Marián Kolník: Zabudli sme sa pred prácou modliť, mať míľniky, ďakovať a tešiť sa
Vystriedal viacero postov v špičkových firmách, dnes je profesionálnym koučom a pomáha ľuďom okrem iného správne využívať čas. Deň ani práca pre neho nie sú dobré bez stretnutia s Bohom a bez vedomia jeho prítomnosti vo všetkom, čo robí. Marián Kolník (57) si čas užíva ako predzvesť radosti bez konca, ktorá bude raz vo večnosti.
Najčastejšia veta je asi táto: „Nemám na to/na teba teraz čas.“ Prečo?
Mať na niečo/niekoho čas je gramaticky vzaté oxymoron = logický nezmysel. My čas ani nemáme, ani nevlastníme, ani nemanažujeme… Čas, označovaný gréckym slovíčkom chronos, plynie všetkým ľuďom rovnako. Čo ale určite vieme a môžeme robiť, je riadiť svoje aktivity v čase. Ak teda na niečo alebo niekoho nemá človek čas, asi nemal čas na seba – na stretnutie samého so sebou. Totiž iba v takýchto okamihoch si môžeme uvedomiť dôležitosť ľudí alebo vecí pre náš život a podľa toho sa zariadiť.
Svoje robí aj tlak mnohých zamestnávateľov na výkon práce a pocit, že ak práci nedám všetko, nebudem dosť dobrý a nezarobím…
Konzumná spoločnosť je nastavená cez rôznych marketingových guru na stálu obmenu všetkého, čo „vlastníme“. Módne trendy nás nútia vymieňať nielen obsahy šatníkov u žien, ale aj fungujúcich technických pomocníkov rôzneho druhu, dokonca aj partnerov… Bežný smrteľník nie je schopný využiť všetko, čo nové technológie ponúkajú, no reklama už velí vymeniť. Pocit dostatočného „nezarobenia“ je dnes viac vecou nemiernosti konzumu, ako chudoby spoločnosti. To k slovám z konca vašej otázky. Ale práve to zvláštne „all you can eat“ spôsobuje nemiernosť v míňaní a pocit v nedostatočnom zarábaní. Výkon v práci je trochu iná téma. Keď zaznie takáto otázka, často vedome vystavujem publikum dosť provokujúcej myšlienke, že ide „iba o slobodu voľby“! Tlak, ktorý robí či už zamestnávateľ, nadriadený, dokonca aj zdeformovaná – iba na výkon a výsledky orientovaná firemná kultúra – nemusí dnes človek denne znášať ako bremeno. Je slobodou našej voľby, čo robíme, kam chodíme do práce, koho tlaku sa nechávame vystaviť… Ak sa ma pýtajú ľudia na radu, čo majú v takýchto prípadoch robiť, nedám im ju. Len ich povzbudím k tomu, aby si uvedomili svoje výnimočné dary, ktoré dostali od Boha pri narodení do vienka a či ich zveľaďujú a naplno využívajú vo svojej dennej službe iným. Mnohí pochopia a buď si nájdu kvalitnejšie pracovné prostredie, alebo si založia vlastnú podnikateľskú aktivitu.
Ako uhrať správny postoj k práci, aby mi „nezožrala“ väčšinu času?
Práca vždy spotrebuje toľko času, koľko jej dám. Naozaj vždy! Ak máte pred sebou niečo dôležité, tak urobíte niečo napríklad za dve hodiny, hoci to isté – ak nie je nič dôležité, môžete robiť aj osem hodín… Riešením sa javí tzv. týždenný kompas a denné doladenie priorít. Obe aktivity sú vlastne stretnutím človeka samého so sebou, navrhujem, ak sa dá, tak v prítomnosti Boha, kde si „uprace“ priority, hlavne dôležité roly, ktoré zastáva = žije. A k tomu osoby, dôležité pre danú rolu. Vďaka chvíľam ticha a zamyslenia, vie potom človek správne určiť pomer času, ktorý venuje práci, svojim blízkym, koníčkom, oddychu.
Mnohí po celom dni nevidia po sebe nič, čo by stálo za to. Čím to je?
