Mária Vargová: Manželovi dávali len dva mesiace života, nakoniec stihol aj synovu svadbu

Aké to bolo veriť v čase komunistického režimu? A aké bolo veriť v čase nejasnej budúcnosti? V čase priazne aj nepriazne neochvejne vkladala dôveru v Božiu dobrotu. Svedectvo pani Márie Vargovej (64) hovorí o tom, ako si jej manžel prechádzal ťažkou chorobou, no napriek tomu nestratila vieru.

Pre Máriu Vargovú bola vzorom vo viere jej babka. „Babka čítala Sväté písmo, rozprávala nám z neho príbehy. Spoločne sme s ňou počas Adventu chodili na roráty. Bolo to pre mňa veľmi silné a rada na to spomínam. Sneh nám vŕzgal pod nohami, bola to pekná atmosféra.“ Keď do farnosti prišiel nový kňaz, už to nebolo „len“ o chodení do kostola. „Začala som chodiť do zboru, kde som spievala, pomáhala som na fare. Spevom a stretnutiami sme si navzájom pozdvihovali vieru.“

 

VYPOČÚVALI MA TAJNÍ POLICAJTI

Máriin otec bol členom komunistickej strany, no zároveň bol veriaci človek. Keď už navštevovala strednú školu, jedného dňa prišli do školy ľudia z tajnej polície a vzali ju, aby ju vypočúvali. „Nebolo to jednoduché, keď ma riaditeľ zavolal, aby som išla s týmito pánmi. Avšak keď som kráčala po schodoch, v mysli mi napadla myšlienka: „Nebojte sa, čo budete hovoriť. Vaše áno nech je áno, vaše nie nech je nie.“ V tejto chvíli vnímala istotu v Bohu, že on sa postará a ona bude vedieť povedať správne slová. „Pýtali sa ma, čo robím v kostole, prečo tam chodím. Nahovárali mi, že ma neprijmú na vysokú školu, ak to takto bude pokračovať, a snažili sa ma zastrašovať.“ Pri odpovediach na tieto otázky jej pomohla odvaha. S úsmevom spomína, ako odpovedala: „Bilo mi srdce, ale vyšla zo mňa otázka. Spýtala som sa ich: ‚Prečo sa ma na to pýtate? Príďte a pozrite sa sami! Spievame žalmy, modlíme sa, ak sa chcete dozvedieť viac, príďte do kostola.‘“

Bolo to náročné obdobie. Naďalej bola sledovaná políciou. „Vedela som, že ak som šla do kostola pred školou, sledovali ma, vedeli, čo robím. Bola to kríza len v tom, pretože človek nevedel, či ho opäť nevezmú na vypočúvanie. Naďalej som chodila do kostola mysliac na následky, že otec bude predvolaný alebo nebudem mať príležitosť ísť na školu.“ Ukotvila svoju dôveru v Bohu, a to ju posilňovalo neprestávať veriť a zároveň navštevovať kostol a žiť sviatostný život.

VERILA SOM, ŽE MI BOH POŠLE DO ŽIVOTA MANŽELA

Ako roky plynuli, Máriu čakali rozhodnutia, ktorým smerom sa bude jej život uberať. Nastal čas spoznať svoje povolanie v živote. Pán Boh jej do života priniesol kňaza, ktorý sa stal jej spovedníkom a vďaka tomu mohla rozlíšiť svoje povolanie. „Bol veľmi múdry v radení a rozlišovaní.“ Toto obdobie trvalo päť rokov. Časom svoje povolanie naozaj objavila. „Do duchovného povolania som necítila volanie, takže som si zvolila manželstvo. Odvtedy som verila a vedela, že Boh mi už niekoho pošle,“ dodáva s úsmevom. Postupom času si sama vo svojom vnútri usporiadala pre a proti oboch povolaní, ale nakoniec vedela, že toto je správne rozhodnutie. Sama vníma, že duchovný vodca jej bol v tomto období tou najlepšou pomocou. „Je veľmi dobré mať duchovné vedenie. Nasmeruje človeka na tú správnu cestu.“

