Mária Jasenková: Paliatívna starostlivosť je zatiaľ na okraji záujmu, aj keď sa záverečná časť života týka každého
![Mária Jasenková: Paliatívna starostlivosť je zatiaľ na okraji záujmu, aj keď sa záverečná časť života týka každého](/_next/image?url=https%3A%2F%2Fwp.slovoplus.sk%2Fwp-content%2Fuploads%2F2019%2F10%2Fmaria-jasenkova-cover.jpg&w=1500&q=75)
Uvedomila som si, že sa život naplní vtedy, keď iným doprajeme aj to, čo sami nemáme.
Mária Jasenková je detská onkologička a spoluzakladateľka neziskovej organizácie Plamienok, prvého detského domáceho hospicu na Slovensku. Spoluorganizuje vzdelávacie programy v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku aj v zahraničí. Za prítomnosti labradora Grófa, ktorý potešil už mnohé deti, sme sa rozprávali o tom, ako funguje paliatívna starostlivosť na Slovensku a akú starostlivosť poskytuje Plamienok, či sa dá vyrovnať so stratou dieťaťa, čo všetko pani Máriu naučili deti a aké otázky by sme si mohli zodpovedať aj my.
Odjakživa ste chceli študovať medicínu?
Ako dieťa som nikdy neuvažovala nad touto možnosťou. Moji rodičia vyštudovali technické univerzity, a tak som si myslela, že pôjdem v ich šľapajách na elektrotechnickú fakultu. No dva týždne pred podaním prihlášky som dostala vnútorný pocit, že technika nebude pre mňa. A tak som to oznámila rodičom a podala som si jedinú prihlášku na medicínu do Prahy. Dnes by som takú odvahu nemala. Riskovala som všetko alebo nič.
Maturovala som z technických predmetov a biológiu som sa učila sama bez doučovania. Rozhodnutie podať prihlášku prišlo neskoro a nevzali ma. Asi som to podcenila, no nakoniec ma vzali na odvolanie. Život sa o mňa postaral a prepáčil mi mladícku nerozvážnosť.
Celú školu som mala pocit, že som tam z milosti. Takže som sa naozaj učila a skončila som s červeným diplomom, aj keď ten prakticky neznamená nič. Nerozhoduje o tom, aký budete lekár. Nie je v tom priama úmera. Asi to bol môj pocit menejcennosti a chcela som si dokázať, že tam patrím.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve detskej onkológii?
V štvrtom ročníku som prišla na to, že by som chcela robiť tento odbor. V tom období sa diali veľké zmeny na školách. Dekanom vtedajšej 2. lekárskej fakulty bol profesor Koutecký, ktorý bol šéfom kliniky detskej onkológie v Prahe v Motole. Veľmi mu záležalo na tom, aby stáže z detskej onkológie boli presne také, ako chcel a iné ako predtým. Takže sa nám naozaj venovali, odpovedali na moje nekonečné otázky a dotkli sa môjho srdca.
// Čítajte celý text //