Milan Zaleha: Dajme Bohu možnosť presvedčiť nás o tom, ako nás miluje

Milan Zaleha: Dajme Bohu možnosť presvedčiť nás o tom, ako nás miluje
Šéfredaktor časopisu redemptoristickej rodiny „Misionár“ je sám dlhoročným ľudovým misionárom. Srdečný, priamy a ohlasujúci Boží záujem o nás – redemptorista o. Milan Zaleha CSsR.

Si známy ako ľudový misionár, ktorý ľuďom vo farnostiach oznamuje novinku: sú milovaní. Chcem sa spýtať, kedy si ty po prvý raz pochopil, že si milovaný?

Keď sa nad tým zamyslím, asi prvýkrát tak skutočne vedome to bolo v treťom ročníku gymnázia. Z jednej strany som vnímal Božie volanie ku kňazstvu a zasvätenému životu, z druhej strany som prežíval svoju slabosť a zlyhania. A vždy, keď som sám nad sebou „lámal palicu“, Boh vstupoval do môjho života skrze Slovo z Jánovho evanjelia: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 17) Po pár mesiacoch mi „docvaklo“, že toto slovo musím čítať takto: „Veď Boh neposlal Syna k Milanovi, aby Milana odsúdil, ale aby sa skrze neho Milan spasil.“

Čo sa v tvojom živote zmenilo po tomto momente?

Prinieslo mi to do života veľkú slobodu. Často sa vraciam k tomuto „objavu“.

Slobodu v akom zmysle slova? Slobodu prijať to, aký si?

Slobodu v tom, že nemusím žiť v strachu pred Božím hnevom a odsúdením. Lebo sám Boh túži po tom, aby som bol spasený.

Niekde si povedal, že misie majú svoje opodstatnenie aj na Slovensku, pretože aj naše kresťanské rodiny sú plné pohanov, ktorí Boha osobne nepoznajú. Z akej rodiny pochádzaš ty?

Pochádzam z bežnej tradičnej kresťanskej rodiny. Rodičia žili štandardný sviatostný život. Neboli angažovaní v podzemnej Cirkvi, predpokladám, že nemali tušenia o nejakých hnutiach. Z druhej strany, otec bol v kontakte s rôznymi kňazmi, pretože chodil robiť a opravovať ozvučenie vo viacerých farnostiach, a tak občas domov priniesol nejakú „zakázanú“ literatúru. Som im veľmi vďačný za to, že na mňa nikdy netlačili ani ma nekontrolovali, aj keď som prišiel do „teľacieho veku“, kedy som občas prišiel do chrámu až tesne pred koncom liturgie, aby ma videli, keď budú vychádzať. Zato ma veľmi podporovali aj v mojich záujmoch a krúžkoch, aj keď som miništroval, či keď som musel prestať miništrovať, lebo sa súdruhovia vyhrážali, že sa nedostanem ani na učňovku s maturitou.

Verili mi aj v roku 1989, keď som chcel ísť na púť do Levoče, ktorá bola pre môj život prelomovým momentom, aj keď som začal chodiť na tajné stretká. Oni sa ma nepýtali, kam idem, lebo čo nevedeli, nemohli prezradiť, ale verili mi. Túto dôveru vnímam ako jeden z najväčších darov. A to, že sa za mňa moja mama po večeroch vždy modlila.

Ako prijali tvoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, kňazom?

Moje rozhodnutie prijali tak ako muž a žena. (úsmev) Otec to prijal s pokojom, v zmysle: „Rozhodol si sa, tak choď.“, mama to prežívala silnejšie. Ona by v tom čase bola radšej, keby som išiel do eparchiálneho seminára, aby som sa potom oženil a ona mala vnúčatá. (úsmev) Teraz je už rada, že som redemptorista.

Je niečo, čo môžeš prostredníctvom svojho povolania ponúknuť dnes svojej rodine?