Keď už bola ukotvená vo svojom rozhodnutí, nevzdávala sa a verila, že ten správny muž čoskoro príde. „Neprosíkala som Boha. Spadla zo mňa ťažoba rozhodovania, už som len verila Bohu a trpezlivo čakala.“ V tomto období mala okrem kňaza aj kamarátky, ktoré jej boli tiež oporou a navzájom sa podporovali. „Spoločne sme prehlbovali vzťah k Ježišovi, k jeho zásadám. Snažila som sa rozhodovať podľa Božej vôle a v tom mi pomáhalo duchovné vedenie.“

Nakoniec jej Boh naozaj priviedol do života jej budúceho manžela. „Vedela som, že je to správne, pretože keď vidíte iskričky v očiach, viete, že je to správne,“ opisuje s úsmevom Mária. „Myslím si, že nás Pán Boh dal dokopy, aby sme spolu prežili náš život, tak to malo byť.“ Napokon sa vzali a mali spoločne štyri deti. Jedny dvojičky a ešte ďalšie dve. Počas výchovy to bolo náročné, ale ako sama spomína, navzájom sa s manželom obrusovali a rozvíjali aj v oblasti výchovy. „Mali sme výhodu, že sme sa na začiatku dohodli, že ich budeme vychovávať jednotne. Samozrejme, bolo to náročné, ale navzájom sme sa dopĺňali.“ Situácie boli rôzne. Deti vychovávali v kresťanskej viere. Spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo, učili sa mnohé piesne a básne s náboženskou tematikou, čo im dalo dobrý základ viery. Sama hodnotí toto obdobie za veľmi pekné.

 

NEHNEVALA SOM SA NA BOHA, KEĎ MANŽEL OCHOREL

Bohužiaľ, pred štyrmi rokmi Máriin manžel zomrel. Keď zistili jeho diagnózu, ešte viac sa modlili a utiekali sa k Bohu. „Sadli sme si doma a rozprávali sme sa. Povedali sme si, že ak Pán Boh chce, tak sa stane zázrak.“ V pokoji a racionálne sa rozhodli, že to prijmú tak, ako to je, a odovzdajú túto situáciu Bohu do jeho rúk. „Nikto z nás sa na Boha nehneval. Manžel bol veľmi vyrovnaný, pokojný a odovzdaný Bohu. Bol to plod jeho dlhoročného budovania vzťahu s Bohom. My sme sa mu už len snažili pomáhať, ako sa len dalo.“ Spomína, že manžel bol veriaci, ktorý skutočne dôveroval Bohu a veril, že všetko, čo sa deje, má zmysel a má byť tak, ako je. Posledné štyri mesiace strávili spoločne v kruhu rodiny. „Lekári mu dávali len dva mesiace, no on vydržal štyri, čo bola tiež milosť. Užívali sme si spoločné chvíle, kým sa dalo.“ Manžel stihol ešte synovu svadbu, ktorá sa konala jedenásteho augusta. Zomrel o niekoľko dní neskôr, 27. augusta.

PROSILA SOM BOHA O SILU SVEDČIŤ O VIERE

Po smrti manžela jej trvalo dva a pol roka, aby sa s touto celou situáciou vyrovnala. „Ostalo vo mne prázdno. Sedemnásť rokov som sa starala o deti, následne som sa starala o domácnosť a chodila do práce a zrazu som nemusela robiť nič, pre nikoho. Nevidela som zmysel v tom, prečo som tu a prečo pokračovať ďalej.“ Ako sa hovorí, čas všetko zahojí, a tak to bolo aj v jej prípade. „Všetko prebolí, všetko prejde, treba to v sebe spracovať a prijať.“ Čas vyplnila prácou, uvedomila si, že tu môže byť pre svoje deti, ktoré už majú svoje rodiny, a tiež to, že sa môže rozdávať pre druhých. Zostal jej koníček z detstva, a tým je spev v zbore, ktorý navštevuje doteraz.

Máriin život je prepletený rôznymi Božími milosťami. Ako najväčšiu milosť vníma dar viery. „Keď manželovi zistili, že má nádor a že jeho život sa má tak rýchlo ukončiť, myslela som si, že sa to nedá takto dobre zvládnuť. Prijať túto skutočnosť a zároveň postojmi svedčiť o viere. Vtedy som sa modlila: „Bože, daj mi silu, aby som dokázala svedčiť, že v teba verím, hoci mi umiera manžel.“ To je milosť. Aj keď som sa chvela, aj keď to bolo ťažké, Boh mi dával na srdce slová: Neboj sa, viem, že je to ťažké, ale zvládneš to.“