TOP

Marta a Hugo Glossovci: Snažili sme sa nezjesť celú bonboniéru naraz

Tvrdiť, že vzťah na diaľku nemôže fungovať, by bolo unáhlené a Hugo (26) a Marta (27) Glossovci sú dôkazom toho, že keď je to v Božom pláne, prekonáte kvôli láske aj tisíc kilometrov. Cesta+ sa s nimi rozprávala o tom, čo ich spája či rozdeľuje.

Z akých rodín pochádzate? Ako a kde ste sa zoznámili?

M: Ako postupne zisťujeme, naše rodiny sú veľmi podobné. Obaja máme veriacich rodičov, dvoch mladších súrodencov, chodili sme na cirkevné stredné školy a ako tínedžeri sme boli celkom aktívni – Hugo v saleziánskom stredisku a ja v hnutí Viera a svetlo. Bývali sme necelých desať kilometrov od seba a mali veľa spoločných známych, naši mladší bratia boli dokonca spolužiaci na vysokej škole. Paradoxne sme sa však zoznámili až ako vysokoškoláci v Kolégiu Antona Neuwirtha (KAN).

 

Pamätáte si na ten moment, keď ste si uvedomili, že chcete prežiť celý život spolu?

M: V skutočnosti to boli dva rôzne momenty: prvýkrát sme sa stretli na úvodnej večeri v KAN. Keďže som poznala Hugovho brata, s ktorým sa veľmi podobajú, potešila som sa, keď som videla známu tvar, a smelo som sa mu prihovorila. To bolo v tej chvíli (aj na niekoľko ďalších mesiacov) z mojej strany všetko.

H: Ja som sa rozhodol ísť do KAN na poslednú chvíľu, lebo som práve skončil bakalárske štúdium a rozhodoval som sa, či mám hneď pokračovať v magisterskom štúdiu v Ríme. Spočiatku som nebol príliš nadšený myšlienkou vymeniť Rím za Ivanku pri Dunaji, a navyše v ten prvý večer vonku pršalo. Keď sa teda predo mnou objavila Martuš, bolo to tak trochu ako blesk z jasného neba. V tej chvíli som sa do nej zaľúbil.

Predtým som v Taliansku často rozmýšľal, kde stretnem svoju „princeznú“, keď som stále mimo Slovenska. Mal by som sa teda tešiť, že sa konečne objavila. Vedel som však, že sa po roku vraciam do Talianska, a nechcel som ju len namotať a potom odísť… Preto som pol roka nepodnikal nič; dúfal som, že ma to prejde. (Úsmev.) No neprešlo a nakoniec som sa aj s prispením našich kolégiovských spolužiakov rozhodol pustiť do boja.

M: Ja som spočiatku vôbec netušila, že Hugo je do mňa zaľúbený. No keď som sa to dozvedela, dosť ma to zaskočilo a Hugovi nejaký čas trvalo, kým ma presvedčil. Vedela som, že je to super chalan, schopný, vtipný, džentlmen. No predtým som s nikým nechodila a keď zrazu začalo ísť „do tuhého“, asi som sa zľakla. Nakoniec som sa však hlavne vďaka hodinám rozhovorov s našimi spoločnými kamarátmi rozhodla – správne. (Úsmev.)

 

 

SLOVO SVADBA SME NAJPRV SKLOŇOVALI ZO ŽARTU

Ako prebiehalo vaše zasnúbenie – po akom čase ste sa zasnúbili? Aká bola vaša predmanželská príprava? Čo najdôležitejšie ste sa tam dozvedeli?

Na začiatku sme spolu boli pol roka v Kolégiu. Tento intenzívny spoločný začiatok bol veľmi dobrým základom pre nasledujúce dva roky vzťahu na diaľku počas Hugovho štúdia v zahraničí. Väčšina nášho „chodenia“ sa teda odohrávala cez Skype. Spočítali sme si, že do svadby sme takto „prerozprávali“ asi osemsto hodín.

Po určitom čase sme v našich rozhovoroch čoraz častejšie začali skloňovať slová zásnuby a svadba. Spočiatku zo žartu, no obaja sme vedeli, že sa na tieto chvíle tešíme a chceme, aby prišli čo najskôr. Rozmýšľali sme preto (v tomto prípade každý sám), ako našu túžbu byť čím skôr svoji spojiť so zodpovednosťou v otázke bývania, práce a pod.

