TOP

Martina Mikulášová: Som vďačná Bohu, že nám umožnil vyrobiť niečo, čo nás presahuje

Martina Mikulášová (34) žije v Šamoríne s manželom Martinom (38) a troma deťmi. Vieru v Boha sa im snažia odovzdávať hlavne osobným príkladom, výchovou, ale aj pomocou plyšových hračiek či figúrok, ktoré vyrábajú a predávajú (MercyToys). Ide o postavy ako Ježiš, Panna Mária či anjel. Tie sa tešia obľube nielen ich detí, ale mnohých ďalších po svete.

Akú úlohu zohrávajú hračky z vašej dielne u vás doma?

Naše deti s našimi postavičkami zaspávajú a najmenší päťročný ich občas usadí ako farníkov, keď sa hrá, že „slúži“ svätú omšu. Používame ich tiež pri domácich katechézkach. Pamätám si, že som plyšového Ježiška prvýkrát použila na vykreslenie scény, ako Pán Ježiš uzdraví chromého a odpustí mu hriechy, keď ho jeho priatelia spustia cez strechu na nosidlách. Dom boli vankúše, priatelia sme boli my s deťmi  a handrovú bábiku zastupujúcu chromého sme spúšťali do domčeka pomocou obväzov. Plyšový Ježiško v takomto improvizovanom domčeku viedol biblický dialóg s chromým aj s poslucháčmi. Potom sme sa o scéne porozprávali a vysvetlili si časti, ktoré deťom neboli jasné. Snažila som sa v príbehu nájsť aj jednoduché ponaučenie, zrozumiteľné pre deti. Po takejto desaťminútovej aktivite som mala výborný pocit, že deti viac spoznali Ježiša. O mesiac sa pán kaplán na detskej omši v Šamoríne pýtal podrobnosti práve z tohto úryvku Svätého písma a naše decká si to výborne zapamätali.  Videla som, že zážitková forma spoznávania vecí má svoje miesto aj pri náboženstve.

 

Viete posúdiť, ako pomáhajú deťom postavičky v rozvoji ich viery?

To úplne posúdiť neviem. Vidím však, že príbehy z Biblie, ktoré sme si len prečítali, si deti pamätajú horšie ako tie, ktoré sme si aj prehrali s pomocou postavičiek. Samozrejme, uvedomujem si, že poznať Písmo nie je to isté, ako skutočne veriť v Boha.   Tiež si uvedomujem, že práve teraz, keď sú naše deti menšie, je najlepší čas voviesť ich do našej viery, či už slovom, hrou alebo príkladom. Od kamošiek z modlitieb matiek viem, že evanjelizovať vlastné pubertálne deti je omnoho ťažšie. Rodič je len jedným z faktorov, ktoré si pubertiak pripúšťa k srdcu pri formovaní svojho názoru; viac zavážia priatelia a vzory z vonkajšieho sveta.

Celkovo som presvedčená, že viera je dar a veľmi sa modlím, aby naše deti spoznali Pána Ježiša aj osobne a nasledovali ho celým srdcom. A aby sme im v tomto procese my rodičia aspoň neškodili, ak už im aj nie sme schopní pomáhať.

 

 

Prichádzajú k vám pekné ohlasy od kupujúcich rodičov?

