Marián Valábek SDB: Za najčastejší dôvod rozvodov považujem sebectvo
Prinášame vám úryvok z nášho nového knižného rozhovoru so saleziánom Mariánom Valábkom.
Keď sledujete dnešné manželstvá, čo vás na nich bolí?
Dnešný svet žije kultúru provizórnosti a mnohí považujú manželstvo za zmluvu, ktorú možno zrušiť. Lenže tu nejde o žiadny dočasný kontrakt, ale o voľbu na život a na smrť. Je to jedna z vecí, ktoré treba dnes často pripomínať svetu a manželom.
Rovnako ma bolí, keď nie je medzi manželmi a v rodinách na prvom mieste Boh. Pretože ak by bol, mnohé veci by vyzerali úplne inak. Je dôležité, aby bol Boh aj na prvom mieste jednotlivo u manžela a manželky a zároveň u oboch súčasne.
Čo sa deje, keď sa tam nenachádza?
Dávame prednosť veciam, ktoré nie sú podstatné. Potrebujeme žiť dôležité veci a Boh mi pomáha, keď sa ho pýtam, aký má postoj k tomu, čo žijem. Nemusím ho vždy počuť, ale preto mám k dispozícii Božie slovo a katechizmus.
Tu je dôležité mať evanjelium v hlave. Ježiš nám totiž prisľúbil, že nám pošle obhajcu – Ducha Pravdy – ktorý nám pripomenie všetko, čo nám povedal. Pripomenie nám však len to, čo máme v hlave. Musíme to mať načítané v súboroch a priečinkoch nášho mozgu. (úsmev)
Duch Svätý je lepší ako Google a v potrebnej chvíli vytiahne to, čo potrebujeme. Ak však v hlave nič nemám, nemá mi čo pripomenúť.
Oplatí sa začať ukladať aj neskôr, ak to niekto v mladosti zanedbal?
Vždy sa oplatí začať, aj v seniorskom veku. Oni majú čo odovzdávať mladším. Dnes na seniorov zabúdame a odkladáme ich bokom, no nesú v sebe cenné skúsenosti a musia si vybrať: či budú v starobe lamentovať a sťažovať sa, alebo využijú múdrosť, ktorú nazbierali, a odovzdajú ju mladým. Pápež František zdôrazňuje, že mladí majú čerpať múdrosť a starí im ju majú odovzdávať.
Môže niečo motivovať starých manželov, aby začali bojovať za svoje manželstvo?
Určite. Chcú mať dobrý vzťah a nechcú sa zbytočne trápiť. Je to náročné obdobie, keď zrazu ostanú sami doma – po tom, ako im odídu deti – zrazu na dôchodku a nevedia, čo so sebou. Nenaučili sa komunikovať a teraz sa to musia učiť a vychádzať si v ústrety. Treba, aby si pomáhali na spoločnej ceste.
Ide to?
Áno, len musia chcieť. Som veľmi povzbudený zo starkých, ktorí takto žijú a bojujú za svoje manželstvo – je to niečo úžasné, že napriek tomu, aké ťažkosti majú za sebou v živote, stále nanovo objavujú cestu jeden k druhému.
Čo znamená u dlhoročných manželov nevedieť spolu komunikovať?
U nich je to napriek tomu, že hovoria spolu veľmi veľa, v podstate málo. Ide o servisnú a povrchnú komunikáciu, vôbec si nehovoria o svojich vnútorných pocitoch či myšlienkach. Často sa zanedbáva aj komunikácia naživo, čoraz častejšie používame esemesky, sociálne siete či skype.
V čom ich komunikácia zlyháva?
Manželia sa musia naučiť prečítať to, čo komunikujú bez slov na svojej tvári. Byť vnímavejší na tieto prejavy. Každý pár by si mal „vyrobiť“ vlastný prekladový slovník, pretože každý komunikuje jedinečne. Napríklad, ak sa ten druhý na niečom zasmeje a ja v tom cítim iróniu, ktorá mi ubližuje, treba o tom hovoriť. Musia sa spoznať, aby si vedeli dešifrovať podstatu toho, čo jeden druhému oznamujú a ako spolu komunikujú.
Hovorili sme, čo vás bolí na dnešných manželstvách. Čo vás, naopak, teší?
Dnešní manželia majú omnoho viac možností, poznatkov a informácií, ktoré môžu vnášať do života. Majú možnosti sa spoznať, pochopiť, ísť do hĺbky. Hovoriť o veciach, tráviť tým čas. Preto som veľmi povzbudený rodinami, ktoré nemajú televízor, a ten ich netlačí, aby ho sledovali, neobmedzuje ich spoločný čas. Netvrdím, že je televízor zlý – je to dobrý vynález – len sa ho treba naučiť správne používať.
Dnes je obrovské množstvo literatúry o manželstve. Ktoré tituly odporúčate a nemali by chýbať v manželskej knižnici?
Základ je rozoznať, či je kniha v súlade s evanjeliom. Mnohé knihy sa považujú za vedecké, ale nie sú. Pri filtrovaní sa treba oprieť o stabilitu, ktorou je evanjelium. Nie vždy sa, samozrejme, trafíme dobre, ale to nás nesmie znechutiť, aby sme sa o to usilovali ďalej.
