TOP

Marek Madro: Vďaka zameraniu na výkon si nevšímame dušu, ktorá kričí o pomoc

Prečo dnes toľko ľudí vyhľadáva pomoc psychológov a psychiatrov? Kedy sa máme obrátiť na odborníka? Čo robiť v boji so samovraždou? A ako prežiť tento „korona“ čas?  Aj o pocite osamelosti, ktorý je v našej spoločnosti základnou chorobou, hovorí Marek Madro (34), psychológ, zakladateľ a riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko.sk.

Už 10. októbra si pripomenieme Svetový deň duševného zdravia. Má aktuálny ročník nejakú špeciálnu tému?

Zachytil som, že tento rok je špecifická téma – podpora duševného zdravia so zameraním na to, že sa mu treba venovať aj z pohľadu ekonomiky.

 

Keby sme mohli uchopiť cieľ tohto dňa, aký je?

Upozorniť na to, aby sme popri fyzickom zdraví – o ktoré sa poctivo staráme a vo svete existuje množstvo rôznych stratégií, veľa si dávame pozor na svoje telo – mysleli tiež na to, že sme tvorení aj dušou, duševnom, a o túto našu zložku sa takisto treba veľmi intenzívne starať. Situácia zanedbávania duševna dokonca zašla až tak ďaleko, že potrebujeme svetový deň, aby sme si pripomínali, že naša duša je veľmi dôležitá.

 

Pripravujete aj vy ako IPčko nejaké aktivity v súvislosti s týmto dňom?

Naša organizácia pripravuje skôr aktivity k Svetovému dňu prevencie samovrážd, ktorý je 10. septembra. V rámci Svetového dňa duševného zdravia sa zúčastňujeme rôznych aktivít a akcií, ktoré len podporujeme. Samostatne nepripravujeme nič špeciálne, ale v blízkosti tohto dňa chceme spustiť nový projekt, ktorý sa týka duševného zdravia. Je to najmä kvôli tomu, že teraz žijeme naozaj ťažkú dobu a chceme na Slovensku priniesť ďalšiu službu, ktorá bude výrazným spôsobom nápomocná – hlavne v týchto náročných dňoch pandémie koronavírusu.

 

O čo ide?

Projekt výjazdového krízového tímu, ktorý bude pilotne v Bratislavskom a Trnavskom kraji prichádzať k ľuďom v akútnej a život ohrozujúcej situácii. My budeme taká prvá výjazdová pomoc k týmto ľuďom – anonymná, diskrétna.

 

 

VŽDY JE LEPŠIE OBRÁTIŤ SA NA ODBORNÍKA, AKO OSTAŤ V ŤAŽKOSTIACH SÁM

Ako môže človek rozlíšiť, či má psychický problém, situáciu, v ktorej sa nachádza, riešiť sám, alebo je už čas obrátiť sa na odborníka?

V zásade platí, že keď už človeku napadne takáto myšlienka: Nemal by som sa obrátiť na odborníka?, tak to je presne ten správny čas obrátiť sa naňho. Tá myšlienka neprichádza len tak. Vždy je lepšie obrátiť sa na odborníka, ako ostať v ťažkostiach sám. Môžem povedať, že vážnejšie psychické ťažkosti, alebo dokonca psychické ochorenia, spozorujete tak, že vám to bráni žiť bežný život, ktorý potrebujete a chcete žiť. Psychická ťažkosť vám bráni byť šťastný, podávať výkon, robiť veci, ktoré by ste inak robili. Vďaka tomu to spoznáte. Vtedy je najvyšší čas ísť k odborníkovi. Niekde medzi tou prvou myšlienkou a tým, keď je to už veľmi ťažké, je dobré vyhľadať pomoc.

 

Neraz počujeme o tom, že kedysi neboli duševné ťažkosti také časté… Prečo dnes mnohí túto pomoc nielen potrebujú, ale aj vyhľadávajú?