Áno, prichádzajú, za čo sme veľmi vďační. Rodičia najčastejšie píšu, že deti si naše postavičky obľúbili pri zaspávaní. Aj mladí a dospelí ľudia nám však píšu, že im postavičky pomáhajú uvedomiť si, že Boh je blízko. Veľmi nás tešia aj odborné hodnotenia. Profesor Wallner OCist, emeritný rektor Filozoficko-teologickej vysokej školy v Heiligenkreuzi, profesor teológie a súčasný riaditeľ Pápežských misijných diel v Rakúsku napísal v roku 2019 na adresu našich plyšových biblických postavičiek, a hlavne plyšového Ježiška, toto: „Som teológ. Keď som teda prvýkrát uvidel plyšového Ježiška, trochu ma to zaskočilo, pretože vyzeral tak „detsky”. Veľa som o tom premýšľal a teraz som touto myšlienkou nadšený. Prečo? Dnešné deti a mladí ľudia vyrastajú, či sa nám to páči alebo nie, v umelých fantazijných svetoch. Stretávajú sa s najúžasnejšími umeleckými postavami vo filmoch a na internete: Superman a celá skupina Marvel hrdinov a Hviezdnych vojen. Pre postavy z tohto neskutočného a bláznivého paralelného sveta existuje obrovský trh, pretože deti si k takýmto superhrdinom a umeleckým postavám určite vytvoria vzťah a chcú ich mať pri sebe.

Existuje veľké nebezpečenstvo, že v ich srdciach nezostane miesto pre skutočnú osobu, ktorá je taká dôležitá pre našu spásu, Ježiša Krista. Podstatou kresťanstva je však to, že neveríme v „doktrínu“, ale v „osobu“. A že táto osoba nás miluje osobne, ľudsky. Ježiš sa dokonca znova a znova objavoval – či už v Paray le Monial alebo v Krakove – „obrazne“ a „názorne“, aby nás upozornil na tento rozmer osobného vzťahu lásky.

Keď deti vyrastú, vedia veľmi dobre rozlíšiť, čo je fikcia a čo realita. Plyšová figúrka Ježiša je podľa môjho názoru dôležitým prostriedkom, ako deti nadchnúť pre Ježiša a priviesť ich k vzťahu s ním. Veľmi rýchlo sa tak naučia, že Ježiš nie je fikcia, ale absolútna realita, ktorá chce pôsobiť v ich životoch. Chápem kritiku plyšového Ježiša, ale tu ide o emocionálne dobývanie sŕdc detí pre Ježiša. A sám Ježiš povedal: „Ak nebudete ako deti…““

Až ma zamrazilo, keď na TV Lux pani psychologička Mária Hatoková odporučila naše plyšové zobrazenie biblických postáv ako jednu z možných pomôcok proti sebapoškodzovaniu detí. Aby tak deti mohli zakúsiť, že nie sú sami. Cítila som sa veľmi vďačná Bohu, že nám umožnil vyrobiť niečo, čo nás presahuje, dielo, ktoré môže pomôcť toľkým malým aj veľkým v mnohých rovinách.

 

Vedeli by ste sa podeliť o svedectvo, že nejaká rodina skrze hračky zažila niečo viac, zlepšila sa u nich duchovná atmosféra?

Takéto svedectvo nemám. Avšak vidím, s akou láskou mi mamy posielajú fotky svojich milovaných detí, ktoré spia v náručí napríklad s plyšovým Ježiškom. Vnímam to ako prejav aktivity rodiča, ktorý túži doniesť Krista čo najbližšie k dieťaťu, aby ho poznalo a cítilo. Ktorý túži čo najviac vniesť Ježiša do života dieťaťa. Toto je pre mňa znakom krásnej aktivizácie rodiča pre vieru. A myslím, že to je v dnešnej dobe dobrý znak.

 

 

DETI VNÍMAJÚ, ŽE ROZHOVORY O BOHU A S BOHOM SÚ NORMÁLNA VEC

Čo iné ešte zvyknete robiť s vašimi deťmi, aby lepšie pochopili Boha a nadpozemský svet?

