Max Kašparů: Manželstvo mi robí najviac starostí, ale i radostí

Kňaza (dlho známeho ako diakona) a psychiatra Maxa Kašparů netreba veľmi predstavovať. Vo vydavateľstve BeneMedia, ktoré vydáva aj tento magazín, sme priniesli s týmto uznávaným lekárom našu prvú knihu rozhovorov pod názvom “Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou”. Ponúkame vám z nej upravený úryvok.

Na vojne vás Pán priviedol k manželke.

Bolo to takto: Mal som pri sebe lapiducha – obyčajného vojaka, ktorý mal polročný kurz na meranie teploty a podáva­nie liekov, človeka, ktorý upratuje a sterilizuje. Ten si teploty vymýšľal, nespolupracoval, bolo to s ním hrozné.

Dal som ho zavrieť, a keď sa to stalo druhý raz, sťažoval sa listom svojej sestre – bola to dvojička. Zistil som to tak, že sme išli na vojenské cvičenia, bolo veľmi veľa snehu a zapadli sme v lese. Bola nám taká strašná zima, že sme pálili všetko, čo sme mali, aby sme sa zohriali.

Hovorím mu: „Nemáš ešte niečo, čo by sme mohli spáliť?“ Spálili sme už škatule, periny a on vytiahol list od sestry. Začal som ho čítať a bol som očarený.

 

Čo v ňom bolo?

Bol písaný krásnym kresťanským tónom: „Tvoj nadriadený to myslí isto dobre. Uvedom si, že si kresťan a mal by si sved­čiť o Bohu aj v kasárňach.“ Akoby to písal farár alebo biskup.

Hovorím mu: „Máš veľmi dobrú sestru. Kde pracuje?“ „V hoteli v Tatranskej Lomnici na recepcii.“ Len čo som mal

najbližší „opušťák“, vybral som sa za ňou, celú noc som cesto­val vlakom do Tatranskej Lomnice a ráno som si ju dal zavolať na recepciu. Predstavil som sa ako ten, čo trápi jej brata.

 

 

On nevedel o tom, že ste za ňou išli?

Nie. Povedal som jej: „Nebudeme sa rozprávať o vašom bratovi tu, poďme sa niekam prejsť.“ Tak sme sa prechádzali doobedie, išli sme spolu na obed a prechádzali sme sa aj po­obedie. Večer sme sa dohodli, že bude svadba.

 

V ten istý deň?

No… a prečo nie? Toto sme inak našim dcéram nikdy ne­povedali. Neviem, čo by som robil, keby niektorá prišla, že pozná ženícha od rána… (smiech).

Keď som sa vrátil do kasární, povedal som svojmu lapidu­chovi: „Aby si vedel, budeš mojím švagrom!“

Následne som sa vybral na mestský úrad – pretože za socia­lizmu musela byť najprv civilná svadba, až potom cirkevná.

„Chcel by som mať svadbu,“ povedal som im. „Nie je to prob­lém, vojaci sa tu často ženia.“ „Mal by som však nejaké priania: chcel by som, aby to bolo bez pionierov a básničiek, bez preja­vu, bez hostí a budeme mať len povinných dvoch svedkov…“ „Keď chcete, je to vaša svadba,“ povedala mi úradníčka.

 

Svadba bola vaše druhé stretnutie?

Druhé. Prečo nie? Moja nevesta prišla teda na toto druhé stretnutie, ktoré bolo svadbou, vzal som dvoch vojakov z „maródky“ za svedkov: „Chalani, oblečte sa, idete na svad­bu! Každý dostanete v staničnej reštaurácii pivo a párky.“

Od jedného tankistu som si požičal šaty, v ktorých olejujú a umývajú tanky, nevesta prišla v športovom svetri. Takto sme pohŕdali komunistickým obradom.

 

Ako to vyzeralo počas obradu?

Prišli sme na národný výbor, kde nás už čakala vyobliekaná a vymaľovaná ceremoniárka. Pýta sa nás: „Kde máte rodi­čov?“ „Nemáme. Nemusíme mať všetko!“ Čudovala sa: „Vy nechcete prejav, nechcete pionierov, nechcete rodičov… Vy ste kto?“ „Psychiater.“ „Aha, tak to sa už nedivím…“

Bola to skutočne svadba podľa nášho priania. Na záver sme sa podpísali, svedkovia dostali pivo a párky, ja som vrátil po­žičané špinavé veci a každý sme išli po svojom – moja man­želka do Tatier, ja do Žirovnice. Tretie stretnutie bola naša cirkevná svadba v Tatranskej Lomnici.

 

Tá už asi vyzerala inak.

No samozrejme. Svedkom mi bol Tomáš Halík. Po svadbe sme sa už spolu s manželkou vrátili do Žirovnice, kde sme bývali dva roky, kým sme sa odsťahovali do Pelhřimova.

 

 

Manželom ste už desiatky rokov. Poradíte mladým ľu­ďom, na čo by si mali dávať pozor pred uzavretím man­želstva?

