Martina Bátorová: Materstvo je povolanie pre dušu, nielen pre telo ženy

Martina Bátorová: Materstvo je povolanie pre dušu, nielen pre telo ženy
Martina Bátorová má 36 rokov, je slobodná a pracuje ako odborná asistentka na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V nasledujúcom rozhovore sme sa s ňou porozprávali o tom, ako sa vo svojom živote snaží plnohodnotne vyplniť ešte stále nenaplnenú túžbu po vlastnej rodine.

Martina, čo vo vás evokuje povolanie byť matkou?

Myslím, že na rolu matky sa dá pozerať z mnohých uhlov pohľadu. Pre mňa osobne povolanie k materstvu neobnáša iba priamo vychovávať svoje vlastné biologické deti. Je to aj o prinášaní ďalších kvalít a obsahov, ktoré sa priamo asociujú s mamou. Byť starostlivá, láskavá, citlivá k potrebám iných, trpezlivá, výkonná, pracovitá, veselá, načúvajúca, náročná a prísna, možno byť i v iných vzťahoch a kontextoch. Je to o drobnostiach v bežných vzťahoch, pracovných aj osobných, kde sa žena môže realizovať vo svojej materskej polohe. Vnímam to ako pozvanie k premene pohľadu na veci a hľadaniu iných spôsobov na vyjadrenie toho istého.

 

Keďže ste ešte stále slobodná, ako sa vo svojom živote snažíte vyplniť túto rolu matky?

V mojom spoločenstve Martindom sa dlhodobo realizujem predovšetkým vypomáhaním ženám v rodinách, ktoré deti majú a potrebujú občas vypnúť, alebo z objektívnych dôvodov je pre ne starostlivosť o vlastné deti práve náročná. Ide napríklad o pravidelnú výpomoc ležiacim tehotným mamičkám počas rizikového tehotenstva, mnohodetným rodinám, kde je každá ruka dobrá a potrebná, stráženie detí pre vyťažených rodičov počas ich rande atď. Takto som súčasťou bežného života bežných rodín a veľmi si vážim ich pokoru, že mi takto otvárajú dvere do svojej každodennosti.      

 

DLHODOBÁ BOLESŤ NÁS BUĎ FORMUJE ALEBO DEFORMUJE

Zrejme je v takejto situácii pre ženu prirodzené, že sa môže dostaviť aj istý pocit vnútornej bolesti, keď vidí niekde inde to, čo sama zatiaľ nemôže mať. Ako ste tento pocit v sebe spracovali vy?

Myslím, že sa veľmi podceňuje to, ako musia ženy spracovávať bolesť rôzneho typu. Veď ak požiadate ženu na ulici o tabletku proti bolesti, automaticky siahne do kabelky a podá vám ju. Bolesť považujem za súčasť každodenného života ženy. No je tu otázka. Čo s hlbokou potrebou starať sa o dieťa, keď ho nemám? Ako žiť svoje povolanie v rodine, ak ju nemám? Nemyslím si, že existuje univerzálna odpoveď. Každá žena, ktorej rodinná situácia vyzerá inak ako si predstavovala, má pred sebou inú cestu k uzdraveniu a nájdeniu zmysluplného života. Pre mňa osobne táto cesta spočíva predovšetkým v čestnom prístupe k ťažkým otázkam, ktoré mi niektoré situácie, vzťahy, okolnosti kladú. Nemyslím tým samoúčelné a nikam nevedúce váľanie sa v sebaľútosti a zatrpknutosti. Skôr úprimné pomenovanie podstaty bolestivých podnetov a ich následné riešenie. Je veľmi nepohodlné sama sebe, alebo niekomu inému, povedať: „Závidím ti dobro, ktoré ja nemám. Neviem ti úprimne dopriať veci, ktoré máš. Hnevám sa, ako si nevďačná za veci, ktoré mne tak bolestivo chýbajú. Nemám pocit, že si zaslúžiš to, čo máš!” Toto sú veci, o ktorých sa nehovorí a ak ich ľudia zažívajú, máme voči nim len veľmi málo milosrdenstva.

 

Kde podľa vás môžeme nájsť správne riešenie tohto problému?

Platí, že dlhodobá bolesť nás buď formuje alebo deformuje, všetko závisí od toho, ako k nej pristúpime. Pre mňa je prvým krokom si vec naozaj bez servítky pomenovať. Čo cítim? Závisť, bolesť, hnev, neprajnosť, poníženie, odmietnutie? Potom sa pýtať, čo je pravda o tej emócii a čo je len moja bolesť. Naozaj je táto kamarátka nevďačná za svoje deti alebo len tri týždne nespala viac ako dve hodiny vkuse a pokreslená stena je teraz pre ňu už nad jej sily? Naozaj si neváži svojho muža alebo sa len pol roka normálne neporozprávali a ona sa cíti vo vzťahu osamelo? Ak svojej emócii dáme pravé meno, stratí nad nami kontrolu a vieme s ňou pracovať. Môžeme si tiež klásť ťažké otázky, ktoré však vedú k uzdraveniu. Kedy som uverila, že bez detí život nemá zmysel? Prečo si myslím, že okolnosti sú ku mne nespravodlivé? Myslím, si, že na zatrpknutosť mám nárok, lebo sa mi dejú objektívne ťažké veci? Uzatváram sa pred vzťahmi, lebo nie sú dokonalé alebo v nich zažívam bolesť z vecí, ktoré nemám? Aká je moja hodnota, keď nie som manželka a matka? Takýto prístup je extrémne nepohodlný a zderie človeka z kože a zo všetkých masiek, ktoré si nasadzujeme, aby sme sa sami pred sebou cítili dobre. Stojí to však za to!

