sa v negativizme a ponúka mi iný pohľad. Od neho som sa naučila byť viac v pokoji a nesnažiť sa mať vždy všetko vyriešené. Akoby sa niekedy stiahnuť a už nebojovať, hoci som v práve.

Celkovo môžem povedať, že hoci aj pri treťom odchode bábätka do neba nebol nejakou duchovne silnou oporou, ale bol pri mne a niesol kríž. Ja som vtedy ani nebola nejaká zranená alebo nešťastná, že nebojuje za naše dieťa, ako som ho videla inokedy. Chápala som tú bolesť.

Michal: Neviem, či sme si úplne vedeli byť oporou. Skôr mám pocit, že sme sa to snažili prežiť – každý tak, ako vedel. Čo však oporou bolo, to boli ľudia okolo, ktorí nám podali pomocnú ruku. Často aj ľudia, od ktorých sme to ani neočakávali. Ja by som povedal, že oporou nám bola Cirkev – konkrétni ľudia okolo nás – a Boh. Keď nemáte nádej, ku komu inému pôjdete?

 

Aké boli vaše pocity, keď vám oznámili, že čakáte dieťatko, ktoré čoskoro zomrie?

Ľubka: Bola som v tom období dosť vyčerpaná. Starostlivosť o deti, choroby, domácnosť, nemala som psychohygienu… a niesla som sa v takom negatívnom móde. Pamätám sa, že keď lekár povedal, že to nie je dobré, a snažil sa byť milý, ale priamy, bola som mu za jeho postoj vďačná a v mojom vnútri akoby sa nič nepohlo, len ten zranený pocit: No, ako inak? Veď všetko je na figu už dlhodobo…

Necítila som ani hnev, ani nič. Ale spomenula som si na Božie slovo: „Vo večnej pamäti bude spravodlivý, nebude sa báť zlej zvesti…“ (Ž 112, 6-7) A uvedomovala som si, že toto sa mi deje a Boh ma na to pripravoval, takže sa nebojím zlej zvesti… Už ich bolo dlhodobo veľa…

 

Ilustračná snímka

 

ĽUDIA NEVEDELI, AKO SA S NAMI ROZPRÁVAŤ

Robilo vám niečo problémy v prijatí a zmierení sa s takýmto osudom?

Ľubka: Mne robilo problém fungovať medzi ľuďmi, nebyť z ich reakcií ešte zdrvenejšia. U lekárov sa mi darilo byť trochu asertívna. Pri pôrode som už bola odovzdaná do Božích rúk. Po pôrode mŕtveho bábätka som bola pár týždňov na seba hrdá, že sme to zvládli. Ale dochádzalo mi, že by som to zvládla lepšie a že možno bábätko mohlo prežiť, keby niekto stál pri nás viac a bojoval osobne s nami viac v modlitbe, keď my sme nevládali.

A to ticho ľudí, o ktorých sme si mysleli, že sú nám blízko, pred či po tehotenstve, nás trocha zarazilo. Nemala som problém s tým, že moje dieťa ide do neba. Ale na druhej strane som sa cítila ako chodiaci semafor blikajúci na červeno. Ľudia nevedeli, ako sa s nami rozprávať.

Michal: Ja som tlak okolia nevnímal. Nerobím si veľa z toho, čo si myslia iní. Ale veľmi nepríjemné bolo, keď sa ľudia dokola (z úprimného záujmu) pýtali, ako sa veci vyvíjajú. Strašne ma nebavilo dokola rozprávať tie ťažké veci, pretože náš život sa skladal aj z iného.

 

Čo vás v tom čase najviac držalo?

Ľubka: Najviac modlitba a vzťah s Bohom. Božie slovo, obrazy od neho, vedomie, že sa musíme venovať starším deťom. Pochovanie bábätka a to, že sme ho odovzdali Bohu. Takisto odpustenie ľuďom, ktorí nás v tom čase zranili. Opätovné dávanie seba a služba v spoločenstve.

V Izaiášovi 58, 7-8 sa píše: „Ak vidíš nahého, zaodeješ ho… Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči.“ A tak sme sa znova pustili do služby pre iných, keďže sme mali takú možnosť v spoločenstve, a s vierou som čakala, kedy príde uzdravenie, keďže to hovorí Božie slovo. A prišlo to.

Michal: Božie slovo, priatelia, Cirkev, sviatosti.

 

Čo alebo kto bol pre vás pomocou? Ako konkrétne?