Spôsobom našej práce, ktorá sa na mnohých pracoviskách z reálneho sveta presunula do virtuálneho. Pamätám si ešte z detstva, ako vyzerala radosť, keď sme so starým otcom boli orať roľu. Bola jeseň, hmly sa už prevaľovali v chotári a my sme išli orať. Sused mal kone, vlečku a pluh a pre mňa štvorročného to bol obrovský zážitok. Ráno sme začali a okolo obeda sme videli výsledok našej práce – roľa bola zoraná! Tak to bolo aj keď sme chodili žať, kosiť trávu na seno, šúpať kukuricu, variť lekvár alebo keď starká upiekla chlieb, koláče… Vždy potom sme „oslavovali“. Ale pred tým sme sa vždy prežehnali, pomodlili a potom na záver ďakovali tiež modlitbou. Dnes sa toto všetko vytratilo! Ráno sadneme k obrazovke počítača a celý deň čosi „klavírujeme“ a nevidíme večer nič… Zabudli sme začínať prácu modlitbou, nevieme si stanoviť míľniky pri „virtuálnej“ práci, nevieme za úspech poďakovať a nevieme sa z neho ani tešiť. Ani z tých každodenných, ani z tých výsledkov na konci… Už nevieme oslavovať, potešiť sa, na chvíľu spomaliť tempo a vychutnať si požehnanie, ktorého sa nám denne od Pána dostáva.
Vyzerá to však potom tak, že pot z práce nás oberá o radosť zo života…
Lebo sme prestali vidieť okolo seba Osobu a osoby. Nahradili ich výkonové tabuľky či niekým nalinkované postupy. Stratili sme pojem o význame vzťahov. Nevieme často, aký má vlastne zmysel naša práca, komu slúžime. Čo tí, ktorým slúžime ozaj od nás očakávajú? A dodávame im to, čo oni skutočne potrebujú a nie iba to, čo vieme robiť a v dennej rutine dodávame? Za každou našou prácou by mal byť osobný príbeh spojený so službou konkrétnym osobám. A nie len tým na konci služby, ale všetkým, ktorí sa spolu s nami podieľajú na službe! A pre mňa je ešte jeden faktor úplne kľúčový – viem byť ešte vedome závislý od Božej moci a pomoci? Nakoľko viem prežiariť svoju službu, svoju prácu jeho mocou a prítomnosťou? Nakoľko je moja denná aktivita zároveň nekončiacou sa modlitbou? Viete, kde prestanem pozývať Pána, tam nastáva osamenie a naplno sa prejavia mnohé moje slabosti… Ak mi práca berie radosť zo života, je to pre mňa vždy signál, že som zostal „iba“ sám, že zase robím veci „iba“ svojou silou, podľa „iba“ svojich plánov neschopných pružnej zmeny…
AKÁKOĽVEK PRÁCA BEZ VEDOMIA BOŽEJ BLÍZKOSTI JE RIZIKOM
Súvisí správne rozdelenie času a činností s Desatorom, s hodnotovým rebríčkom?
Určite áno. V Desatore dostal človek od Boha veľmi zrozumiteľným, dokonca až zákonným spôsobom návod na život. Ak je ľudské svedomie – náš vnútorný hlas – formovaný nielen Desatorom, ale aj mnohými princípmi Lásky, o ktorých nám prišiel povedať Ježiš – napríklad Osem blahoslavenstiev – potom nám slúži ako aktívny a veľmi rýchly kompas. Veľmi účinne pomáha nielen pri týždennom plánovaní, ale aj pri tom dennom. A tým najväčším darom pre človeka pri správnom využívaní času je dar osobnej komunikácie s Duchom Svätým. Ten nás totiž vyučí všetkej Pravde a robí naše srdce, myseľ a hlavne skutky veľmi pružnými, láskavými, všímavými a požehnávanými. On je za všetkým, čo človek môže a má vykonať, nielen za modlitbou!
Svätý Benedikt mal svoje známe heslo „ora et labora“. Ako by možno malo znieť dnes, aby bol človek človekom?
