Mária Jasenková: Paliatívna starostlivosť je zatiaľ na okraji záujmu, aj keď sa záverečná časť života týka každého
Uvedomila som si, že sa život naplní vtedy, keď iným doprajeme aj to, čo sami nemáme.
Mária Jasenková je detská onkologička a spoluzakladateľka neziskovej organizácie Plamienok, prvého detského domáceho hospicu na Slovensku. Spoluorganizuje vzdelávacie programy v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku aj v zahraničí. Za prítomnosti labradora Grófa, ktorý potešil už mnohé deti, sme sa rozprávali o tom, ako funguje paliatívna starostlivosť na Slovensku a akú starostlivosť poskytuje Plamienok, či sa dá vyrovnať so stratou dieťaťa, čo všetko pani Máriu naučili deti a aké otázky by sme si mohli zodpovedať aj my.
Odjakživa ste chceli študovať medicínu?
Ako dieťa som nikdy neuvažovala nad touto možnosťou. Moji rodičia vyštudovali technické univerzity, a tak som si myslela, že pôjdem v ich šľapajách na elektrotechnickú fakultu. No dva týždne pred podaním prihlášky som dostala vnútorný pocit, že technika nebude pre mňa. A tak som to oznámila rodičom a podala som si jedinú prihlášku na medicínu do Prahy. Dnes by som takú odvahu nemala. Riskovala som všetko alebo nič.
Maturovala som z technických predmetov a biológiu som sa učila sama bez doučovania. Rozhodnutie podať prihlášku prišlo neskoro a nevzali ma. Asi som to podcenila, no nakoniec ma vzali na odvolanie. Život sa o mňa postaral a prepáčil mi mladícku nerozvážnosť.
Celú školu som mala pocit, že som tam z milosti. Takže som sa naozaj učila a skončila som s červeným diplomom, aj keď ten prakticky neznamená nič. Nerozhoduje o tom, aký budete lekár. Nie je v tom priama úmera. Asi to bol môj pocit menejcennosti a chcela som si dokázať, že tam patrím.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve detskej onkológii?
V štvrtom ročníku som prišla na to, že by som chcela robiť tento odbor. V tom období sa diali veľké zmeny na školách. Dekanom vtedajšej 2. lekárskej fakulty bol profesor Koutecký, ktorý bol šéfom kliniky detskej onkológie v Prahe v Motole. Veľmi mu záležalo na tom, aby stáže z detskej onkológie boli presne také, ako chcel a iné ako predtým. Takže sa nám naozaj venovali, odpovedali na moje nekonečné otázky a dotkli sa môjho srdca.
// Čítajte celý text //