Hugovi sa napokon podaril husársky kúsok: z Ríma zorganizoval spoločný výlet s našimi priateľmi do Martuškinej obľúbenej Banskej Štiavnice, v spolupráci so SHMÚ sa pokúsil naplánovať ideálne počasie (naozaj, vrátane snehu a inverzie!), objednal prsteň a dokonca o dovolenie požiadal jej rodičov, a to všetko bez toho, že by na to napriek svojej inteligencii prišla. Našťastie, tú dôležitú otázku pochopila na prvýkrát a Hugovo kľačanie v snehu trvalo len pár desiatok sekúnd. (Úsmev.)

Z rôznych možností predmanželskej prípravy sme si vybrali víkendový pobyt v Oravskej Polhore, najmä preto, že Hugo bol ešte stále v Ríme a iné možnosti nám časovo nevyhovovali. Príprava nás neprekvapila svojím obsahom, keďže sme toho veľa vedeli už z našich rodín, mládežníckych stretiek a z načítaných knižiek, no tri dni strávené s ďalšími snúbencami a skúsenými, no úplne normálnymi a veľmi otvorenými manželskými pármi, ktoré ju viedli, boli pre nás dôležitým časom na zamyslenie sa nad tým, ako konkrétne chceme naše manželstvo žiť.

Posledné dni pred samotnou svadbou sme si vyhradili na našu „súkromnú prípravu“, čas strávený v benediktínskom Kláštore Premenenia Pána v Sampore, ktorý nám bol blízky aj predtým. To nás do veľkej miery uchránilo od predsvadobných stresov (rada pre ostatných snúbencov: čo najviac povinností presuňte na iných, ktorí vám radi pomôžu, a vy sa budete môcť sústrediť na to, čo je naozaj dôležité).

 

 

DOHLIADALI NA NÁS STARÍ RODIČIA

Akú úlohu zohrávala vo vašom vzťahu čistota, kým ste spolu chodili? Čo vám najviac pomáhalo v ťažkých chvíľach?

Situáciu sme mali trochu uľahčenú, lebo sme sa obaja zhodli, že počas chodenia sa chceme spoznávať hlavne inak než fyzicky. Mohli sme sa teda navzájom podporovať. Veľa sme sa rozprávali o svojich predstavách, prežívaní, očakávaniach – cez Skype sme veľmi ani iné nemohli. (Úsmev.)

Keď sme boli spolu – v Taliansku, ale najmä počas prázdnin na Slovensku, bolo to náročnejšie. Nebáli sme sa, že by sme prekročili „poslednú hranicu“, no aj pred ňou je veľa menších schodíkov: najprv držanie za ruky, potom pusa na líce, potom na ústa… Vedeli sme, že keď raz niektorý z nich prekročíme, už sa nedokážeme vrátiť späť, aj keby sme si hovorili, že „toto a toto už viac robiť nebudeme“. Bolo to jednoducho príliš krásne. Tak sme sa snažili „nezjesť si celú bonboniéru“ naraz.

Keďže to pre oboch z nás bol prvý vzťah, trochu sme sa báli, či budeme vedieť, kedy svoj temperament zastaviť. Martuš mala preto takú „dohodu“ so svojimi starými rodičmi, ktorí už nežili: veľmi jednoducho sme si predstavovali, ako sa na nás zhora dívajú a usmievajú sa. Prosili sme ich, aby nejako zasiahli, keby sme chceli urobiť niečo, čo by sme potom ľutovali. A možno to niekto nazve náhodou – no neraz nám napríklad zazvonil telefón alebo niekto prišiel presne v správnej chvíli. (Úsmev.)

 

V čom sa zmenil váš pohľad na čistotu, odkedy ste manželia?

Manželmi sme ešte len rok, takže sa stále iba učíme. Bábätko sme chceli hneď, takže výzvy spojené s plánovaním rodičovstva nás ešte len čakajú. O predmanželskej čistote sme vedeli veľa, o manželskej už menej. Niekto by si mohol myslieť, že teraz, keď už „môžeme všetko“, vlastne nemáme čo riešiť. V skutočnosti však nejde len o to, čo sa deje v našej spálni. Základom je to, ako náš vzťah vyzerá v ostatných oblastiach života – či sa dokážeme navzájom dávať a prijímať aj so svojimi odlišnosťami a chybami, rozprávať sa, snažiť sa navzájom pochopiť, robiť si radosť, spolu sa modliť aj smiať… Spoločná radosť v spálni je dôsledkom a odrazom tohto všetkého.

