TOP

Marek Michalčík: Najlepšou prevenciou potratu je povzbudenie, že krásne manželstvo je možné

Kým sme sa v Centre pre rodinu v Trnave dostali k nahrávaniu rozhovoru, musel vybaviť viacero telefonátov. Necelé dva týždne pred Národným pochodom za život si však Marek Michalčík našiel čas na to, aby sme sa viac a inak pozreli na pozadie potratov a ochrany tých, ktorí sú teraz „najmenší“.

Keď som pozerala na váš životopis, nesedeli mi niektoré fakty: Absolvent technickej univerzity ma privíta v Centre pre rodinu a zároveň má na starosti Národný pochod za život. Ako to ide dohromady?

Mám vyštudovanú priemyslovku, pôvodne strojársku, potom sa to transformovalo na ďalšie odbory. S rozhodnutím, kam ísť na strednú školu, mi pomohli rodičia, lebo ja som v tom nemal absolútne jasno. A keďže už som mal strednú „strojárinu“, s vysokou školou to už bolo na jednej strane jednoduchšie. Rozhodol som sa pokračovať v technickom smere, no na druhej strane som sa skúšal dostať aj na psychológiu. Vtedy bola psychológia jeden z odborov, na ktorý sa najťažšie dostávalo, takže som sa nedostal, lebo som nemal gymnaziálne vzdelanie. Dostal som sa teda na Materiálno-technologickú fakultu, vyštudoval som a týmto sa zo mňa stal profesionál.

Čo sa týka „strojáriny“, vyštudoval som ekonomicko-manažérsky odbor a v poslednom ročníku som sa už zaoberal marketingom a komunikáciou. Už na vysokej škole sa to moje humanitné zameranie začalo ozývať, a potom neskôr prirodzene vyplynulo z môjho života, že som spojil technicko-manažérske myslenie, ktoré technici majú, s tým humanitným zameraním. Všetko sa to skĺbilo aj do toho, že organizujem Národný pochod za život alebo že som bol riaditeľom organizácie. Čiže do istej miery sa to prekrýva – a máte pravdu, že srdce mám skôr v humanitnom smere, kde predsa len ide o človeka.

 

Keď už sme pri tej vrchnej stoličke – stále nie sme naučení, že sa v pro-life tábore objavuje na takej vysokej pozícii muž. Nestretávate sa preto s odmietaním?

Niektoré feministické skupiny sa snažia dehonestovať alebo upozorňovať na to, že o potratoch by mali hovoriť ženy. Jednak si nemyslím, že o potratoch by mali hovoriť len ženy, lebo dieťa nie je dieťaťom iba ženy, ale ženy a muža. Z tohto hľadiska majú muži rovnakú zodpovednosť ako ženy. Takisto si myslím, že muži by sa mali venovať aj takýmto témam, keď ide o najmenších, najslabších ľudí. Je povinnosťou muža či chlapa vytvárať priestor, kde by sa tí slabší cítili bezpečne.

Nikdy som nerozmýšľal nad tým, či sa to patrí, alebo nepatrí, mňa skôr vyrušovalo a bolo mi ľúto osudu tých nenarodených detí. V tých časoch, v 90. rokoch, keď som začínal, sa ich nikto nezastával. Je normálne, keď sa muži venujú humanitným odborom a keď sa trochu viac venujú veciam, ktoré súvisia so ženami, čo sa týka pôrodu, tehotenstva… Určite je žena v tom viac angažovaná. No na druhej strane, práve vtedy žena najviac potrebuje muža.

 

 

Všeobecný argument pri obhajovaní potratov je, že žena si má sama rozhodnúť o svojom tele, ako chce. Ako to vy vnímate z pozície muža?

Neviem, či z pozície muža, alebo skôr z pozície argumentačnej logiky: človek si môže podľa mňa rozhodovať o svojom tele len do istej miery. My sa vieme rozhodnúť, ako sa ostriháme, čo si oblečieme, či si dáme taký či onaký čaj, či budeme, alebo nebudeme fajčiť, ale už ťažko sa môžem rozhodnúť, či si spôsobím nejaké trvalé následky nejakou operáciou – to už sa mi zdá za hranicou toho, čo si človek môže voči svojmu telu dovoliť.