Podľa mojich denných skúseností zo sprevádzania ľudí by som ho iba veľmi jemne upravil: „ora, ora, ora et labora“. Bez Božieho požehnania, márne ľudské namáhania…
Problém s vyhorením či chronickou únavou má aj mnoho veriacich ľudí, ktorí nie sú práve papieroví kresťania…
Mnohí z nich nabehli na trend sveta, že denná práca či už za počítačom, pri strojoch, pri obchodných stretnutiach, v skladoch či pri výchove detí sa stala činnosťou bez Božej blízkosti a prítomnosti. Sám viem, aké to je prežiť vyhorenie a viem, že to vždy súviselo s prílišnou aktivitou, keď tabuľky a výsledky zavážili väčšmi ako osoby, s ktorými som spolupracoval. Najmä išlo o jednu Osobu – môjho Boha v troch osobách! A všetky tri sú pre mňa denne nesmierne vzácne a spojenie s nimi k prežitiu na tomto svete nevyhnutné. Niekedy mám ešte tú skúsenosť, najmä pri našich kresťanoch katolíkoch, že nie sú dosť odborne zdatní, že sa už dávno prestali vzdelávať, zlepšovať svoju odbornosť – kompetentnosť, nechajú si požehnať svoje prevádzky, svoj biznis, ale potom už idú iba po svojich chodníčkoch, tajne dúfajúc, že sa o nich Pán Boh postará…
KAŽDÝ TÝŽDEŇ TREBA „OSTRIŤ PÍLU“
Množia sa aj sťažnosti, že nie je čas sa modliť, slúžiť, oddychovať…
Čie sťažnosti? Veď o tomto rozhoduje každý dospelý človek sám! Je to sloboda voľby, ktorú nevedeli zotročiť ani nacistické, ani komunistické, ani iné „novodobé“ pracovné lágre. Je to naozaj sloboda voľby, či a koľko sa budem modliť, či a koľko budem slúžiť a či a koľko budem oddychovať. Keď si robím týždenný plán, tak práve touto otázkou vždy začínam: „Čo konkrétne urobím v tomto týždni pre svoje telo, svoje vzťahy – srdce – emócie, čo pre svoj rozum – intelekt a čo pre svoju dušu – spirituálno vo mne. V minulosti som to nerobil a dva razy som vyhorel, teraz sa o to snažím… Múdri hovoria tejto aktivite „Ostrenie píly – Sharpen the saw“.
Osobitnou kapitolou je aj fakt, že na poli kresťanského dobrovoľníctva od politiky až po sociálnu prácu je stále málo nadšencov, ktorí často ťahajú do zodratia…
Skúsim uviesť dve diagnózy tohto stavu. Prvou je hrozný zvyk v našej Katolíckej cirkvi robiť za „Pán Boh zaplať“. Nemyslím tým občasné drobné služby, myslím dlhodobé nasadenie v rôznych sociálnych projektoch. Cirkev má dosť majetku. Ak by ho profesionálne spravovala, bolo by dosť prostriedkov na vynikajúce školy, nemocnice a iné rôzne aktivity na periférii spoločnosti. A v nich by boli ľudia odmeňovaní lepšie, ako dnes ponúka svet. Mám s tým, bohužiaľ, veľmi smutné skúsenosti. Správa majetku bola, a na škodu veci sa ešte aj dnes v mnohých prípadoch zveruje veľmi nekompetentným a z biznisového hľadiska veľmi naivným ľuďom. Druhou diagnózou je vnútorný hlas tých, ktorí sa rozhodnú slúžiť. Politik nie je dobrovoľník. Byť politikom je rovnaké poslanie ako byť lekárom, učiteľom či kňazom. Avšak mnohí idú do politiky z rôznych iných pohnútok – niekedy spojených s majetkom, mocou, so spoločenským postavením a zabúdajú na službu správy vecí verejných. Ľudia, ktorí prijímajú pozvánku do služby v charitatívnych dielach, reagujú pravdepodobne tiež na vnútorný hlas, na volanie Pána do konkrétnej vinice. Teda prvou diagnózou je odmeňovanie a druhou vnútorný hlas. Ak sa ktorákoľvek z týchto oblastí dostane do dlhodobej, ba až chronickej krízy, bude určite nasledovať zodratie a vyhorenie.
Takže: ako správne hospodáriť s časom?