Aby ženích nemal poruchu osobnosti a nebol psychopat. Aby nemal neprerušenú pupočnú šnúru s mamičkou ešte vo svojich tridsiatich rokoch. Aby nebol od ničoho závislý – či od alkoholu, drog, herných automatov alebo pornografie. Aby bol tolerantný, zodpovedný a verný.

Lenže to vyzerá, že dievča sa ani nevydá, ak má jej manžel splniť všetky podmienky – pretože u každého z mužov niečo nájde. Na čo si treba dávať pozor? Na všetko! A rovnako to platí aj opačne, keď muž pozerá na ženu.

 

Neexistujú veci, na ktoré sa má väčšmi zamerať? Naprí­klad vernosť?

Neverný môže byť jeden z manželov aj po dvadsiatich ro­koch. Zoberú sa v dvadsaťpäťke a on začne byť neverný ako 45-ročný. Žena nie je prorokyňa, aby dopredu vedela, čo sa stane. Rovnako nemožno nepredpokladať, že sa z muža stane po dvadsiatich rokoch alkoholik.

Ale ak naozaj chcete nejakú odpoveď, treba byť ostražitý pri žiarlivosti, lebo to je v manželstve hrozná vec a nedá sa s ňou žiť.

 

Vyzerá to byť náročné ženiť sa a vydávať…

No, ako to má všetko zistiť dvadsaťročné dievča, keď to robí problém aj starému a skúsenému psychiatrovi?

Poznám dokonca manželstvo, kde je ona lekárka a neprišla na to, že chodí so psychopatom. Takže jednoducho odpove­dať neviem; môžem len odporučiť: Dávajte si pozor na všet­ko, premyslite si, čo ste ochotní znášať a tolerovať, čo budete prehliadať – a podľa toho sa rozhodnite.

Keď nič z toho nechcete tolerovať, tak sa nežeňte ani ne­vydávajte. Pretože vždy sa nájde niečo nové a dovtedy nezis­tené. Ľudia často otvárajú oči po piatich či desiatich rokoch manželstva, kohože si to vlastne vzali.

 

A nemôže to fungovať aj obrátene? Teda, že človek na sebe pracuje a je stále lepší a lepší?

Človek sa mení, to je pravda, ale, bohužiaľ, často k horšie­mu. Ak sa mení k lepšiemu, je to veľmi pozitívne a do veľkej miery má na to vplyv jeho druhá manželská polovička. Väč­šinou ale privedie jeden druhého k horšej zmene.

Samozrejme, pomalým tempom a trpezlivosťou je možné urobiť aj z negatívneho pozitívne, avšak veľmi by som tomu neveril, lebo keď sa človek mení k lepšiemu, bolí to.

 

 

Čo to znamená, že je manžel psychopat?

Dnes sa už toto oslovenie ani nemôže povedať. Je to tzv. porucha osobnosti. Sú to ľudia povahovo odlišní od normy. Predpokladá sa, že každá civilizácia má nejakú nor­mu, ktorú uznáva. Sú však typy ľudí, ktorí idú za manti­nel: násilníci; klamári; podvodníci; ľudia, čo sa nepoučia z trestu; ľudia nespoľahliví a citovo nevyrovnaní, závislí či podozrievaví.

Je to vec povahy. A preto upozorňujem, že sa to nezme­ní žiadnou výchovou. Ide o celoživotnú záležitosť, ktorá sa nezmení (časom) k lepšiemu. Ak tie rysy ostávajú ako-tak rovnaké, dobre, dá sa to zvládnuť. Keď sa však zhoršujú, je to zlé.

 

Ako vznikajú tieto rysy?

Každý človek sa narodí s určitou povahovou vlastnosťou. Niekto sa narodí jemný, noblesný a elegantný. Má pekné vy­stupovanie a je citlivý a distingvovaný. Iný človek sa narodí s negatívnymi rysmi – ešte je len na základnej škole a už bije deti, trápi zvieratá, kradne a podvádza. To sú záležitosti po­vahové, existujú ale aj výchovné záležitosti, no to by sme sa už dostali k lekciám zo psychiatrie.

 

Koľko ľudí v spoločnosti môže mať poruchu osobnosti?

Uvádza sa, že okolo desať percent.

 

Vráťme sa k manželstvu. Ktoré veci sa dnes podceňujú pri príprave na manželstvo a manželstvo potom nefunguje?

Nemám veľa skúseností, že by sa v mojom okolí niekto pri­pravoval na manželstvo. Príprava na svadbu? To áno, to sa deje. Príprava na sobáš tiež musí byť. Treba pripraviť a vybrať jedlo, pitie a sálu. Ale žeby sa v mojom okolí niekto pripra­voval na manželstvo?

 

Ako by tá príprava mala prebiehať?

Teória Cirkvi hovorí, že existujú tri obdobia prípravy. Prvá je vzdialená, ktorá by mala byť ešte v čase, keď dieťa chodí na náboženstvo. Už na základnej škole by sa malo pripravovať na to, že sa raz vydá či ožení.