Čo sa týka tehotenstva alebo potratov, tam nemôžeme hovoriť o ženskom tele vzhľadom na to, že dieťa má originálnu DNA a vieme, že v jej tele sa vyvíja nový človek, ktorý má vlastné telo. To nie je telo ženy. Všetkým je to zrejmé, len tá argumentácia prerástla do takej mantry, do takého hesla, ktoré miliónkrát opakujú nové a nové generácie mladých ľudí napriek tomu, že je ľudsky neospravedlniteľné.

 

Ako však nastaviť spoločenskú mienku tak, aby muži boli viac vtiahnutí do rozhodovania o bytí a nebytí nového človeka?

Viacerí hovoria o kríze otcovstva, kríze identity muža. Vy sa pýtate, čo s tým. Čarovný prútik podľa mňa nemá nikto, ale vždy treba začať od seba. Teraz sa dáva obrovský dôraz na to, že tento svet sa vďaka technológiám veľmi zmenil. Muži sú v technológiách výborní, sú výborní aj v mnohých iných oblastiach, ale ako spoločnosť cítime, že viackrát zlyhávajú v oblasti vzťahov, v oblasti vnímania seba ako človeka, o ktorého sa chce niekto oprieť.

Od sexuálnej revolúcie v 60. rokoch sa v spoločnosti udial obrovský feministický posun, ktorý má na jednej strane aj veľmi dobré dôsledky, ale na druhej strane tento posun v praxi znamenal, že boli prijaté potratové zákony, v ktorých sa celá ťažoba rozhodnutia o potrate hodila na ženu, a ten dôsledok sa potom už znásobuje – už ani žena neočakáva od svojho muža oporu a pomoc. (Teda ona to podvedome očakáva, ale navonok niektoré ani nie.)

Hovoria, že potrebujú muža len na oplodnenie a „potom sa sociálny štát vo Švédsku o mňa postará a ja úplne rovnocenne sama dokážem vychovať dieťa, ako keby som bola aj s mužom“. Celé je to falošné, nepravdivé tak zo strany ženy, ako aj zo strany muža. Muži tú situáciu takto prijímajú a zneužívajú. Často pri rozhodovaní o potrate muž netlačí na ženu, on jej len povie: „Vyrieš si to sama!“ Ale viete, ako je to v komunikácii medzi mužom a ženou: niekedy to, čo sa povie nahlas, nie je to, čo sa myslí. On jej de facto nehovorí: „Rozhodni sa sama,“ ale: „Mňa do toho nič. Je to tvoj problém, ty si ho rieš, a tým pádom ja ti teraz nemusím dávať oporu.“

Potrat dovolí chlapom, aby boli nezodpovední, aby sa nestarali do týchto vecí, čo vytvára nezdravú klímu v spoločnosti. A to je len jeden prípad, ktorý súvisí s témou ochrany života, prečo neplníme tie zodpovednosti, ktoré by sme mali plniť ako muži. Priviedla nás k tomu nejaká kultúrna zmena, ktorá sa prejavuje aj v zákonoch, a teraz sa to dá veľmi ťažko vrátiť naspäť. Cesta je taká, že je to potrebné v prvom rade pomenovať a treba hovoriť o tom, že vo vzťahu medzi mužom a ženou neexistuje víťaz a porazený. Vyhrať môžu len vtedy, keď obidvaja vyhrajú – alebo obidvaja prehrajú.

Myslím si, že na Slovensku – aj vďaka vášmu časopisu, aj vďaka Centru pomoci pre rodinu, vďaka mnohým takýmto programom na kresťanskej scéne – vidíme v posledných rokoch veľký progres, zlepšovanie situácie. Treba budovať identitu muža a hovoriť o tom, že žena a muž nemôžu existovať izolovane a byť šťastní osve. Oni môžu byť šťastní, keď sú spolu, keď sa vzájomne podporujú a dopĺňajú.