Dôvodov je viacero, hlavný je ten, že o duševnom zdraví oveľa viac vieme. Takisto sa na túto tému viac rozpráva. Vieme, že je veľmi dôležité, aby sme mu venovali minimálne podobnú pozornosť ako fyzickému zdraviu. A naozaj sme veľa zanedbali svoje duševno a musíme to dobiehať. Je pravda, že klinických problémov alebo porúch je v populácii stále rovnaký, rovnomerný počet. Nie je to tak, že by ich teraz bolo viac. Čo je iné ako v minulosti – a čoho máme oveľa viac –, to je veľmi veľa problémov zmeny nálad, ktorá sa v klinickom slova zmysle nazýva depresiou. Avšak to nie je tak, že dnes mám smutnú náladu alebo melanchóliu či „depku“, ale hovoríme o depresii, ktorá je klinickou kategóriou, bráni ľuďom normálne fungovať a žiť. Neliečená depresia má veľmi výrazný vplyv na výkon človeka, jeho životnú spokojnosť a najmä – vplyvom ďalších faktorov – môže smerovať k samovražde. Následky depresie sú obrovské. To je skupina ochorení, ktoré je na vzostupe oproti ostatným psychickým ťažkostiam a poruchám. Ďalším faktorom je, že sa o tých témach oveľa viac hovorí, dokonca sú aj mnohé ekonomické dôsledky – sme schopní ekonomicky prepočítať následky duševných ochorení, preto sa tomu venuje oveľa viac, lebo doba je – paradoxne – taká prehnane ekonomicky zameraná, že aj to je jeden z faktorov, ako sa snažia firmy zvyšovať kvalitu a produktivitu činnosti organizácií.

 

Aký je rozdiel medzi psychickými ťažkosťami a psychickými ochoreniami?

Psychické ochorenia sú podobné ochorenia ako bolesť kolena či zlomenina nohy – to znamená, že ochorenie vieme lokalizovať v tele, objektívnymi nástrojmi ho diagnostikovať, nazvať a najmä liečiť. Máme nástroje, ako s nimi vieme zápasiť. Psychické ťažkosti môžu byť rôzne životné krízy, ktorých prežívanie sa dá utlmiť alebo znižovať bolesť, ale je to niečo, čo je krátkodobé, čo za nejakých podmienok vieme uchopiť a veľmi rýchlo vyriešiť bez dlhodobých následkov. Napríklad duševné ťažkosti môžete mať vtedy, keď sa rozídete s priateľom. Bolí vás celá duša, všetko, lebo ste práve zažili nejakú stratu, ale toto nevieme zaradiť do nejakej klinickej kategórie, nehovoríme o ochorení, ale o ťažkostiach.

 

Ako by mal postupovať človek, ktorý v sebe už vníma to, že potrebuje v tejto oblasti pomoc, ale stále si myslí, že to dá…?

Dnes môžeme celkovo pozorovať dobu, v ktorej nás provýkonnosť – zameranie na výkon –ženie k tomu, aby sme si nevšímali príznaky svojho tela alebo duše, ktorá kričí o pomoc. Stále si hovoríme, že ešte toto musím zvládnuť a ešte toto a ešte toto… Až raz príde čas, keď sa budem môcť venovať sebe a zastaviť sa. Ale taký čas sa nenájde, nebude. Až naše telo úplne vypne, a to je už neskoro – potom už hovoríme o ochorení. To, čo tomu najviac pomáha, je prevencia – predchádzať tomu. Žiť takzvaný šťastný život, ak niečo také dokážeme pomenovať a vytvoriť si o tom nejakú predstavu – čo nás robí šťastnými –, tak väčšinou si vďaka tomu dokážeme nasycovať, napĺňať potreby, realizovať stretnutia s ľuďmi, ktorí nás robia šťastnými, alebo aktivity ako šport, ktoré nás samých napĺňajú. Dôležité je mať takéto veci, ktoré dávajú životu chuť, zmysel, a vtedy dokážeme pracovať na svojom šťastí. Ak s takýmito myšlienkami nie sme v kontakte, ak nemáme čas robiť sa šťastnými, potom je tu zvýšené riziko toho, že to bude vážny problém.

 

KEĎ NIEKTO DOSTANE INFARKT, TAK SA MÁLO MODLÍ?

Najmä v spoločenstve veriacich ľudí je častá otázka, prečo by som mal vyhľadať psychológa či psychiatra, pokiaľ mám spovedníka alebo duchovné vedenie. Ako to rozlíšiť?