Ťažká otázka. Asi by bolo potrebné opýtať sa ich. Určite moji rodičia získali nových synov – mojich spolubratov. Neviem. Asi jediný „nadštandard“, v porovnaní s „bežnými“ synmi je ten, že sa za nich modlím pri každej liturgii.

Prvým impulzom pre naozajstný život viery je poznanie Božej lásky voči nám. Čo by si poradil tým, ktorí túžia po láske, ale cítia sa nemilovaní? Dá sa na túto pravdu prísť silou vytrvalosti, vôle? Dá sa k nej dopátrať? Či treba čakať na ten konkrétny dotyk, v ktorom zakúsia Božiu lásku?

Podľa mňa, toto sa nedá „vypučiť“. Ale môžem pre to vytvárať priestor, podmienky. „Viera sa teda rodí z počúvania a počúvanie z Kristovho slova.“ (Rim 10, 17) Ku mne tá pravda o Bohu, ktorý ma miluje zadarmo a bezpodmienečne, došla, keď som čítal Písmo. Pravdupovediac, ešte som ho nevnímal ako Božie slovo. Skôr ako mladý katolícky inteligent som chcel vedieť, čo sa v tej Biblii píše. Tak som najprv čítal denne jednu kapitolu Nového zákona a keď som došiel na koniec, tak som začal čítať jednu kapitolu Starého zákona a jednu Nového. Aj keď som nad tým nerozjímal, nemeditoval som to, už po pár mesiacoch som prišiel na dve veci. Prvá bola tá, že som začal zisťovať, že mám stále viac hriechov, lebo som mal v sebe stále viac Božieho svetla. Druhou bolo to, že som zistil, že to Písmo mení môj spôsob myslenia, pozerania na ľudí a na situácie, že sa mení môj spôsob prežívania mnohých vecí, že sa mi to Slovo samo v určitých momentoch pripomína. Takže ako prvú vec by som odporúčal začať čítať Písmo s postojom: „Bože, dávam ti možnosť, aby si ma presvedčil o tom, ako ma miluješ.“

Druhá vec: ak ten človek aspoň teoreticky prijal to, že ho Boh miluje, aj keď to necíti, je dobré postaviť sa v pravde a vo viere pred Boha a opakovať mu: „Bože, ďakujem ti za to, že ma miluješ, aj keď ja to takto vôbec neprežívam.“

Tretia vec: Nebyť sám. Byť v spoločenstve veriacich, kde o tom môže stále znova a znova počuť a cez ktorých môže Boh zjaviť svoju lásku.

 

Milan Zaleha: Dajme Bohu možnosť presvedčiť nás o tom, ako nás miluje

Je ľudskou skúsenosťou, že ak ľudia zažijú dačo hlboké, nielenže ich to zmení, ale cítia potrebu o tom hovoriť, písať, dostať svoju skúsenosť „von“, deliť sa s ňou. Bola tvoja skúsenosť motívom, že si sa rozhodol ísť cestou misionára?

Aj keď som po svojom obrátení mal potrebu svedčiť a deliť sa s inými o to, čo Boh urobil v mojom živote, nebol to hlavný dôvod môjho zasvätenia. U mňa to bol skôr taký proces. Najprv sa vo mne, ešte na základnej škole, zrodila túžba po kňazstve. Keďže v tom čase u nás rehole oficiálne neexistovali, rozmýšľal som o tom, že budem kňazom niekde na fare – „ženatý, dzecatý“. (úsmev) Potom prišiel ten „teľací vek“, keď som už na kňazstvo nemyslel. Po prvom obrátení som opäť začal myslieť na kňazstvo, ale už ma to začalo ťahať aj do rehole a vo mne sa to dobre „mlelo“. V tom čase som spoznal Ježiša ako môjho osobného Spasiteľa a v lete som ho tiež prijal za svojho osobného Pána. Vďaka tomu som tiež bol schopný povedať Bohu definitívne „áno“. A keď som sa tak pozeral na rôzne rehole, najviac ma oslovovali redemptoristi, pri ktorých som vyrastal.

