TOP

Manželský trojuholník. A úplne regulárny!

Sobáš v kostole je celkom iný zážitok, ako ten na úrade. Samozrejme, pre každých snúbencov z iných dôvodov. Niekto má zážitok z priestoru, ktorý nie je úradne strohý, niekto z organovej hudby, niekto z kázne a obradu. Ale to podstatné, čo sa tam odohráva, sa vysloví v niekoľkých krátkych vetách.

Pamätá si ich ešte niekto? „Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj.“

Pred oltárom, kde sa v každej svätej omši sprítomňuje Ježišova obeta lásky, sme sa rozhodli obetovať denne seba na oltár našej manželskej lásky. A prosili sme Boha o pomoc. Pretože žiť manželstvo podľa Božích plánov je trošku náročné len na ľudské sily.

Sme si toho vedomí? Tie mravčeky/motýliky pred sobášom, posledné rozhodovanie sa… keď sme možno ešte trošku váhali, či do tohto stavu vstúpiť, boli často o vedomí/poznaní toho, že ja… nie som dokonalá žena. A môj drahý… nie je tiež pán dokonalý. (Kto si myslí opak, ten vstupuje do manželstva omylom.) Byť si verní, neopustiť sa, ani v šťastí, ani v nešťastí, milovať a ctiť, po všetky dni (teda nie len po prvú krízu a nielen vtedy, keď nám je super ako v deň sobáša), ale navždy. Až kým ty alebo ja nebudeme povolaní do večnosti. Prídu veci, o ktorých netušíme – a ktoré možno ani vedome nespôsobíme. Aj vtedy máme ostať blízko ako človek, ktorý najlepšie pozná (či má poznať) srdce a bytosť toho druhého.

Ešte stále to vyzerá ružovo, romanticky, vábne a jednoducho? Štatistiky hovoria o kríze manželstva, a očividne toto je zásah, z ktorého si rožkatý mädlí ruky najradšej: dokázať postupne „vedecky“, že žiť manželstvo je vlastne – nemožné.

 

Boh, ktorý je blízko

Ale ten, ktorý nás do manželstva povoláva, o tom dobre vie. Napriek tomu mu na každom jednom ďalšom „projekte“ manželstva (pretože každé jedno je jedinečné a iné) záleží. Preto sa vkladá medzi muža a ženu okamihom manželského sľubu a zostáva prítomný medzi nimi. Toto je najzákladnejšia, najjednoduchšia a najkrajšia podoba manželského trojuholníka, ktorý je povolený pred tvárou Cirkvi: keď sme v tom vzťahu ja – ty – Boh. (Nepúšťaj tam preto pred Boha a namiesto neho nikoho a nič iné!)

Walter Trobisch (autor úspešnej knihy Dva stredy, však jeden kruh) hovorí o manželstve ako o stane, kde muž a žena sú dvoma „kolíkmi“ na zemi. Aby stan stál, slúžil, netieklo do neho, je potrebné mať ešte vrcholovú tyč. Ňou je vo vzťahu Boh. Čo sa stane so stanom, ktorému vrchol spadne? Bude použiteľný? Čo sa stane s manželstvom, ak manželia prestanú vnímať blízkosť Boha a jeho nenahraditeľnosť vo svojom vzťahu? Bude toto manželstvo prístreším pre nich dvoch, pre tých, ktorí do ich vzťahu prichádzajú zblízka (deti, rodina) či zďaleka? Stan… vyzerá presne zvonku (spomeňte si na Lolka a Bolka) ako trojuholník.

V Starom zákone bol stan bežným „obydlím“ Izraelitov. Postaviť ho nebolo až také jednoduché, ideálne bolo, ak to nerobil človek sám. Napnúť všetky laná a dobre natiahnuť plachtu bolo veľmi dôležité – aby bol bezpečný a dobre slúžil všetkým potrebám. V ňom rodina robila všetko to, čo sa nedalo vonku. Dokonca až tak, že prvý „chrám“ bol vlastne stan. Tam prebýval Boh, bol tam oltár, kňazi v ňom mali službu aj prinášali obetu. Stan sa tak stal prenesením významu bezprostrednej prítomnosti Boha v bežnom živote Izraelitov.

Ak hovoríme o manželstve ako o stane, je to aj tento uhol pohľadu: Boh je tu, v každom našom dni; je pri zháňaní hypotéky, riešení výchovných problémov, rozhodovaní, ako vo vzťahu so svokrovcami, ktorí sa nestotožňujú s našimi názormi (a možno ani s vierou), v rozčúlení, keď sa nepočúvame a ubližujeme si. Nie je tu ako strážca, ako policajný dozor. Je tu, aby stál blízko a „dopoval“ našu lásku tou svojou. To je neustála milosť, ktorú dostávame na oltár nášho vzťahu od večnej Lásky.

 

Prečo to robí?

Boh vstupuje do nášho okamihu aj teraz, nielen v minútach odriekania manželského sľubu. Je tu, keď mám práve na svojho manžela zálusk, aj keď mám pocit ublíženia. Je tu, hoci mi nedá vydýchnuť a furt čosi chce (a mne to lezie na nervy). Je tu, keď zistíme zlú diagnózu. Je tu, keď máme čas byť spolu a zrazu spoznáme, že už nám nejde tak prirodzene sa rozprávať ako vtedy, keď sme randili.

Toto uvedomenie si nám znovu evokuje otázku: Prečo to Boh robí? Prečo ostáva jedinečne prítomný medzi nami dvoma?