 

 

VŠETCI TÚŽIME PO KRÁSNOM ŽIVOTE A DOBRÝCH VZŤAHOCH

V konečnom dôsledku to vyzerá tak, že otázka potratu je výzvou na lepšie manželské a vzájomné vzťahy…

Čo sa týka prevencie, tak určite áno. Ak sú milujúci otec a matka, ak sú schopní vzájomne sa podržať, rozumieť si, tak pravdepodobnosť, že by boli schopní zabiť vlastné dieťa, sa blíži k nule. Nestačí to však, lebo my nežijeme pekné harmonické životy bez toho, aby na nás vplývala kultúra – mobily, internety a nedostatok času na trávenie spoločných chvíľ s ľuďmi, ktorých máme radi. Nežijeme v ideálnych podmienkach. Takže aj v tom spoločenskom priestore je potrebné robiť zmenu, je potrebné prinášať iné posolstvá, aby sme podporili prevenciu.

Keď budú svedectvá, že vernosť nemá zmysel, keď odkazy zo spoločnosti, respektíve informačného smogu okolo nás nielen priamo útočia, ale aj len tak mimochodom znemožňujú dobrý vzťah, je to ťažké. Preto si myslím, že má zmysel vo verejnom priestore o tom rozprávať, trochu to analyzovať a vzájomne sa povzbudzovať.

 

Faktom zostáva, že téma potratov a sexuálneho života dvoch dospelých ľudí je stále bojiskom dvoch zákopov, ktoré nás delí. Neexistuje nejaká prirodzená cesta, kde by sme sa mohli aspoň trochu názorovo stretnúť a porozumieť si?

Nepoznám veľa ľudí, o ktorých by som mohol s istotou povedať: „Toto je zlý človek,“ alebo: „Tento človek sa snaží škodiť.“ Vnímam ako údel človeka, že žijeme v spoločnosti a učíme sa spolunažívať. Takým jednotiacim momentom je to, že všetci chceme žiť pekný život. My všetci, vrátane socialistov, liberálov a kohokoľvek, sa snažíme žiť taký životný štýl, o ktorom dúfame, že je dobrý, že takto môže byť človek šťastný.

Tento pohľad mňa ako kresťana je v podstate rovnaký – všetci túžime po nejakom peknom živote, aby sme si mohli povedať: „Áno, mám sa dobre, je to fajn.“ A toto je podľa mňa taká spoločná plocha. Vidieť to napríklad pri téme hrozieb internetu: jednoducho chceme chrániť deti pred pornografiou a podobne. Lebo aj ľudia, ktorí majú úplne iné názory, si uvedomujú, že tým by škodili svojim deťom.

Mnohí ľudia, aj neveriaci, riešia to, ako dosiahnuť pekný partnerský vzťah. Ľudia, ktorí sa, povedzme, päťkrát rozvedú, netvrdia o sebe, že toto je to pravé orechové, oni len povedia, že zatiaľ nenašli tú pravú, ale tým zároveň vytvárajú priestor na dialóg o tom, ako má vyzerať ten vzťah medzi mužom a ženou alebo ako riešiť v tom vzťahu nejaké nedorozumenia. Tým, že sa rozvedieme a ideme skúšať ďalší vzťah? Alebo tak, ako sa to pokúšame riešiť my kresťania? Alebo ako ľudia, ktorí vnímajú, že je dôležitá vernosť a trvalosť vo vzťahu, takže jednoducho vnímame ten vzťah ako náš životný projekt?

Tých spoločných menovateľov môže byť viacero, a aj je. No vďaka spoločnej túžbe po krásnom živote a vzťahoch môžeme rozprávať o našej skúsenosti, môžeme ju konfrontovať s ich skúsenosťou a môžeme sa aj navzájom obohatiť. Túžba po šťastí je podľa mňa prítomná v každom človeku a je na každom z nás, ako ju vieme prezentovať. Pri ľuďoch, ktorí sú schopní počúvať a sú schopní dialógu, sa to dá. Pri tých, ktorí nie sú schopní počúvať a nie sú schopní dialógu, sa to nedá, a potom je to zákopová vojna – ale tam už je iný, hlbší problém.

 

 

NEBOJME SA AKO VERIACI ĽUDIA POUŽIŤ V ARGUMENTOCH VEDECKÉ FAKTY

Ako sa vôbec stalo, že téma ochrany ľudského života od prirodzeného počatia až po prirodzenú smrť dostala nálepku „náboženská téma“?