Môžeme hovoriť o tom, že ľudská osobnosť je zložená z tela, duše a ducha. A o všetky tri zložky sa treba starať a rozvíjať ich. Kresťania realizujú svoju vieru v spoločenstve, v kontakte s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty ako oni – a rozvíjajú ich. Dokonca majú aj niečo, čo ich presahuje, k čomu vzhliadajú. A to je to, čo dáva životu zmysel a chuť. Potom je tu duša, ktorá nám umožňuje mať prežitky, radosť, šťastie, pocity, ale aj smútok. Ak sa o tieto nálady, prežívanie nestaráme, aby sme naozaj dokázali prežívať aj radosť a šťastie, potom túto časť svojho života zanedbávame. A napokon je to fyzické telo, ktoré nám vlastne hovorí, že ani jedna z týchto zložiek sa nedá oddeliť. Tým, že sa staráme o svoje telo, keď to robíme preto, aby sme prežívali radosť a šťastie, ideálne v spoločenstve s nejakými ľuďmi, s náhľadom na niečo, čo nás presahuje – to je dokonalý, ideálny život, ktorý je zdravý.

 

Veriaci ľudia však majú v tejto súvislosti s duševným zdravím neraz intenzívnejší pocit viny – keď ich ani viera v Boha neochránila od toho, aby neboli napríklad depresívni, že keby sa viac modlili, nemali by depresie… Ako to má človek uchopiť?

Veľmi často sa stretávam s tým, že najmä kresťania majú veľký problém s vinou a ich viera často stojí na výkone – či sú dostatoční, alebo nie sú. Ale to je úplne oddelené od zmyslu, prečo vôbec Boha vo svojom živote potrebujeme a máme – lebo je to niekto, kto nás presahuje, má všetko v rukách, kto nás inšpiruje. Tak ako niekoho bolia zuby, tak niekoho môže bolieť duša. A nesúvisí to s tým, aká je jeho viera alebo vzťah s Bohom. Práve naopak. Ak pripustíme, že duševné ochorenia sú rovnaké ochorenia – čo by som rád pripustil – ako fyzické ochorenia, ako chrípka alebo rakovina, tak potom musíme pripustiť aj to, že je úplne normálne prežívať ochorenie, ktoré má písmeno F namiesto iných písmen abecedy (pozn. autora – v Medzinárodnej klasifikácii chorôb majú kategóriu F psychiatrické ochorenia). Áno, aj psychické ochorenia sa liečia úplne bežne. Dokonca poznám veľmi veľa ľudí, ktorí sa vďaka tomu dostali bližšie k Bohu, mali oveľa lepší vzťah s Bohom, lebo vedia, čo je to trpieť, a svoje utrpenie spájajú s jeho utrpením. Rovnako ako pri fyzickej bolesti. Tí, ktorí niečo také rozprávajú, netušia, o čom to je. Keď niekto dostane infarkt, tak sa málo modlí alebo má malú vieru? Je viac hriešny? Kedysi, keď sme nemali toľko vedomostí a neboli sme takí vyspelí, sme napríklad depresiu, úzkosť alebo iné psychiatrické ochorenia liečili exorcizmom. A ja nehovorím, že to nebolo účinné.

 

V BOJI SO SAMOVRAŽDOU: NERADIŤ, NEMORALIZOVAŤ, NEMUDROVAŤ, BYŤ BLÍZKO

IPčko.sk je zamerané najmä na prevenciu samovrážd. Ako môžeme pomôcť človeku, ktorý sa pokúša o samovraždu?

Úplne najdôležitejšie je nenechať ho samého a dať mu najavo, že ste v tej bolesti s ním ochotný byť. Nepoučovať, nemudrovať, neradiť mu, čo má robiť, ale jednoducho len s ním byť. A chcieť tam byť, nie musieť. Dať tomu človeku najavo, že mu chcete byť blízko a chcete, nech si myslí čokoľvek, nech cíti čokoľvek, chcete ho podporiť, nech by mal akýkoľvek nápad. Podporiť ho treba najmä v stratégiách, ktoré mu pomôžu dostať sa z toho von. Napríklad hľadať niečo, čo by ho mohlo potešiť. Mať taký nápad – chytiť ho za ruku a viesť ho niekam, na miesto, ktoré má rád. Vzťah je veľmi liečivý, to je prvá vec.