Obaja: Modlitby všetkých ľudí, aj tých, ktorí sa nepriznali… Ich uistenia v mailoch, že sa modlia… Lekár, ktorý s nami trpezlivo prešiel toto obdobie. Praktická pomoc rodiny a priateľov s našimi deťmi a domácnosťou. Normálne, dokonca milé správanie pohrebnej služby či lekára na patológii. Kňaz, ktorý pochoval naše dieťa a mohli sme ho odovzdať jasne Bohu, Cirkev, ktorá rodičov sprevádza pri takomto obrade a vlastne ich navádza na tú správnu cestu, odovzdať dieťa Bohu. Sme za to vďační.

 

STRATU TREBA VYRIEŠIŤ S BOHOM

Keďže ste si niečím takým prešli, vedeli by ste poradiť, ako najlepšie pomôcť niekomu, kto prežíva podobnú stratu? Čo robiť a čo, naopak, radšej nerobiť či nehovoriť?

Ľubka: Čo robiť a hovoriť, to je podľa mňa dosť individuálne. Mne by pomohlo, ak by mi človek povedal: „Toto dieťa je obzvlášť milované Bohom, Boh má s vami plán a ste v Božej priazni, miluje vás.“ Možno niekto by to považoval za frázu. Ja som potrebovala počuť pravdu, ktorá je v Božom slove, a nie vyplakávania. Ja si všímam, že ak niekoho povzbudím: „Neboj sa, to zvládneš, Boh je pri tebe, on vie, ako ťa to obohatí a ako to použije na dobré, on ti nespôsobuje zlé a nedal tú zlú vec, ale tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28),“ tak sa im buď rozžiaria oči, alebo cítia výzvu.

No a potom, ak som tomu človeku blízko, som jeho priateľ, nebáť sa prísť k nemu a ponúknuť mu pomoc, ponúknuť mu priamo za neho modlitbu. Ak som vzdialenejší kamarát, povedať, že sa za neho budem modliť. A naozaj to urobiť, napísať mu potom a podobne.

Michal: Môžu byť dve oblasti, v ktorých môžeme pomáhať. Jednou je praktická pomoc. O tom hovorí aj samotná Biblia. Ak má niekto fyzickú núdzu, nemal by som ostať len pri tom, že sa za toho človeka modlím. Dôležité je prakticky pomôcť, tým sa môže v mnohých prípadoch veľa uľahčiť. Druhou oblasťou je taká úplne obyčajná ľudská spoluúčasť v tom všetkom. Nestrániť sa ľudí, ktorí prechádzajú niečím ťažkým.

Obzvlášť my na Slovensku máme tendenciu uzatvárať sa počas problémov. Ale myslím si, že je na nás kresťanoch prelamovať tieto múry, ktoré si ľudia vo svojom utrpení stavajú. Nejde o to, aby sme sa snažili tých ľudí rozptýliť alebo zabaviť, ale ide o to, byť pri nich a možno len tráviť s nimi čas. Vtedy pomáhame niesť ten kríž.

Napadá mi ešte jedno slovo – prevencia. Boh nám ukazuje veľmi jasne, ako prejsť zármutkom. A to je vedomie, že tu na zemi nie je náš domov a že tu na zemi sme len správcovia a nič nám tu nepatrí. Je prirodzené smútiť nad stratou. A je to aj potrebné, ale ten zármutok, ktorý nás tak bolí aj dlho potom a možno spôsobuje horkosť, niekedy spôsobuje porovnávanie a hlavne to, že žijeme, akoby nám ten, o koho sme prišli, patril. Ale to je omyl. Mne nepatrí moja manželka ani moje deti. Všetci patria Bohu. A ja mám tú milosť, že môžem kráčať istý čas po ich boku a pomáhať im na ceste k nebeskému Otcovi. Myslím si, že nezdravý zármutok nie je to, čo pre nás chce Boh.

 

Ilustračná snímka

 

Ako si môže človek pomôcť po strate dieťaťa sám?

Ľubka: Úplne najlepšie je po tom všetkom vyriešiť túto stratu s Bohom. Vyžalovať sa, vyjadriť hnev, smútok, urobiť pokánie za to, v čom som si vedomá, že som vinná, a odpustiť všetkým, pri ktorých cítim, že ma zranili. Áno, aj Bohu, aj sebe, deťom, mužovi, lekárovi a podobne. Odovzdať dieťa Bohu, predstaviť si ho, dať mu meno… Ak máme silu, vybaviť pochovanie alebo poprosiť niekoho, aby nám s tým pomohol. Tento akt môže meniť veci, dokonca uzdraviť z gynekologických problémov a podobne. Vždy je čas riešiť to. Takéto riešenia predchádzajú tomu, aby žena (prípadne aj muž) smútila skryto celý život, mala (mal) rôzne úzkosti, postabortívne syndrómy.