 

Martina Bátorová: Materstvo je povolanie pre dušu, nielen pre telo ženy

 

Myslíte si, že dokáže takáto služba starostlivosti o iné deti aspoň čiastočne nahradiť ten pocit nenaplnenia materstva u takejto ženy?

Osobne vnímam ako kľúčové a zásadné neuzatvárať sa do svojho pohodlia a rutiny, ale vykročiť a ponúknuť praktickú pomoc. Ono totiž jedným z paradoxov materstva ako ho vidím ja je to, že žena je neustále obklopená ľuďmi, a pritom veľmi často prežíva extrémnu osamelosť. Myslím, že byť k dispozícii niekomu, na koho sa bežne nenahliada ako na človeka s potrebami, a tieto potreby napĺňať alebo mu aspoň odľahčiť v povinnostiach, je neuveriteľne uspokojujúce, a to pre obe strany. Tiež sa tým budujú zmysluplné ženské vzťahy postavené na skutočnej blízkosti. Viacero pre mňa najvzácnejších vzťahov, ktoré doteraz trvajú, vznikli práve cez ponúknutú a prijatú pomoc s každodennou materskou rutinou.

 

DÔLEŽITÉ JE ODPUSTIŤ SI, AJ VO CHVÍĽACH, KEĎ ŽENA STÁLE CÍTI BOLESŤ Z NEPLODNOSTI

Čo však so životom, ak v ňom chýba manželstvo a vlastné deti? Ako ho možno prežiť zmysluplne?

Občas žartovne na otázku o zmysle života odpovedám, že zmyslom života je hľadanie jeho zmyslu. Čo tým mám na mysli je vnútorné rozhodnutie nezlomiť nad životom, ktorý sa nevyvinul podľa snov a predstáv, pomyselnú palicu. Učiť sa vďačnosti, žiť radosť, nezatvárať sa pred novými výzvami, hľadať a znovu nachádzať. Znie to banálne, ale život je v prvom rade každodenný. Nevzdávať sa, hľadať možnosti, ako bolesť a túžbu po rodine premeniť na spoločné dobro. Veď materstvo je povolanie aj pre dušu, nielen pre telo. Svet potrebuje ženy, ktoré materstvo žijú ako povolanie svojej duše, bez ohľadu na objektívne okolnosti. Rovnako je veľmi dôležité si priznať, ak to tak náhodou je, že materstvo nie je pre mňa! Často zidealizovaná predstava narazí na realitu a dôsledky sú bolestné pre obe strany. Povedať si pri troch deťoch, že ja som sa nemala vydávať, je prinajmenšom neskoro. V tomto zmysle vnímam angažovanosť v rodinách cez výpomoc ako neuveriteľne užitočnú. Ľahko sa na ňu totiž pozerá cez ružové okuliare, no ťažšie je zažiť to v praxi, hoci iba na chvíľku. Sociálne siete vedia byť plné retušovaných obrázkov a prikrášlených príspevkov, pričom bežný život je predovšetkým banálny a ťažko publikovateľný.

 

Je možné nechať sa milovať cudzím dieťaťom, keď žena nemá svoje vlastné deti?

Táto otázka je položená zaujímavo, odpoviem na ňu z dvoch strán. Mňa osobne vždy prekvapí, ako veľmi sú deti otvorené a ochotné prijímať dospelých a mať ich radi. Pri varovaní vidím, ako mi po pár stretnutiach šepkajú napríklad svoje tajomstvá. Pokiaľ nejde o silne traumatizované dieťa, myslím, že je pre ne v porovnaní s dospelými úžasne jednoduché adoptovať si dospeláka a mať ho rád tak, ako to vedia iba deti.

 

V prípade detí je to značne jednoduchšie, ale ako sú na tom ženy?

V tomto ohľade mám asi trochu menšinový názor. Nemyslím si, že adopcia alebo pestúnstvo je pre každého. Ono totiž ženská duša nefunguje na ekonomickom princípe; ty chceš dieťa, toto dieťa nemá mamu, dáme vás dokopy a problém je vyriešený! Schopnosť milovať dieťa je do veľkej miery aj biologická a hormonálna záležitosť. Začať sa starať o cudzie dieťa nie je jednoduché. Myslím, že emocionálna zložka vzťahu, ktorá je pre dieťa tak veľmi esenciálna, môže nabiehať oveľa pomalšie. Považujem preto za zásadné odpovedať si práve na túto otázku veľmi úprimne. Inak dopad na dieťa i ženu môže byť veľmi ťažký. Žena tiež potrebuje sama sebe dovoliť nechcieť cudzie dieťa a priznať si, že jednoducho nevie byť adoptívnou mam. Tu je dôležité odpustiť si to a pristupovať k sebe s milosrdenstvom, aj vo chvíľach, keď stále cíti bolesť z neplodnosti.

 

 

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+