Druhá – je dobré, keď sa s niekým poradíte alebo keď ho motivujete k tomu, aby vyhľadal pomoc. Možno mu treba úplne otvorene povedať, že nie ste odborník, a to, čo viete ponúknuť, je skôr záujem, chuť a čas, že s ním rád budete. Ale toto je obrovská veda, veľa ľudí si myslí, že to nestačí, no práve naopak, keby sme žili takéto kontakty, vzťahy – že sa dokážeme takto vnímať –, som presvedčený, že by nám všetkým bolo lepšie a aj naše vzťahy by vyzerali trochu inak. Odporúčam neradiť, nemoralizovať, nemudrovať, nehovoriť vety ako: Bude dobre. Aj iní ľudia majú iné problémy. Aj ja som to zažil. Pretože každý z nás a príbeh každého z nás je taký jedinečný, že nie je možné, aby sme zažili to isté. Mohli sme zažiť niečo podobné, ale nie to isté. A pri človeku, ktorý je na okraji priepasti medzi životom a smrťou, je naozaj najliečivejšie dať mu najavo svoju podporu, pomoc, chytiť ho za ruku a zobrať ho k odborníkovi.

 

Kedy je v takejto situácii na mieste volať záchranku?

V bezprostrednom ohrození života. Vtedy, keď vidíte, že nestačí vytvárať vzťah, volať na neho, že ste tam a že tam pre neho chcete byť. Keď nepomáhajú slová: „Poď si na chvíľku ešte sadnúť, porozprávame sa o tom…“ Keď dochádza k takejto situácii, že ten človek nejakým spôsobom realizuje svoj plán, práve vtedy treba zavolať 112.

 

A je možné, že človek, ktorý zápasí so samovražednými myšlienkami, si vie potom pomôcť aj sám? Že stačí kontakt s blízkym človekom a nie je to potrebné riešiť s odborníkom…

Z mojej skúsenosti, keď to človek nerieši s odborníkom, tak sa tie myšlienky počas života v nejakých cykloch vracajú. Preto to treba riešiť odborne, aj ako prevenciu, aby sa to neopakovalo. Pretože úlohou odborníka je naučiť vás, ako zaháňať takéto myšlienky alebo ako žiť život tak, aby ani neprichádzali. Preto odporúčam neostávať v tom sám, práve naopak, je to pasca – ľudia sa uspokoja s tým, že je to teraz trošku lepšie. Ale hneď ako sa dostanete k tomu, že nad tými myšlienkami začnete naozaj uvažovať, a dokonca si vytvoríte nejakú predstavu o tom, ako by mal váš koniec asi vyzerať – toto je presne tá chvíľa, keď človek naozaj potrebuje pomoc. Môžete to spoznať aj podľa toho, že sa začne lúčiť, uzatvárať veci alebo sa uzavrie do seba, keď nastane nejaká veľká zmena. Menej spí alebo – naopak – spí až príliš veľa. Veľmi často je tu prítomná depresia ako ochorenie. Naozaj odporúčam neostávať v tom sám a hľadať odbornú pomoc.

 

 

Ohľadom samovraždy často koluje mýtus, že človek, ktorý o tom rozpráva, to neurobí…

Tak toto je asi jeden z tých najväčších mýtov.

 

Sú ešte nejaké ďalšie?

Každý deň sme v IPčku v kontakte s ľuďmi, ktorí stoja na hrane. Oni vždy vravia: „Ja som to už hovoril. Ako som vládal, tak som to povedal.“ Niekedy to dokonca obracajú na humor. Ale už to, že sa táto téma vôbec dostane do rozhovorov, treba spozornieť a dať jej váhu, pridať sa k tomu človeku a povedať: „Som tu. Neviem, či si robíš srandu, ale teraz som tu.“  Ľudia, ktorí o tom hovoria, to potom realizujú.

Druhý mýtus – väčšina ľudí pri konfrontácii s takouto situáciou hľadá odpovede na otázky „prečo“Prečo to robíš? Aj potom ľudia potrebujú poznať jednoduchú odpoveď na otázku: Prečo sa to stalo? A je to skôr naša potreba, že sa potrebujeme nejakým spôsobom vysporiadať s obrovskou stratou, ku ktorej dochádza, alebo máme snahu zjednodušiť ťažké veci. Moja skúsenosť je taká, že jeden dôvod neexistuje, ale v príbehoch ľudí, ktorí sú na hrane, sa v minulosti udiali drobné zlyhania, malé veci, ktoré v ľudskej mysli urobia to, že človek má pocit, že sa pomaly oberá o všetky možnosti, ktoré má. Vystrieľali si všetky možnosti a šance a teraz ich aktuálna situácia tak rozkolíše, že majú pocit, že sa nemajú o čo a o koho oprieť a ostali v tom úplne sami. A že to, že odídu, je vlastne riešením situácie, v ktorej sú, lebo inú možnosť nevidia.

