TOP

Martin Vavrinčík: Ak by sociálny systém fungoval dobre, veľká časť ľudí by na ulici nemusela byť

Odborník na otázky sociálneho vylúčenia, expert na sociálnu inklúziu, právnik Martin Vavrinčík (40), si na vlastnej koži vyskúšal, aké je to byť človekom bez domova. Na ulici dobrovoľne strávil päť dní a päť nocí.

Rozhodli ste sa absolvovať sociálny experiment. Strávili ste na ulici päť dní a päť nocí. Prečo práve táto výzva?

Počas môjho polročného sabbaticalu („pracovnej prestávky“) mi skrsla myšlienka skúsiť na vlastnej koži zažiť aspoň časť sociálneho vylúčenia, zažiť situáciu, ktorá to približuje. Bol som presvedčený, že ma to môže profesne, ale aj ľudsky obohatiť. Oslovil som mimovládnu organizáciu Vagus, ktorá pracuje s ľuďmi bez domova. Dohodli sme sa, že to bude súčasťou ich zimnej kampane na podporu týchto osôb. Hlavná myšlienka bola skúsiť verejnosti priblížiť situáciu ľudí bez domova a aktivity, ktoré pre nich robí organizácia Vagus, čomu všetkému čelia, v snahe znížiť predsudky voči nim.

Človek, ktorý sa  ocitne v situácii bez strechy nad hlavou, je vonku postavený pred mnohé výzvy. Prekvapilo tam niečo aj vás?

Pre mňa bolo najväčším prekvapením to, ako rýchlo sociálne vylúčenie funguje. Náročné boli samozrejme všetky materiálne podmienky ako počasie, nepohoda, no osobitne náročná bola psychická stránka. Zážitok toho, že je človek sám, odkázaný na seba, že nemá žiaden kontakt s inými ľuďmi. Za tých päť dní som veľmi rýchlo zažil, aké je to nemať možnosť opornej sociálnej siete, to bolo pre mňa asi najväčšie prekvapenie.

Človek bez domova poberá dávku v hmotnej núdzi o niečo prevyšujúcu šesťdesiat eur mesačne. Váš simulujúci rozpočet bol desať eur na týždeň, to znamená dve eurá na deň. Dá sa to bez istej formy almužny reálne zvládnuť?

Dá sa to zvládnuť len s podporou mimovládnych organizácií, v mojom prípade to bol Vagus, kde som mal každý deň teplý obed. Bez toho si to nedokážem predstaviť. Človek za dve eurá na deň asi nie je schopný prežiť alebo je to veľmi výškovo na hrane banálneho prežitia. Almužnu som neprijímal, nezdalo by sa mi v poriadku „oberať” o podporu ľudí, ktorí sú reálne na ulici.

Môžeme to určiť aj ako zlyhanie sociálneho systému?

Áno, človek, ktorý sa dostane do najťažšej situácie, nedostáva adekvátnu podporu. Tú nedostane už dávno predtým, pretože to je dôvod, prečo sa ľudia dostávajú na ulicu. Ak by dobre fungoval sociálny systém, veľká časť ľudí, ktorí sú dnes na ulici, by tam byť nemusela a nemala. Mal som tendenciu brať to tak, že ak sa niekto dostane na ulicu, pravdepodobne to znamená, že v živote urobil veľmi zlé rozhodnutia, že to súvisí nejakým spôsobom s alkoholizmom, gamblerstvom. V skutočnosti je to tak, že tretinu ľudí na ulici tvoria odchovanci detských domovov. Nie sú to individuálne zlyhania pár detí, je to zjavné systémové zlyhanie. Ďalšími skupinami sú napríklad ľudia s rôznymi psychiatrickými diagnózami, ktorí tiež nedostávajú adekvátnu podporu zdravotného systému. Je to veľmi smutné. To je to, čo by som hodnotil ako zlyhanie sociálneho systému.

Bezdomovectvo človeka okrem materiálnej, kultúrnej a zdravotnej oblasti postihuje tiež aj v sociálnej. Pociťovali ste sociálne vylúčenie v priebehu vašej výzvy? Ako veľmi?

Nemôžem povedať a nechcem tvrdiť, že som zažil sociálne vylúčenie alebo že som zažil situáciu, ktorú zažívajú ľudia bez domova. Moja situácia, tá psychická aj fyzická, bola oveľa komfortnejšia. Vedel som, že je to experiment na päť dní, že to skončí. Myslel som si, že pôjde hlavne o fyzickú stránku, no psychická bola omnoho náročnejšia. To ma prekvapilo.

Pri slove bezdomovec ľuďom napadajú rôzne asociácie deviantov, ľudí, ktorí chcú peniaze, sú v opitom stave a podobne. Nie je predstava, ktorú si v sebe formujeme, veľakrát mylná? Aké rôzne typy skupín môžeme stretnúť v uličkách mesta?

Jedna vec je slovo bezdomovec, ktoré sa snažíme v tejto téme nepoužívať. Snažíme sa hovoriť – človek bez domova. Chceme poukázať na to, že bezdomovectvo je len jedným z aspektov a nie charakteristikou daného človeka. Áno, ľudia majú pri tomto pomenovaní stereotyp predstavovať si osoby, ktoré vidia na lavičkách, ktoré popíjajú, pretože sú najjednoduchšie identifikovateľní. Tiež bolo pre mňa prekvapením, aká malá je práve tá skupina z celkového počtu ľudí bez domova.

Zvládali by ste to ešte o týždeň dlhšie?

Ťažká otázka. Keby som vedel od začiatku, že to bude trvať dva týždne, asi by som to zvládol, no bolo by to rázovo náročnejšie. Ľudia, ktorí nemajú túto perspektívu, ktorí sú na ulici dlhodobo, tam si to neviem predstaviť. Musí to byť ťažké.

Váš nocľah bol celých päť nocí vonku neďaleko Prístavného mosta. Nepremýšľali ste o využití nocľahární, útulkov či verejných ubytovní?

Dôvod, prečo som do toho išiel bol ten, že som mal skúsenosti s prespávaním vonku, s určitým typom tohto diskomfortu. Zároveň som nechcel obsadiť miesto iným ľudom. Kapacity nocľahární sú pomerne obmedzené a nedostatkové.

Snímka: Dorota Holubová

 



Komentáre