Do istej miery je to prirodzené – ľudia, ktorí sú veriaci, sú schopní vnímať hodnoty, ktoré ich presahujú. A jednou z tých hodnôt je ľudský život, o ktorom hovoríme, že je to dar. Ak sme veriaci kresťania, hovoríme, že je to dar od Boha. Cirkev prijala vedecký fakt, že život sa začína počatím, po tom, ako veda v 19. storočí prišla na to, že tým momentom začiatku života je moment počatia, na ktorý každý jeden okamih kontinuálne nadväzuje až po okamih smrti.

Čiže nedá sa nájsť žiadna ostrá hranica, o ktorej by sa dalo povedať, že dovtedy to nebola ľudská bytosť a potom to je ľudská bytosť, jediný hraničný moment je počatie. Je to vedecký fakt, ktorý prijalo náboženstvo, pretože má svoju vnútornú logiku. No sú neveriaci ľudia, ktorí nevnímajú ľudský život ako niečo, čo ich presahuje. Pre nich téma ľudského života prináša, povedzme, dve možnosti: človeka vnímajú ako inteligentné zviera, ktoré sa vyvinulo evolúciou, ale stále sme len zvieratá, čiže de facto nie je nejaký radikálny rozdiel medzi človekom a zvieratami.

V posledných obdobiach možno aj niektorý neveriaci pripúšťa, že človek je ako nejaký stroj, ktorý možno vylepšovať, ale tým, ktorý dáva pravidlá, je stále človek. Takže je tu nové pokušenie, keď povieme, že tento maličký človek ešte nemá právo na život, lebo nám to veľké NIE vyhovuje. Neveriaci ľudia vedia takúto vetu ľahšie povedať, lebo ich nezastaví posvätnosť. Toto je veľmi zjednodušené, tá plejáda názorov je veľmi široká, rovnako ako je vnímanie ľudského života veľmi široké.

 

Nie je problémom bežnej medziľudskej komunikácie, trebárs v zamestnaní alebo na stredných školách, fakt, že ako veriaci ľudia nehovoríme jazykom, ktorému rozumie druhá strana?

Je možné, že je to aj o tom, ale nie je to celá pravda. Je to podobné ako fakt, že pre neveriacich ľudí je pochopiteľnejšie rozprávanie o viere, ktoré rozprávajú konvertiti ako ľudia, ktorí vyrastali od malička vo veriacich rodinách. Konvertita je bližší neveriacim v jazyku, vo vnímaní reality; a podobné to môže byť aj pri vnímaní tejto témy.

Keď človek vyrastá v rodine, kde je úcta k ľudskému životu prirodzená, normálna, hovorí o tom takým jazykom, aký sa naučil, a keď chce hovoriť k iným ľuďom, používa tento jazyk a oni mu nemusia rozumieť. Ale nemyslím si, že je problém len v tom, že nevieme používať ten jazyk, ale je problém aj na druhej strane, že nie sú schopní rozšifrovať to, čo my chceme povedať.

Treba si uvedomiť, že teraz je obrovská nevzdelanosť, a to nemyslím na náboženský analfabetizmus. Ľuďom nevadia logické nezrovnalosti v mnohých témach, nielen v otázke ochrany života. V politike sa často stáva, že ľudia sú schopní prijímať protichodné argumenty toho istého vysielateľa a nevadí im to. V umení, o tom ani nehovorím, ale tam to až tak nevadí.

Ale aj vo vedeckom svete sa teraz ťažko dá odlíšiť, čo je prieskum na zákazku a čo je skutočný poctivý prieskum, a celkovo je vnímanie argumentačnej línie oslabené a zdá sa, že sa ďalej oslabuje pod vplyvom moderných technológií. Aj my sa učíme používať Google ako našu externú pamäť, ako argumentárium, čo môže byť problém pri nadobúdaní ľudskej múdrosti. Zľahčujeme si to do takej miery, že sme ochotní prijať aj také veci, ktoré by priemerne vyštudovaný človek spred päťdesiatich rokov nebol schopný tak ľahko prijať, a ono sa to potom zvrháva.