Spomeniete nejaké konkrétne tituly?
V prvom rade Sväté písmo a katechizmus – to je základ. Veľmi odporúčam trilógiu kníh od Bruna Ferrera: Šťastní rodičia, Šťastná rodina, Šťastná výchova. Veľmi dobré veci ponúka aj Kniha o manželstve od Nicky a Sila Leeovcov.
Dnes patria medzi bestsellery napríklad tituly Päť jazykov lásky.
Sú to dobré knihy, len na ne treba nazerať optikou toho, že ich napísali odlúčení bratia anglikáni. Znamená to – nie je to napísané zle, ale je dobré to doplniť o katolícky pohľad.
Určite tiež odporúčam exhortáciu Familiaris consortio a Amoris laetitia – obsahujú hodnotné podnety pre život v manželstve.
Nie sú tieto pápežské dokumenty príliš ťažké čítania pre manželov?
Vôbec nie. Familiaris consortio je jedna z najľahších exhortácií. Odporúčam tiež List rodinám od Jána Pavla II., ktorý napísal v roku 1994. A Amoris laetitia je potrebné čítať podľa návodu, ktorý viackrát dal pápež František, kde najviac zdôrazňuje potrebu čítať štvrtú kapitolu.
Literatúru máme. Čo je ešte dôležité v živote manželov?
Mať spoločenstvo rodín, v ktorom sa manželia stretávajú v kruhu rovnocenných ľudí.
V čom je to nápomocné?
Páry sa môžu vzájomne deliť so svojou vierou, svojimi skúsenosťami napríklad s výchovou. Môžu hovoriť spolu o sviatostnom živote, lebo sviatosť manželstva je sviatosť poslania, a teda sa navzájom ovplyvňujú. Prijímajú do svojho príbytku iných a tak ich dom, ich byt je príbytkom sviatosti, a teda aj Krista v ich sviatosti. A tí, ktorí tam prichádzajú, sa stretajú s ním.
Dnes sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo. V čom vidíte najväčší problém?
Ak sa pozerám na rozvodové štatistiky, neberiem ich príliš vážne. Uviesť ako dôvod „rozdielnosť pováh“ považujem len za zásterku a čudujem sa, že to sudcovia schvaľujú.
Nie je to najjednoduchšie?
Samozrejme, netreba takto nič analyzovať. Zhodiť to na povahy je jednoduché. Každá povaha je totiž dobrá, aj keď je niektorá ťažká. Už rodičia musia usmerňovať svoje deti – pretože aj každé dieťa má inú povahu – musia sledovať, ako reagujú. Či sú ich reakcie krátke alebo dlhé, či zareagujú rýchlo alebo pomaly. Sledovať to a usmerňovať.
Sledovať by si to mali aj manželia, nie?
Áno. Samozrejme, je to ťažšie, ak sú obaja manželia cholerici, ale aj takí môžu pekne žiť, len musia mať svoje emócie v opratách. Každý človek je tvárny, môže na sebe pracovať a cvičiť si rozum, vôľu a city. Naučiť sa ich ovládať.
Je pre mňa úžasné, ako sa dávajú dokopy rôzne jedinečné a individuálne osoby s jedinečnými povahami a aké kombinácie z toho vzniknú ďalej, pri deťoch. Žasnem sám, čo mám po svojom otcovi či mame alebo dedkovi a babke.
Takýto mix vyzerá byť ruleta pre spoločný život. (úsmev) Ako sa na to pozerá človek žijúci v celibáte?
Obdivujem Božie stvorenia, ako fungujú. (úsmev) Ale ani my to nemáme najjednoduchšie, tiež žijeme v komunitách s bratmi, ktorých sa učíme prijímať takých, akí sú. V manželstve ste však s druhým človekom omnoho bližšie.
Vráťme sa k rozvodom. Čo by ste uviedli ako ich hlavné príčiny?
Na prvé miesto by som dal sebectvo. Rodičia nenaučili svoje deti ovládať sa v ťažkostiach.
Ako sa to prejavuje?
Rôzne. Ak ide o neveru, je to typické sebectvo – človek vtedy uvažuje len pre prítomný okamih, nie pre budúcnosť. Preto treba, aby sa manželia naučili dobre používať rozum a vôľu a vedeli domyslieť veci a prebrať za ne zodpovednosť.
Dosť často sa objavujú aj neplatné manželstvá, ktoré vlastne nevznikli, lebo tam bol prítomný nejaký podvod.
Je veľa takýchto manželstiev?
Áno, je. Napríklad snúbenci niečo pred manželstvom zataja, alebo ide o nedostatok súhlasu.
Ak snúbenci niečo zataja pred manželstvom, o čo najčastejšie ide?
O zdravotný stav, napríklad neplodnosť, alebo dlžoby. Manželstvo je vtedy neplatné. Teraz to znie trochu zjednodušene, preto treba každý prípad skúmať individuálne…
Vyplýva z toho, že manželia musia o sebe vedieť 100 percent?