Úplne ľudsky musím povedať, že niekedy, keď sa rozprávam s tými ľuďmi, sa prichytím pri tom, že to naozaj majú veľmi ťažké a mnoho z tých vecí žijeme v skrytosti a s nikým o nich nehovoríme. Lebo aj v našich vzťahoch, všade musíme podávať nejaký výkon, hrať nejakú masku a byť niekým – a my vlastne nechceme ostatných sklamať. A pre mnohých ľudí je odchod menším sklamaním ako to, že by mali zostávať v tých vzťahoch. Je mi naozaj smutno z toho, ako žijeme svoje vzťahy. A pritom naozaj viem, že niekedy stačí opraviť len nejaké drobnosti a život sa dá naštartovať znova. A to je moja práca, to robíme.

 

POCIT OSAMELOSTI JE V NAŠEJ SPOLOČNOSTI ZÁKLADNÁ CHOROBA

V súvislosti s koronavírusom zosilneli aj psychické ťažkosti, dokonca aj u tých, ktorí predtým žiadne takéto problémy nemali. Ako žiť psychické zdravie v tom, čo aktuálne prežívame?

V situácii, v ktorej sme – napríklad v izolácii, doma…, je najlepšie neplánovať veľmi dopredu a využiť to, čo máme, pozrieť sa na to ako na príležitosť. Napríklad každý deň urobiť niečo pre to, aby som mal pocit radosti. Maličkosti, ktoré mi prinesú radosť. Je veľmi dobré vytvárať vzťahy – byť v kontakte s ľuďmi, ktorí nás tešia, majú radi. Zrazu máte čas, tak začnete premýšľať nad ľuďmi, ktorých prítomnosť vám v minulosti prinášala dobrý pocit. Máte sa radi, len ste už z nejakého dôvodu neboli dlho v kontakte. Je dobré práve takéto chvíle využiť na to, aby ste oprášili tieto vzťahy, ozvali sa a opýtali sa otázku: Ako sa máš? A dokonca, aby ste tú otázku mysleli vážne a nebola to fráza.

Potrebujeme mať v tomto čase nejakú istotu a dobrý pocit. Dobré pocity je potrebné si vyrábať, vymýšľať – čo mi ich prináša. Byť veľa v prírode, sociálny odstup je veľmi dôležitý, aby sme chránili jeden druhého, preto je dobré využívať na komunikáciu technológie. Alebo je to čas na to, aby sme boli v kontakte sami so sebou a opravovali vzťahy s ľuďmi, pri ktorých máme pocit, že je niečo pokazené. Za prvých šesť mesiacov tohto roka sme mali v IPčku dvadsaťtisíc kontaktov – je to dvojnásobok oproti predchádzajúcemu polroku. Najčastejšou témou bol pocit osamelosti, druhá téma bola domáce násilie, tretia myšlienky na samovraždu, až na štvrtom a piatom mieste boli rodinné problémy, škola, obavy z práce. Pocit osamelosti, že nemám s kým zdieľať to, čo ma bolí, to je v našej spoločnosti základná choroba – ktorú však vieme liečiť.

 

A čo sa týka napríklad informovanosti, čo odporúčate?

Je dobré mať informácie. Keď vieme, čo sa deje, aké sú prognózy alebo čo nás čaká, prináša nám to rámec, že to vieme nejako uchopiť. Je to neistá doba a práve preto je dôležité, aby sme mali aspoň nejakú istotu, že niekde je koniec. Teraz sa pri koronakríze hovorí, že druhá vlna bude ťažšia a dlhšia. Ale nehovorí sa o nej dlhšie ako do Vianoc. To je veľmi dôležité – vedieť, že Vianoce už budú fajn, a tešiť sa na niečo. Keď už budeme informácie hľadať, vybrať si jeden, maximálne dva zdroje, a dokonca odporúčam vymedziť si počas dňa čas, keď sa budem zaujímať o to, čo sa deje – o odpovede na otázky, ktoré mi prinášajú pocit istoty, čo sa tu deje. Odporúčam nájsť nejakú hodinu a počas nej pozerať len tie dva zdroje, ktoré považujem za seriózne a objektívne. Pozrieť si, čo sa deje, je veľmi dobré.

 



Komentáre