 

Hovorí sa, že prežívanie manželskej sexuality je kúskom neba na zemi. Veriace páry sa však často stretávajú s nepochopením, keď na verejnosti povedia, že si ten „kúsok raja“ nechávajú až do manželstva. Stretli ste sa vy sami alebo niekto vo vašom okolí s niečím podobným?

Stretli sme sa s dvomi typmi reakcií: na jednej strane naše rodiny a mnohí kamaráti, ktorí s nami túto snahu zdieľali a pomáhali nám. Nemali sme preto napríklad problém nájsť si pri plánovaní výletu ešte jeden „párik“ a podeliť si izby ako „chlapci a dievčatá“.

Máme však aj kamarátov, pre ktorých to bolo cudzie a nepochopiteľné. Majú nás radi a mysleli si, že sa o niečo ochudobňujeme. Spätne sme veľmi radi, že si svoje „zdvihnuté obočie“ nenechávali pre seba a v dobrom nám dohovárali, čo nás nútilo vyliezť z našej katolíckej bubliny a na mnohé otázky pravdivo a nanovo odpovedať im – a aj sebe.

 

 

POMOCNÍCI V NEBI

Aké miesto majú vo vašom živote sviatosti? A čo spoločná modlitba, máte nejakú, ktorú ste sa spolu modlievali alebo sa stále modlievate?

Cítime, že aj v tejto oblasti sa ešte máme čo učiť. Veľmi dôležitá je pre nás sviatosť zmierenia, ktorá nám veľakrát dala možnosť začať odznova, aj v oblasti čistoty. Máme i niektorých obľúbených patrónov: Pannu Máriu „Knottenlöserin“ – tú, ktorá rozmotáva zauzlené situácie, špeciálne v oblasti vzťahov…

 

 

Ďalším pomocníkom bol a stále je archanjel Rafael, sprievodca na cestách, ktorý Tobiáša úspešne doviedol k jeho Sáre. K nim sa v priebehu nášho chodenia, zásnub a manželstva popridávali ďalší svätí, ktorí sú nám osobitne blízki: saleziánska Pomocnica kresťanov, svätá Katarína Sienská, ktorá nás počas vlaňajšej návštevy Sieny oslovila svojou múdrosťou, rodičia Panny Márie, svätí Joachim a Anna, na ktorých sviatok sme mali svadbu, a najnovšie ochrancovia nášho bábätka – anjeli strážni a svätá Adela. Takto nejako asi vznikali litánie! (Smiech.)

Aj keď večer sme už niekedy na inú modlitbu príliš unavení, vždy sa snažíme spomenúť si aspoň na nich.

 

Veľkou pomocou mnohým párom je prežívanie vzťahu v spoločenstve. Patríte aj vy do nejakého? Akú úlohu vo vašom vzťahu zohráva a zohrávalo spoločenstvo?

Uvedomujeme si túto potrebu a je to jedna z vecí, ktoré nás držia v Bratislave – blízkosť našich kamarátov, najmä z Kolégia, s ktorými môžeme zdieľať náš život. S niektorými z nich, ktorí už tiež majú rodiny, sme sa rozhodli vytvoriť si manželské stretko, na ktorom sa môžeme systematickejšie a dlhodobo zdieľať, modliť, diskutovať, no aj vychovávať deti, grilovať či dovolenkovať.

 

Metódy prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR) sú Cirkvou odobrené a odporúčané pre manželov ako jediná metóda plánovania rodiny. V čom vidíte pozitíva tejto metódy? Prečo by sa kresťania mali riadiť práve ňou?

V praxi ich ešte veľmi odskúšané nemáme, no plánujeme ich časom využívať. Prečo? Z doterajšej skúsenosti vieme, že ak nám Cirkev niečo odporúča, vie, prečo to robí, a je to pre naše dobro, hoci sa to môže zdať ako ťažšia cesta. Zároveň sa nám to zdá ako veľmi dobrý, hoci ťažký spôsob, ako spoznávať Boží plán s nami a jeho predstavu o našej láske.

No dôvodov je viacero – poznáme jednu dievčinu, ktorá je neveriaca a symptotermálnu metódu používa vyslovene ako ekologickú antikoncepciu.

 

 

OBAJA SME DÔSLEDNÍ

Čo vám ako dvojici pomáhalo a pomáha v oblasti budovania vzťahu? Aké máte spoločné záujmy?