Neviem, či dokážu až 100 percent, ale čo najviac. V sobášnej zápisnici sú rôzne otázky, ktoré „nútia“ o týchto veciach hovoriť a kňaz by mal tieto otázky so snúbencami prejsť.
Bolí ma, keď vyplníme zápisnicu, podpíše sa a o rok sa ukáže, že sa niečo zatajilo. Zneplatňuje to manželstvo.
Ako sa to potom rieši? Novým sobášom?
Nemusia pripraviť nový sobáš, stačí to vyjadriť slovami. Vždy sa to však rieši individuálne.
Podľa vás je na Slovensku veľa neplatných manželstiev, ktoré o tom nevedia?
(Ticho)… Myslím si, že áno. Skôr by som to však spresnil: je veľa pochybných manželstiev.
To sú aké?
Pri niektorých pochybujete, či boli uzavreté platne.
Stretávate sa aj dnes s manželstvami v kostole, ktoré uzavrú mladí, lebo im to nanútili v rodine?
Stáva sa to.
A sobáše v chráme len preto, lebo sú tam krajšie fotky?
Aj to býva dôvod. Vždy treba skúmať, prečo chcú byť spolu a či chcú uzavrieť zmluvu pred Bohom. Lebo pekná výzdoba v kostole a nádherný sobáš sú síce pekné veci, ale obrazne povedané je to len váza, ktorú treba naplniť Kristom. Veď načo nám je váza, keď je prázdna?
Viackrát ste zdôraznili, že každý kňaz by sa mal ujať rozvedených. Čo to znamená?
Dodnes si pamätám, čo povedal pápež Benedikt XVI. v roku 2012 v Miláne na Svetovom stretnutí rodín: „Problém rozvedených a znova zosobášených patrí k veľkým bolestiam našej Cirkvi dnes. A nemáme na to jednoduché recepty. Utrpenie je veľké.“
V Miláne zazneli aj ďalšie skutočnosti, na ktoré neskôr nadviazali obe Synody o rodine. Benedikt XVI. tiež zdôraznil, že môžeme povzbudiť farnosti a jednotlivcov, aby pomáhali ľuďom znášať utrpenie rozchodu, pretože títo ľudia potrebujú pravidelný kontakt s kňazom, ktorý ich bude duchovne sprevádzať, aby vnímali, že sú vedení.
Čo môžeme urobiť pre to, aby sa kresťania nerozvádzali?
Osobne si myslím, že je veľmi potrebná prevencia. Aj preto sa venujem „normálnym“ rodinám, aby sme zachránili mnohých, ktorí sa dostávajú do osídiel „rožkatého“ cez súčasnú mentalitu, cez rôzne ponuky a pokušenia.
„V praxi to znamená od začiatku prehlbovať zamilovanosť, aby postupne prešla do hlbokého, zrelého rozhodnutia; pritom je potrebné sprevádzať manželstvá, aby sa rodiny nikdy necítili osamotené, ale boli na svojej ceste zodpovedne zahrnované vzájomnou službou, poskytovanou mnohými skúsenými manželmi vo forme konkrétneho manželského sprevádzania.“ Toto sú odporúčania Benedikta XVI. zdôrazňované Synodami o rodine, ktoré ustavične prízvukuje aj pápež František, keď manželov jasne pomenúva ako subjekty pastorácie. On sám naznačil v exhortácii Amoris laetitia, že sviatostné manželstvá majú veľký vplyv na dozrievanie párov, ktoré žijú „nadivoko“ alebo sú rozvedené, aby si usporiadali svoj život.
Kam nasmerovať rozvedených, ktorí chcú žiť s Bohom?
Cirkev má rozvedených rada a oni musia túto lásku cítiť a vidieť. Myslím si, že veľkou úlohou farností a katolíckych spoločenstiev je urobiť všetko, čo je v ich možnostiach, aby títo ľudia boli milovaní a prijímaní a aj sa tak cítili, aby vnímali, že nie sú mimo, i keď nemôžu prijať rozhrešenie a Eucharistiu, aby vedeli, že kým sú v spoločenstve s Kristovým telom, môžu byť i bez hmatateľného prijatia sviatosti duchovne zjednotení s Kristom.
Čo ešte považujete za dôležité?
Pochopiť a nájsť možnosti, ako prežívať vieru s Božím slovom, so spoločenstvom Cirkvi a uvedomiť si, že ich trápenie je pre Cirkev darom, lebo slúži všetkým – ako to zdôraznil Benedikt XVI. v Miláne – aj obrane stabilnej lásky a manželstva.
Nie je to len utrpenie, ktoré je fyzickým a psychickým súžením, ale aj utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve. Ak ho skutočne prijmú, sú pre Cirkev darom a musia vedieť, že práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.
V mnohých dekanátoch sa už začali aktivity v prospech rozvedených, ale stále ich nie je dosť. Musíme premýšľať, ako uskutočniť slová Jána Pavla II. vo Familiaris consortio, na ktoré nadviazal neskôr Benedikt XVI. a o ktorých píše v Amoris laetitia pápež František.