Povedz mi viac – ako má človek prijať Ježiša za osobného Spasiteľa a Pána? Je to postoj srdca či to treba aj nahlas vyhlasovať nad sebou?

Ako som spomínal, v mojom prípade to boli dve udalosti. Najprv som spoznal Ježiša ako môjho osobného Spasiteľa. To bol skôr „objav“, niečo, čo mi najprv „docvaklo“ v hlave a potom to zišlo do srdca. Prijatie Ježiša za osobného Pána prišlo neskôr. Opäť najprv som rozumom vďaka evanjeliovým rozhovorom na Oáze pochopil, že toto je to najlepšie pre mňa a potom som urobil vedomé rozhodnutie, keď som povedal Ježišovi: „Ty si môj Pán! Dávam ti do rúk svoj život.“ K tomuto rozhodnutiu sa často vraciam. Niekedy si to len pripomeniem, aby som mohol skorigovať svoj smer, inokedy, hlavne keď mi je ťažko, niekedy aj so slzami v očiach, to pripomínam Ježišovi: „Ježišu, to ty si Pán!“

Chceš sa podeliť o nejakú silnú misionársku skúsenosť?

Najsilnejšia misionárska skúsenosť? Neviem, väčšinou vnímam misie ako rozosievanie semena, z ktorého úrodu ja neuvidím. Keď sme po roku prichádzali do farnosti na obnovu misií, často som mal dojem, akoby sme tam pred rokom nič neurobili. Ale keď som do niektorých farností prišiel opäť na misie po desiatich, jedenástich rokoch, bolo tam celkom hmatateľné, že títo ľudia sú duchovne ďalej ako vo farnostiach, kde misie od roku 1950 ešte neboli. Keďže naši ľudia nie sú zvyknutí dávať spätnú väzbu, vždy ma poteší, keď sa po rokoch cez kohosi dozviem, že niekoho zasiahlo niečo z misií a premenilo mu to život.

Tak aspoň jedna humorná udalosť. Na konci misií, v jednej dedinke „na ďalekom východe“, prišiel do sakristie jeden z kurátorov a ďakoval nám: „Otče, ďakujem vám, že ste nás tu celý týždeň tak krásne bavili!“ (úsmev)

A čo odvaha? Je potrebná na evanjelizáciu?

Určite. Osobne si však myslím, že evanjelizáciu netreba „siliť“. Najlepšie je povedať Bohu: „Bože, som pripravený svedčiť. Priprav mi nejaké stretnutie.“ A potom treba mať odvahu vstúpiť do toho, čo pripravil on.

„Keď boli v jednom meste celomestské misie, tiež som mal možnosť byť súčasťou jedného tímu. Prišiel som neskôr. Keď sme sa stretli s tímom, bolo na tých ľuďoch vidno, že sú unavení, že sú takí vyšťavení, vystrašení. V noci som sa začal modliť a Boh mi kládol niekoľko vecí, ktoré mám tým ľuďom povedať. Jedna z nich bola: Neberte sa tak vážne. Vašou úlohou nie je nikoho obrátiť. Vašou úlohou je ľudí milovať a deliť sa s nimi o to, čo vám dáva život. A keď to tí mladí počuli, spadla z nich zodpovednosť, spadol strach, spadla únava, a oni si naozaj začali užívať ten čas, keď mohli milovať tých ľudí a odovzdávať im to, čo im dáva život – bez tej zodpovednosti, že musia kohokoľvek obrátiť. Spasiteľ už prišiel. Ja to, chvalabohu, nie som.“

(úryvok z prednášky o. Milana, Nové svitanie 2018)

Ľudské srdce je prirodzene hladné po láske, po prijatí. Čo však s ľuďmi, ktorí nechcú o Božej láske ani počuť? Často práve rodiny sú miestom najťažšej evanjelizácie. Stačí len pekne žiť? Ako má človek vnímať, kedy je správny čas niečo povedať a aké slová použiť? Akú úlohu v tomto všetkom zohráva Boh Otec – Ježiš – Duch Svätý?