Pretože Boh vie, čo je žiť vo vzťahu. Vie, ako to má správne fungovať. Mnohí teológovia (a medzi poslednými Ján Pavol II. a tiež Svätý Otec František v exhortácii Amoris laetitia) hovoria o trojičnom vzťahu Boha: Otec miluje Syna. Syn Otca. Láska medzi nimi je Duch Svätý. Toto trojičné pripodobnenie sa funguje len vtedy, ak rovnako, ako to funguje v Najsvätejšej Trojici, máme zrak, srdce, slová, činy upriamené na toho druhého, na jeho dobro.

Len: nie vždy sa nám to darí. A o to teraz ide: Boh to vie, že sme na tento intenzívny kurz absolútnej lásky ešte nie celkom zrelí, pripravení – napriek všetkému odhodlaniu.

A tak nám prichádza na pomoc. On chce byť tým vanutím lásky medzi nami dvoma (aj je). Ale potrebuje, aby sme s ním hovorili, aby sme ho brali k sebe do partie, aby sme nevytrhávali vrcholovú tyč nášho stanu/vzťahu. A navyše: musíme prísť jeden k druhému len tak, že najprv objavujeme Boha – ako lásku, hovoríme s ním, prosíme ho o pomoc. Vtedy budeme dobre pripravení objaviť aj toho druhého a milovať ho celým svojím srdcom.

Čo robí teda Boh v našom manželstve? Posilňuje lásku. Dáva novú silu a nádej. Hojí rany. Učí odpúšťať. Stále prichádza prvý, aby hovoril. (Aj to je škola!). Žehná a raduje sa z nás, ak zachovávame jeho prikázania.

Nestojíme o to? Nepotrebujeme to?

 

 

Bez Boha do manželstva? Ani na krok!

Predstavte si, že dňom manželského sľubu sa vydávate pešo, s batohom, na celoživotnú túru, kde máte len stanovený cieľ. Čo bude každý deň, to sa ukáže ráno a za ďalšou zákrutou. Batohy by boli (aj sú) naložené ako treba, dobré vibramy takisto, ba aj odhodlanie a nadšenie zvládnuť to. V štarte nám pozorný organizátor ponúka najlepšie GPS. Uľahčí cestu, uvidíte!

Závisí od nášho rozhodnutia, čo urobíme. Takisto ako naložíme s ponukou Boha byť stále s nami v každodennom šliapaní manželstvom – o ktorom už vieme, že nie je preto, aby som sa len ja mal dobre. (To je ako ten turista, ktorý sa na štarte zavesí, či rovno vylezie na toho druhého – a nes ma! Možno to kúsok pôjde… čo bude ďalej, je ľahké predvídať.)

Ako reagujeme? Všelijako.

Jáj, GPS. Ďakujem, neprosím. Mám vlastný zdroj informácií.

(Prepáč, Bože, stačilo ťa mať na svadobnej omši, mám už toho presvätého prostredia dosť. Nadlho. Teraz si budem(e) žiť po svojom, bez teba. OK?)

Ach, aký ste milý. No dobre. Dám si ho do vrecka, keby niečo, ale myslím, že to nebude treba.

(No však jasné, nejaké pravidlá tu sú, aj Boh je fajn, ale stačí ho tak na nedeľu… alebo… len na Vianoce, potom, keď budeme krstiť, prvé sväté prijímanie a tak. Vtedy ťa, Bože, z toho vrecka vytiahnem.)

No, môžeme to skúsiť. Ak sa nám to nebude zdať, skúsime to po svojom.

(Teda, Bože, aby si vedel – to, čo si vymyslel, bola riadna nakladačka a drina. Vzdali sme to, my sme si to vymysleli ľahšie, dúfam, že tomu rozumieš. Neštvi sa, my sme si to dali podľa seba.)

GPS? Fu, myslím, že sa nám zíde. Nevieme, čo príde. Vďaka!

(Čo by sme bez teba robili! Koľké naše uzmierenia by neboli, ak by sme nežili s tebou! Koľko našich skúšok by bolo s nápisom „nedostatočná“, ak by sme sa nedržali teba! Padáme… ale s tebou vstávame. Máme obavy, ale ty si naša sila. Náš stan stojí, lebo naše lano z každej strany kolíka je denne pevne uviazané o teba…)

Boh vstúpil do nášho manželstva ako parťák, lebo chce, aby prosperovalo. Chce však, aby sme ho tam prijali slobodne, s dôverou, že on vie, o čom má náš vzťah byť. V čom a kedy má rásť. Ako má stáť. Čo je kedy dôležité.

Ak to urobíte, ak s ním veci konzultujete (modlíte sa spoločne), ak dodržiavate zadania jeho GPS (hoci sa vám niekedy zdá byť lepšia cesta naľavo, vyzerá taká pohodlnejšia… a predsa idete napravo, do húštiny), dostanete veľa. Boh takéto manželstvo žehná. Stan stojí – aj keď sa niekedy trasie pod náporom vetra. A je neuveriteľnou skrýšou pre tých, čo sú nám darovaní a čo k nám prichádzajú – v čase aj nečase. Je to preto, lebo na oltári v tomto stane sa stále podáva – Láska.

Ak to neurobíte, ak ste sa rozhodli napriek sľubu pred jeho tvárou a tvárou Cirkvi pre vlastný variant, je to na pováženie. Riskovať stabilitu stanu, ktorý bude bez vrcholovej tyče pohodenou plachtou, ktorú vietor podoberie a odtrhne aj kolíky?

„Môj stan je spustošený, všetky povrazy sú roztrhané… Niet toho, kto by mi stan znova postavil a rozvinul moje plachty.“ (Jer 10, 20)

Máme slobodu a múdrosť vybrať si: aké manželstvo chceme.

V tom múdrom Boh denne patrí na čestné prvé miesto. A tiež denná vďaka za to, že náš manželský trojuholník, náš stan, vďaka Bohu – doslova – pevne stojí.



Komentáre