 

Dlho vás to bolelo? Ako to prebolelo?

Ľubka: U mňa približne dva roky… Zaujímavé bolo, ako som si uvedomovala, že bolesť možno oklamem, keď odídem zo spoločenstva, nebudem medzi ľuďmi, ktorí mi nerozumejú a nevidia ma. Ale niekde na pozadí som vedela, že je to blbosť. Že jediná cesta je odpúšťať im, stále a nanovo, pri každej zraňujúcej chvíli, ktorú si vôbec neuvedomovali a za ktorú ani nemohli. Dokonca aj po štyroch rokoch, keď stále neodchádzali niektoré negatívne myšlienky a otravovali mi život a vedela som, že je to kvôli pôrodu mŕtveho bábätka, som šla za modlitebníkmi u nás v spoločenstve.

Úplne to prebolelo po narodení Brunka, dva roky po tom, a preto bol pokrstený Bruno Rafael (Boh uzdravuje). Hoci možno niektorí by si ťukali na čelo, že máme ďalšie dieťa, mali sme komplikácie aj v tehotenstve, aj po pôrode, aj v jeho dojčenskom období, ale my sme vedeli, že Boh nám ešte daruje dieťatko. Len sme sledovali, kedy a ako nám Boh hlavne prejde cez rozum a náš strach. Tu nám pomohla jedna naša spriatelená rodinka – konkrétne sa modlili za to, aby sme mohli bez strachu počať ďalšie dieťa.

Michal: Čo sa týka prvých dvoch potratov, to už som opísal. Čo sa týka straty Miška, tam to bolo také postupnejšie. Ja som mal skôr problém zapojiť sa do bežného života. Cítil som sa zbytočný a nepotrebný. Ale to bolo sčasti spôsobené mojím uzatváraním sa do seba a svojej sebaľútosti. Trvalo to možno rok a pol. V tom mám práve silnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí nám boli blízki, povzbudzovali nás a verili v nás. A samozrejme, modlili sa za nás.

 

Vnímali tú stratu aj vaše deti? Ako?

Obaja: Deťom sme povedali o bábätkách, dali sme im mená, aj ich tak spolu voláme a pripomíname si ich odchody do neba ako ich narodeniny, máme takú mini oslavu a pripomíname si, koľko majú v nebi rokov. V tomto nám pomohla kniha Nebo nie je výmysel. Keď sme čakali Miška, každý večer sme sa spolu modlili za bábätko. Na deťoch vidíme, že to berú tak, ako to vidia na nás. Videli nás aj plakať a povedali sme im, že je nám smutno za Miškom.

Rozprávame sa, aké by to bolo, keby sa s nimi mohli hrať, ako sa hrajú ich súrodenci už s Ježišom… No oveľa viac sa rozprávame o nebi. Naše deti bežne hovoria, že sa tešia do neba za súrodencami. Rozprávame sa, ako sa v nebi za nás modlia. Jednoducho, sú náš rodinný poklad v nebi. Keď občas ideme k Miškovmu hrobu, je to miesto, kde sa konečne upokojíme, spomalíme a môžeme sa spolu modliť. Spája nás.

 

Aký zmysel malo toto všetko pre vás osobne?

Obaja: Veríme, že v našich životoch sa nedeje nič bez zmyslu. Veríme, že aj také ťažké veci, ako sú utrpenie, bolesť, choroba a smrť, ktoré Boh pre nás na počiatku neplánoval, on dokáže pretvoriť na niečo, čo má zmysel a čo iným nakoniec môže dávať nádej. Tak ako vieme, že ľuďom s rôznymi závislosťami najlepšie dokážu pomôcť iní ľudia, ktorí si týmito závislosťami prešli, rovnako to funguje aj v inom.

Okolo nás je množstvo ľudí, ktorí si prešli podobnými stratami a ešte aj horšími obdobiami. A oni potrebujú pochopenie a sprevádzanie na ceste uzdravenia z takejto straty. Niekedy až z traumy.

My sme veľmi vďační Bohu, že dnes aj v rámci služby, ktorú robíme v našom spoločenstve, môžeme byť oporou ľuďom s podobným príbehom. Že im môžeme poradiť, povzbudiť ich a modlitebne ich sprevádzať. Veríme, že Boh aj z tých ťažkých chvíľ života dokáže vytiahnuť dobro a pritiahnuť si nás k sebe bližšie, aby sme znovu a znovu spoznávali a zažívali, aký blízky a milujúci je voči nám.



Komentáre