Ktosi raz povedal, že ak chceš niekomu niečo dôležité povedať, najprv s ním musíš zjesť kilo soli. To znamená, že dôležité je tráviť čas s druhým človekom. A milovať ho. Vtedy mu mám právo aj niečo povedať. Treba sa o tom človeku veľa rozprávať s Otcom, treba prosiť Ježiša, aby sa tomu človeku dal poznať ako reálny, živý, ako „Boh na jeho strane“ a treba prosiť Svätého Ducha, aby pripravil ten správny čas, správne slová a aby pripravil jeho srdce.

Aký je tvoj osobný vzťah k trom božským osobám?

Kedysi som v modlitbe pod pojmom „Pane“ spájal Otca, Syna i Svätého Ducha. Vďaka formácii v Hnutí Svetlo-Život som sa začal učiť budovať vzťah s každou z osôb zvlášť, aj keď je to jeden Boh. A tak Boh Otec je môj „nebeský Ocko“, ktorý je cieľom môjho života. Boh Syn, Ježiš, je pre mňa brat, „Boh na mojej strane“, môj „Rabbi“. Svätý Duch je Boh, ktorý teraz koná v Cirkvi, skrze ktorého sa môžem stretnúť s Ockom aj Ježišom. Jeho pozývam, aby vo mne prinášal ovocie lásky, radosti, pokoja.

 

Milan Zaleha: Dajme Bohu možnosť presvedčiť nás o tom, ako nás miluje

 

Akú úlohu v tvojom živote má Panna Mária?

Presvätá Bohorodička… priznám sa, nie som nejaký veľký „vyhľadávač“ jej zjavení – či už schválených alebo nie. Vidím ju však prítomnú v celom mojom živote. Moja mama si ma vymodlila u Matky ustavičnej pomoci, detstvo som prežil pod jej dohľadom ako u Panny Márie Škapuliarskej a Matky ustavičnej pomoci. Moje obrátenie sa začalo v Levoči, rehoľné povolanie sa zrodilo v Gaboltove, v Krakove aj v Tuchove, kde som študoval, boli mariánske sanktuáriá, v noviciáte sme mali Matku Bosku „Zalotnu“. (úsmev)

Mnohí tvrdia, že vzťah gréckokatolíkov k Božej Matke je intenzívnejší, než je to u rímskokatolíkov. Čo si o tom myslíš ty?

Neviem. Príde mi to veľmi opovážlivé porovnávať modlitbu, vzťah s Bohorodičkou či čokoľvek iné z oblasti duchovného života. Ja sa snažím to nerobiť. Určite je iný, určite máme v niektorých rozmeroch inú teológiu a tradíciu, ale či je intenzívnejší? Boh jeden vie. Ja sa to neodvážim posúdiť a verím, že ani on to nesúdi. Ako to vraj raz povedal kardinál Špidlík (parafrázujem): „Nie je dôležité pýtať sa, či je modlitba dobrá alebo zlá. Treba sa modliť.“

Máš obľúbeného svätca, ktorý ti je v tvojom povolaní vzorom?

Áno, je to môj spolubrat Ján Nepomucký Neumann, Čech, ktorý sa v Čechách nemohol stať kňazom, lebo ich tam bolo veľa. Preto odišiel do Ameriky, venoval sa vysťahovalcom, spoznal redemptoristov a stal sa jedným z  nich. Neskôr bol biskupom Filadelfie a zomrel v dome protestanta. Stal sa prvým svätým v Amerike. Je to veľmi zaujímavá a inšpiratívna postava.

Ak by teraz pred tebou sedel zlomený človek, ktorý prestal veriť v svoju hodnotu, čo by si mu povedal?

Záleží na tom, koľko by som mal času. Ak by ho bolo málo, povedal by som mu: „Bez ohľadu na to, čo si v živote zažil, čo si o tom myslíš a ako sa cítiš – Boh ťa miluje!“

Ak by som mal viac času, možno by som ho aj objal a modlil sa zaňho, aby mu Otec dal spoznať veľkosť svojej lásky.

Rozhovory+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+