Túto tému riešim, odkedy sa angažujem v hnutí za život: ako súčasnému svetu povedať pravdu jednoducho, ale pravdivo a trendovo. Zisťujeme, že je to obrovský problém, často neriešiteľný, pretože povedať pravdu v nejakej skratke, povedzme reklamnej skratke, je oveľa ťažšie pri téme vzniku ľudského života počatím. Je ťažké povedať v marketingovej skratke, že niet inej možnosti, a preto by mal počatý život mať takú istú úctu ako život narodeného človeka alebo starého človeka. Oveľa ľahšie je povedať: „Kúp si nejaký nápoj.“

 

 

Znamená to potom, že do značnej miery táto komunikačná neschopnosť vzájomne si porozumieť vyplýva aj z instantného spôsobu života a neschopnosti hľadať precízne pravdu?

Áno. Hľadať pravdu je veľmi vznešené. Ja neviem, či ľudia hľadajú pravdu, ale určite hľadajú šťastie. Až človek na určitom stupni pri hľadaní šťastia si položí otázku, či šťastie môže byť v protiklade s pravdou. Hľadanie pravdy a šťastia je vlastne tá istá vec lásky. Človek postupne príde na to, že v tomto je krása, že všetky hľadania idú jedným smerom. Ale kto si dnes položí takú otázku alebo kto dnes túži hľadať pravdu?

Ja sa snažím byť človekom, ktorý nehľadá problémy, ale riešenia. No strašne frflem a frustruje ma rovnako ako nás ostatných, že hľadať pravdu je ťažké a niekedy sa to zdá nemožné. No napriek tomu sa treba usilovať o dialóg, o porozumenie, o empatiu a stále dookola sa snažiť hľadať spoločné cesty. Vždy tu bude veľká diferencia medzi ľuďmi, ale je fajn, keď je medzi ľuďmi vzájomná úcta a rešpekt.

 

Hľadať pravdu, mať úctu a mať rešpekt jedného voči druhému – to je obrovská výzva pre výchovu v rodinách. Ako to skúšate robiť vy u vás doma, s vašimi deťmi?

Asi tak ako všetci ostatní ľudia. Základ je, aby deti vnímali lásku, to je alfa a omega. Na to, aby vnímali lásku, tí dospelí v rodine musia mať ako rodičia dobrú predstavu o tom, čo je láska – že to neznamená len naplniť všetky potreby teraz, hneď v tejto chvíli. My sa v našej rodine s manželkou snažíme pracovať na našom vzťahu, mať sa radi, každý deň sa pre to rozhodnúť, každý deň si pripomenúť, čo je moja povinnosť.

Nemusí to byť nejaké vedomé. Ja napríklad ráno chystám desiatu. Je to drobnosť, ale myslím si, že keď si to deti zapamätajú, keď sa im to vryje do pamäti, je to praktický prejav lásky, ktorý som im odovzdal – a to je najpodstatnejšie. To, či stihneme všetko upratať a podobne – to všetko má zmysel len v kontexte lásky. O to sa snažíme: aby sme s manželkou mali dobrý vzťah, aby naše deti cítili, že sa máme radi, a aby ony cítili, že ich máme radi. Snažíme sa im to hovoriť, snažíme sa im to preukazovať a snažíme sa im ukazovať, že život sa nekončí v rodine, ale – zjednodušene povedané – základ je mať rád iných ľudí.

 

Národný pochod za život má heslo Za najmenších z nás. Nie je to trošku hodená rukavica vo svetle udalostí za posledné leto – odpojili Vincenta Lamberta, teraz sa zápasí za Tafidu…?

Je to univerzálne heslo, nad ktorým sme dlho premýšľali, aj keď znie veľmi jednoducho. Odpovedá na dehumanizáciu človeka, ktorej prejavom je aj to, čo ste spomínali. Jej prejavom je aj tá realita, že usmrcujeme nenarodené deti. Hlavným poslaním hnutia za život v súčasnosti je pripomínať, že človek je človekom, a upozorniť, že dehumanizácia v histórii vždy následne priniesla tragédie.

Dehumanizácia sa nezastaví sama od seba bez toho, aby sme to pripomínali. Preto máme výhodu, že môžeme o tom hovoriť: Na Slovensku sa dejú zlé veci, predovšetkým potraty, umelé oplodnenia, neľudskosť v niektorých zariadeniach pre seniorov… Na Západe je to aj problém výskumu na embryách, eutanázia, teda asistovaná samovražda. Podľa mňa je správne, rozumné, potrebné a nevyhnutné, aby sme o tom rozprávali – lebo „za najmenších z nás“ znamená, že my tiež raz takí budeme…



Komentáre