Teraz je to hlavne naše bábätko a radosti a výzvy spojené so starostlivosťou oň. Ešte keď sme spolu chodili, radi sme si čítali knihy o vzťahoch a komunikácii (Moje túžby, tvoje túžby; Päť jazykov lásky; Láska a vojna) a debatovali o nich. Asi by sme sa k tomu mali vrátiť. (Úsmev.) Okrem toho sa snažíme nájsť si večer čas jeden na druhého a naozaj sa porozprávať.

No, a radi stretávame s našimi kamarátmi a pomáhame projektom, ktoré sú nám blízke – v Kolégiu, Spoločenstve Ladislava Hanusa a pod.

 

Ako sa zmenil váš vzťah po narodení dcérky? Koľko by ste ešte chceli mať detí?

Adelka sa narodila pred dvomi mesiacmi a je to naše prvé bábätko, takže všetko je pre nás úplne nové. Sme radi, že máme blízko seba našich rodičov a kamarátov, ktorí už majú deti, a tak od nich môžeme mnohé veci odkukať. (Úsmev.)

Keďže sme sa brali až po vysokej škole, mali sme už dvadsaťpäť a dvadsaťšesť rokov. Radi by sme mali viac detí, preto sa veľmi tešíme, že sa nám Adelka narodila tak ľahko a skoro.

 

V čom ste si podobní a v čom sa dopĺňate?

Spája nás viacero vecí: obaja sme dôslední, máme rovnaký zmysel pre humor, podobnú výchovu a teda podobné názory na mnohé veci, hoci určite nie na všetky. (Úsmev.) Niekedy nám dokonca funguje akási „telepatia“: Hugo niečo povie sekundu predtým, ako by som kvôli tomu istému otvorila ústa ja.

Líšime sa napríklad tým, čím sa aj podľa knižiek odlišujú muži a ženy: Hugovi sa nie vždy chce rozprávať a Martuš sa nie vždy dokáže tejto túžby vzdať; Hugo má rád armádu a Martuš by ju najradšej zrušila… Niektoré praktické odlišnosti (ako napríklad, či naše deti pošleme na stredoškolský internát podľa Hugovej predstavy) zatiaľ nechávame dozrievať na tzv. „parkovisku“. Priebežne nad nimi rozmýšľame, ale nemá zmysel kaziť si dni spormi o nich.

 

Čo je pre mladých manželov počas prvých mesiacov manželstva najťažšie?

Nájsť si to „svoje manželstvo“. To je najťažšie a zároveň najdôležitejšie. Dokázať zúročiť všetky ponuky a vzory z médií, od rodičov, kamarátov, nájsť si to svoje manželstvo, v ktorom sa budeme cítiť šťastní, v ktorom budú naše deti rady rásť a kam sa rady budú vracať, v ktorom snáď budeme prínosom aj pre svet okolo seba.

 

Prečo by sa dnes mladí žijúci vo svete, ktorý predstavuje sexualitu ako niečo veľmi lákavé, mali rozhodnúť ostať čistí až do manželstva?

Spoločný sexuálny život je naozaj lákavý a krásny. Predstavuje takú mieru dôvernosti a intimity jedného človeka voči druhému a zároveň vytvára také puto ako nič iné. Navyše, do hry vstupujú (potenciálne alebo reálne) deti, za ktoré sme už vopred zodpovední a ktoré by na svet mali prísť chcené a milované.

Práve preto je dôležité odložiť si túto dimenziu seba samého naozaj až pre jediného človeka, ktorého si beriem na celý život. S tým úzko súvisí rozhodnutie, že naozaj chceme, aby to bolo na celý život, a urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby to tak bolo.

Foto: rodinný archív rodiny Glossovcov

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2014 Vyštudovala filmovú a televíznu réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Absolvovala stáž v YAP Italia v Ríme a Erazmus+ na Rome University of Fine Arts. Od strednej školy sa venovala písaniu pre Don Bosco dnes a do roku 2022 bola lektorkou a garantkou programu Mediálna škola. Dva roky pôsobila na Základnej škole v Turni nad Bodvou v rámci programu Teach for Slovakia. Je autorkou kníh Príbehy spoza katedry a Ruže uprostred zimy. Miluje Boha, svojho manžela, svoje deti a kávu. Venuje sa písaniu, fotografovaniu i nakrúcaniu videí a nebojí sa otvárať aj kontroverzné témy. Má vášeň pre čítanie kníh, vzdelávanie, storytelling a digitálny marketing.