Ako povedal páter Ladislav Simajchl: „Vychovávajte svoje deti tak, aby z nich boli dobrí manželia. Keď sa raz oženia a vydajú, budú z nich dobrí manželskí partneri. Keď sa stanú kňazmi a rehoľnými sestrami, budú z nich dobrí kňazi a re­hoľníčky. Preto vychovávajte svoje deti tak, aby sa z nich stali dobrí otcovia a matky.“

Toto je vzdialená príprava. V kraji, v ktorom žijem, sa náboženstvo nevyučuje, takže sa ani nič také ako výchova k manželstvu vo farnostiach nedeje. A v rodinách tiež nie, pretože sú rozbité.

 

Aká je druhá príprava?

Je to blízka príprava. Mala by prebiehať v spoločenstve mlá­deže, medzi animátormi, kde ich formuje kňaz. Po nej nasleduje tretia, bezprostredná príprava, čo je u nás asi mesiac katechizmus pred svadbou.

Všetko je to pekná teória, ale v praxi som to ešte nezažil. Takže najprv by sa mala táto teória dostať do praxe, ale pôjde to i tak ťažko – rodiny nefungujú, niektoré mládežnícke spo­ločenstvá riešia všetko možné, len nie duchovný rast. A me­siac pred svadbou už nič nedoženiete. Takže na to neviem odpovedať.

 

Predsa len, čo by sa dalo zlepšiť v tom, na čo sa majú mladí ľudia zamerať – skôr, ako sa vezmú?

Sledovať toho druhého. Býva to však takmer vždy problém, pretože keď je niekto zamilovaný, na tom druhom žiadne chy­by nevidí. Zamilovanosť musí najprv opadnúť, až potom sa ukáže skutočná tvár. Objektívne sa to teda nedá vidieť, všetky tieto otázky sú z ríše teórie. A ja nemám rád teórie, preto na ne nemôžem odpovedať zmysluplne.

Je to rovnaké ako s otázkou: „A keď príde prvá kríza v man­želstve, čo majú manželia robiť?“ Ja neviem. Pretože niekedy tá kríza príde po päťdesiatich rokoch, inokedy po päťdesiatich dňoch. Niekedy sú v manželstve deti, inokedy nie. Niektorí manželia majú stredoškolské vzdelanie, iní vysokoškolské. Každý človek je iný, je originál, pretože Boh tvorí originály – na rozdiel od automobilovej fabriky, ktorá vyrába sériovú výrobu. Preto to má automechanik jednoduchšie ako psy­chiater (úsmev).

 

A ak by sme sa na to pozreli cez vašu ambulanciu – viete vybrať nejaký príklad, keď prišli manželia a po rokoch si uvedomili, že niečo podcenili?

Musíte vždy brať do úvahy všetky okolnosti. Ak príde do tejto rodiny choroba, zmení sa jej pohľad na hodnoty. Ak príde nešťastie (napríklad sa im zabije syn alebo dcéra pri autonehode), odrazu sa zmení daný problém, ktorý tu bol, na malicherný a zbytočný, pre ktorý sa neoplatí hádať. Ja sa vždy spolieham na to, že čas dá tých ľudí od seba alebo k sebe.

Ja na manželské poradenstvo neverím. Neverím, žeby niekto dokázal počas dvoch či troch stretnutí hodnotovo a vnútorne prestavať niekoho, aby bol z neho dobrý človek. Tam znejú len veľmi univerzálne rady: „Hádate sa? Hádajte sa konštruktívne!“ To je výborná rada z manželskej poradne. „Ale čo je to konštruktívne, pán doktor?“ „Je to vtedy, keď nezvyšujete hlas, keď nepoužívate sprosté slová a nevyslovu­jete výčitky!“

 

Poďme sa pozrieť na vaše manželstvo. Čo vás naučilo?

Veľmi veľa. Rád na to odpovedám, lebo to nie je teória, ale prax. Bolo potrebné sa naučiť, že moja žena vidí veci inak ako ja – a ona sa musela naučiť, že je to aj naopak.

Musel som sa naučiť, že človek je slabý a zlyháva a nemô­žem niekoho karhať za to, že zlyhal, pretože ja onedlho zly­hám tiež. Je to vec praxe a nie brožúrok, lebo ak si niekto kúpi brožúrku „Šťastné manželstvo“, tak si poviem: „Hm, vy si to prečítate a založíte do knižnice…“

Veď predsa každé manželstvo je iné. Ideálne by bolo, keby bola pre každé manželstvo napísaná originálna knižka pria­mo na telo, ušitá priamo pre nich. Nič také som zatiaľ nikde nevidel.

 

Čo bolo pre vás v manželstve najťažšie?

Na toto robili v USA výskum. Pýtali sa, čo robí ľuďom naj­väčšie problémy a radosti v živote. V oboch prípadoch bolo na prvom mieste manželstvo.

Aj mne robí najviac problémov a najviac radostí v živote. Niekedy mám chorú ženu a som rád, keď sa uzdraví. Inokedy mám radosť z toho, že som pochopil ženské mys­lenie. Tie radosti sú denne, pretože denne toho druhého objavujete.

…

Knihu rozhovorov s Maxom Kašparů z nášho vydavateľstva nájdete TU.