A ľahšiu otázku nemáte? Neviem na ňu odpovedať, viem len naznačiť niekoľko dôležitých míľnikov na ceste k riadeniu vlastných aktivít v čase. Budú uvedené voľne a poradie nie je dôležité:
Povolanie – kde ma volá Pán: je to manželstvo, alebo zasvätený stav? Ak manželstvo, tak obaja manželia by sa mali zamyslieť nad spoločnými hodnotami a poslaním ich manželstva, ak už majú deti, aj ich rodiny. Toto bude trvalým kompasom – akousi ústavou ich života a v týchto niekoľkých myšlienkach nájdu odpovede na to, čo, kedy a ako majú robiť. Ak ide o zasvätené osoby, veľmi ich povzbudzujem vracať sa často ku koreňom spirituality ich zakladateľov a z týchto myšlienok robiť aktuálnym ich poslanie a hodnoty pre dnešný svet. Mať aktualizované spoločné hodnoty a poslanie a žiť ich v týždennom rytme je vzácnym kompasom. V oboch typoch povolaní je dôležité stretnutie samých so sebou, uvedomenie si rolí, ktoré zastávajú v danej etape svojho života – zvykne ich byť viac, u niekoho päť, u niekoho sedem… Vedieť, kto sú kľúčové osoby pre dané roly a nezabudnúť ani na seba! Takto – v týždennom rytme – je možné prežívať svoj život naplno a užitočne. Vyžaduje to však pravidelnosť a disciplínu. Veľmi hlboké je konštatovanie: „freedom is in a discipline“ = sloboda je v disciplíne…
KAŽDÁ HODINA BEZ CHVÁLY BOHA JE NEVYUŽITÝ ČAS
Okrem toho, že ste kouč, ste aj veriaci človek – čo o hodnote času a jeho využití hovorí Boh?
Neviem, čo o hodnote času hovorí Boh – treba sa spýtať jeho… Tak ako každý človek je originál, ani odpoveď na vašu otázku by nemala jednu správnu odpoveď, ale toľko, koľko je ľudí na tejto zemi a ich reflexií na Božie volanie. Čas je jedným z najväčších darov – talentov, ktoré sme od Boha dostali. Práve v dnešné vianočné ráno, 24. decembra 2018, keď sme sa s manželkou vrátili z rorátnej svätej omše a raňajkovali spolu, povedala úžasnú myšlienku. „Každá hodina, v ktorej sme svojimi skutkami nechválili a svojím životom nevyznávali Boha, bola nevyužitá…“
Pôsobíte na prvý pohľad pokojným, radostným dojmom. Je čas pre vás darom?
Áno a veľkým! Hovorí sa, že v nebi nebude pojem času, takže si to chcem tu na zemi užiť so svojimi blízkymi a s Bohom čo možno najviac. Milujem pohyb, akciu, nové cesty… Tu na zemi je pre mňa každý deň dobrodružstvom v prítomnosti konajúceho Boha. A to má svoju úžasnú dynamiku.
Čo stojí u vás na prvých troch priečkach dôležitosti v rozdeľovaní času?
- Denná svätá omša.
- Spoločenstvo mojej najbližšej a širšej rodiny.
- A priateľstvo v jeho rôznych formách, ktoré som sa naučil objavovať, ale aj šíriť…
Prešli ste si tiež kadečím, kým ste objavili skutočnú hodnotu času a radosti z toho, čo robíte. Viete ponúknuť recept na zmenu?
Denne mať čas na stretnutie samého so sebou a na spočinutie v blízkosti Boha ako spoločenstva Osôb. Počúvať vnútorný hlas. Naučiť sa čakať, keď nemám vo svojom vnútri pokoj pri činnosti, ktorú plánujem. Porozumieť myšlienke, že byť je viac ako mať, najmä vo vzťahoch. A žiť naplno prítomný okamih…
Inak: na čo najradšej strácate čas?
Na pozorovanie krás tohto Bohom z Lásky stvoreného sveta. Krás vzťahov ľudí, krás prírody, vynaliezavosti ľudí, ale najmä na pozorovanie energie života, ktorú milujúci Boh zakódoval do všetkého okolo nás… Lebo život (s Ním) je nádej!