S našimi deťmi sa veľa rozprávame. Keďže máme aj blízkych neveriacich aj nepraktizujúcich priateľov, naše deti často kladú otázky a požadujú odpovede. Už sme riešili všetko. Napríklad načo nám je viera, načo je modlitba, načo chodíme na svätú omšu, čo príde po smrti. Vždy pred odpoveďou poprosíme Ducha Svätého, aby nám pomohol povedať niečo pravdivé a zrozumiteľné. Tiež sa snažíme (za normálnych okolností mimo pandémie) pozývať k nám domov duchovné osoby, aby aj tu videli deti osobný príklad, vieru a „normálnosť“ kňazov a rehoľníkov. Snažíme sa byť zásobení dobrou literatúrou – či už pútavými detskými Bibliami, komiksami o živote svätých či knižkami s aktivitami o Biblii. Na kresťanskú akciu, kam ideme my dospelí, sa vždy snažíme brať aj naše deti. Teraz už majú na to výborný vek. Či na duchovné obnovy pre rodiny do Rodinkova, na charitatívne akcie v domove dôchodcov, na pútnické miesta. Pravidelne sa tiež zúčastňujeme hokejového kempu v Brumove so spoločenstvom z Pezinka, keďže všetci naši traja chlapi v rodine sú vášniví hokejisti. Veľmi si ceníme aj naše rodinné spoločenstvo v Šamoríne. Na našich pravidelných stretkách my dospelí nasávame Božiu blízkosť a učíme sa viac o Bohu, a zároveň naše deti vždy niečo začujú; vnímajú, že rozhovory o Bohu a s Bohom sú normálna vec a budujú si priateľstvá s deťmi z veriacich rodín. Tiež so spoločenstvom radi chodíme na púte – už sme boli v Krakove aj v Rakúsku a naše plány na púť na Velehrad v Čechách nám prekazila pandémia, ale dúfam, že sa tam čoskoro dostaneme. Nedávno sme tiež objavili super kanály na YouTube pre deti ako Fara Taxi a kanál sestry saleziánky Lamyie. Počas pandémie sa snažíme vždy vyberať detské omše, aby sledovanie slávenia cez televízor deti čo najviac zaujalo (aj keď väčšinou nám už doma vždy „tečú nervy“ a nevieme sa dočkať obnovenia verejného slávenia svätých omší). Máme šťastie tiež na veriacich starých rodičov, takže deti môžu aj u nich vidieť prežívanie viery v Boha u starších ľudí.

 

Ako u vás prebieha rodinná modlitba?

S deťmi sa od mala modlíme spoločnú rannú a večernú modlitbu. Keď máme spolu obed, tiež modlitbu pred obedom. Ranná a večerná modlitba pozostáva z modlitby Otčenáš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu a Anjeličku strážničku a potom môže každý predniesť svoje vďaky a prosby. Nakoniec vždy prosíme našich patrónov o príhovor. Disciplína pri modlitbe je vždy výzvou. Nechceme pri takej intímnej činnosti, akou modlitba je, stáť nad deckami s bičom, ale tiež nechceme, aby sa správali nedôstojne. To, ako to nakoniec vždy dopadne, je otázkou Božej pomoci a dispozície dospelého. Keď sme unavení z práce, častejšie nám „praskajú nervy“, keď sa deti počas modlitby po sebe váľajú, hádajú sa o to, kto sa bude modliť prvý, druhý či tretí (ešteže nemáme viac detí) alebo skáču po posteliach.

 

Máte nejaké „finty“, keď sa deťom nechce modliť alebo robiť iné náboženské úkony?

Skúšali sme už rôzne veci – vyhrážky, tresty, odmeny alebo vysvetľovanie významu modlitby/náboženského úkonu. Stále v danej chvíli hľadáme ten práve vyhovujúci prístup a dúfame, že aspoň niečo z našich námah sa uchytí v detských srdciach a Boh si to neskôr použije. Pri nechuti k svätej omši alebo k modlitbe krížovej cesty sa nám najlepšie osvedčilo deti zapojiť. Miništrovanie či spev v zbore je ťahúňom. Našim deťom sa hneď viac chce do krížovej cesty, keď môžu niesť sviečku, obraz alebo zazvoniť tam, kde treba. Tiež sa na svätú omšu viac tešia, keď vedia, že po nej sa s kamošmi dobre ponaháňajú okolo kostola alebo že pôjdeme so spoločenstvom na zmrzlinu.

 

 

SVÄTÝ JOZEF JE PRÍKLADOM VÝBORNÉHO RODIČA

Skúste nejako zhrnúť, čo je podľa vás najdôležitejšie, aby rodičia robili pre vieru svojich detí?

Tu je podľa mňa najdôležitejšia akákoľvek snaha rodiča – tak ukáže, že duchovný život je pre neho dôležitý – a tiež je dôležitá vnímavosť pre potreby jednotlivých detí. Zhrnula by som to takto: spoločná modlitba s deťmi, rozhovory o viere a spoločenstvo blízkych veriacich rodín. Tiež je dôležitá modlitba rodičov za deti. A potom ešte osobný príklad. Keď ma deti vidia odovzdávať problém v modlitbe, je to viac, ako im stokrát vysvetľovať, že Boh nám vždy pomôže.

Pozerám, že toho, čo považujem za najdôležitejšie, je naozaj mnoho. Je to skutočne zázrak, že Boh vzbudzuje vieru v ďalších a ďalších generáciách!

 

Naopak, čo možno škodí, nedáva dobrý príklad v kresťanskej výchove?

V živote viery stále niečo vyskočí. Každé dieťa je iné, náboženské prežívanie v každej rodine je iné. Stále riešime čosi, ale práve teraz nám jedno z našich detí nastavilo zrkadlo, keď sa nám zdôverilo, aké je smutné, že Pán Ježiš sa v Biblii málo raduje. Veľmi ma to mrzelo a pri modlitbe a rozhovore s manželom sme identifikovali, že naše prežívanie viery je zrejme už v týchto pandemických a ešte aj pôstnych časoch málo radostné. Viac sme riešili zákazy a príkazy ako sprostredkovanie evanjeliovej radosti. Hneď som poprosila našu kamošku, učiteľku náboženstva, o radu a teraz pred spaním čítame state z Písma, kde sa píše o Pánovej radosti. Veľká noc nám viac pomáha radovať sa a sprostredkovať deťom túto radosť z toho, že si tykáme s Ježišom, ktorý vstal z mŕtvych a zachránil svet, a ktorý je tiež radostný a plný láskavého humoru.

 

 

Chystáte sa vyrábať aj postavu svätého Jozefa, čo je dosť aktuálne, keďže prebieha Rok svätého Jozefa. Čím vás osobne tento svätec obohacuje?

Na svätom Jozefovi ma oslovuje jeho mužnosť, ku ktorej chceme viesť synov, jeho tichá a vytrvalá práca pre rodinu, jeho otvorenosť pre Boží hlas a jeho neobyčajná obyčajnosť. Som si tiež istá, že svätý Jozef sa prihovoril u Boha za môjho „nagyapu“ (starého otca) Jozefa, vďaka čomu prežil pri vážnom zdravotnom stave dva ďalšie týždne. Počas tohto extra času za zázračných okolností prijal sviatosti po mnohých rokoch, Boh mu doprial rozlúčiť sa s celou rodinou a nakoniec zomrieť dobrou smrťou.

 

Čím môže osloviť deti? Prečo by si ho mohli obľúbiť?

Svätý Jozef je príkladom výborného rodiča. Deti môže zaujať ako dobrý pestún Pána Ježiša, ktorý ho odvážne ochránil pred nebezpečenstvom tak, že s ním utiekol za noci do cudzej krajiny. Ako ten, ktorý Pána Ježiša učil modliť sa aj pracovať. Možno si takto deti uvedomia, že aj ten ocko, ktorý im pred spaním číta rozprávku, zarába pre nich peniaze alebo s nimi hrá hokej, je v týchto činnostiach veľmi podobný svätému Jozefovi.



Komentáre