TOP

Mária Melicherčíková: Dobrá mama nepokazí Božiu snahu vychovať skvelých ľudí

Tip vyspovedať túto mamu a starú mamu prišiel tak zvláštne – no ako sa ukázalo, náhoda naozaj neexistuje. Bola mi garantovaná nádherná láskavosť, prijatie a ochota darovať sa. Presne takú ju vraj zažívajú manžel, deti a aj priženení muži či privydaté ženy, noví členovia rodiny. Či už poznáte, alebo práve spoznáte Máriu Melicherčíkovú (54) z Prievidze, určite je čím sa inšpirovať.

Ste fotografkou, vaša práca vás teší. Čo a kedy najradšej fotíte?

Fotografovanie je u mňa v tomto čase na druhom mieste v povolaniach. O to viac ma teší, keď sa k nemu dostanem a môžem si ním plniť aj svoje predstavy, ako dať ľuďom zažiť dobrý pocit zo seba samých, mať krajší pohľad na seba a prijímať sa. Už to hovorí, že najradšej fotím ľudí. Vo všedných chvíľach, pri práci, radosti, rôznych životných prelomoch, ale aj v ich stratách. Mám rada sociálny dokument a reportáž. Uspokojuje ma pohľad na ľudí, keď si prezerajú fotky, usmievajú sa na seba a presne si spomenú na tú chvíľu, keď záber vznikol. Vtedy mám pocit, že z nich cítim vďaku za to, akí sú, nech je to vďaka komukoľvek.

 

Na vlastnej fotografii vyzeráte veľmi spokojne. Odráža výraz tváre vaše vnútro?

Joj, nuž, to je isto tým, že sú to fotografie môjho muža alebo syna. Im dôverujem, inokedy sa pri fotení „kontrolujem“ a robím grimasy – presne to, čo sa snažím, aby zo seba ľudia striasli v dôvere pri mojom fotení. Moje vnútro… Skôr by som to nazvala pokojom, spokojná so sebou nie som takmer nikdy. Stále je tam nutkanie posunúť sa niekam, niečo sa naučiť a byť lepšou.

 

Čo je pre vás dôvodom na radosť?

Takmer všetko. Od rána do večera ľudia, ktorých stretávam, drobné úspechy mojich blízkych, radosť, o ktorú sa podelia so mnou. Že mi neprihorí koláč, a ak prihorí, že sa dá ešte poobkrajovať, že svieti slnko alebo že prší. Normálne mi chýbalo to voľakedajšie sychravé jarné počasie, keď idem ráno s dáždnikom a naobliekaná do práce, cez obed vytiahnem slnečné okuliare a domov znova v bunde s teplou šatkou okolo krku. Mohla by som písať neskutočne dlho a veľa o tom, čo mi robí radosť.

 

 

MAMA JE NAJNEOBJEKTÍVNEJŠÍ OCHRANÁR NA SVETE

Máte štyri deti – a už nielen tie. Byť mamou pre vás znamená…?

Keby ste sa ma toto opýtali, keď boli moje deti (Marienka, Kristínka, Paľko a Peťko) malé, asi by som odpovedala inak. Mama, to je taký najneobjektívnejší ochranár na svete. A má na to plné právo, má na to dary a takmer nevyčerpateľnú silu. Práve tá ochrana mojich detí – a nielen ich, aj manžela, všetkých blízkych, ktorých nosím v srdci – je najväčším darom od Boha. V spolupráci s týmto Darcom je to jednoduchšie a viem, že sa naňho môžem plne spoľahnúť. Už je to pre mňa ľahšie ako kedysi, keď som sa spoliehala iba na svoje sily.

 

Dobrá mama vie, že všetky deti sú jej, a pritom každé potrebuje niečo iné. Vnímali ste túto výzvu výchovy aj u vašich detí?

Samozrejme. Už čas, keď som ich nosila pod srdcom, bol úplne iný. Už vtedy mali všetci iné zvyky. Je to prirodzené, keďže každý človek je originál. Doma sme sa o tom spolu v ťažších chvíľach rozprávali a zapájali sme aj deti, aby navzájom vnímali svoje rôzne potreby. Chodili do jednej školy, na skauting, poznali spolužiakov a kamarátov svojich súrodencov, takže často som sa dozvedela „novinky“, skôr ako prišli domov, a hneď aj s riešením. Deti sú veľmi múdre a tie naše vedeli často reagovať lepšie ako my s manželom. Majú to aj dnes.

 

Čo na ne zaberalo (a možno zaberá dodnes) v situácii, keď ste nenachádzali zhodu?

S manželom sme sa snažili podeliť o uhly pohľadu, názory na riešenia a sily. No a vyžadovať dodržiavanie toho, čo aj ten druhý rodič od detí chcel. I keď sme si prežili vnútornú krízu manželstva, vo výchove sme sa nevadili. A možno občas aj áno, ale riešenie bolo vždy jedno. Tak si len niekoľkokrát vyskúšali behať od jedného k druhému, kto čo dovolí, ale nepochodili. Nezhôd bolo nespočítateľne veľa, ešte viac hádok.

S odstupom času sa mi páči, že vždy boli bezpečné, až sa mi to zdá čudné, že v puberte (trvajúcej u nás asi šestnásť rokov) neprišiel nikto k ťažšej psychickej ujme. (úsmev) Možno vtedy nemali vždy pocit úplnej akceptácie osobnosti a boli chvíle, keď musel mať hlavne ocino posledné slovo (a že to vedelo vytočiť), ale práve pre to bezpečie a ochranu nášho zdravia to bolo nutné.

Spomíname na jednu príhodu, keď jeden zo synov, ten náš večný rebel, vykrikoval, že má najhorších rodičov na svete, čo nikdy nič nedovolia, a mňa to už dopálilo a šmarila som ho na chodbu so slovami: „Choď si hľadať lepších rodičov!“ Počas asi piatich – šiestich sekúnd sa mi triasli kolená, či ozaj nezdrhne… Rázne som zas odomkla, nech okamžite ide dnu a nerobí cirkus, aby sa z toho nestihol spamätať. Dnes sa na tom radi zasmejú.

 

 

VIERA MI DÁVA ISTOTU V TOM, AKO DOBRE VYCHOVÁVAŤ

Úlohou mamy je vložiť do srdca dieťaťa hodnoty, ktorých sa bude celý život držať. Čo bolo z vášho pohľadu dôležité im odovzdať?

Srdce dieťaťa a jeho duša sú neskutočne čisté.

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre