TOP

Mimoriadny pokrok: Ľudstvo po prvýkrát odfotilo čiernu dieru

„Toto treba robiť a tamto nezanedbávať.“

V ostatných dňoch svet obletela fotka čiernej diery. Samotná čierna diera, z ktorej nemôže uniknúť ani svetlo, ani hmota, je neviditeľná. Najnovšie pozorovania však po prvý raz dostali astronómov na jej okraj. Horizont udalostí – akýsi okraj čiernej diery, označuje také miesto, za ktorým sa zrútia všetky známe fyzikálne zákony. Čiže je ako vysávač všetkého, čo sa dostane do jeho blízkosti, a za ním je… nevedno čo…

 

 

 

Napadajú mi dve veci. Jedna v súvislosti s túžbou vedcov (a nielen ich) po objavovaní neznáma a druhá v súvislosti s vrcholiacim Pôstnym obdobím. Pár myšlienok k fotke čiernej diery:

  • Objavujeme nové svety, galaxie, čierne diery vzdialené milióny svetelných rokov, ale zaujíma nás sused či priateľ, ktorý býva vo vedľajšej bytovke?
  • Snažíme sa porozumieť jazyku včiel, veľrýb, psov, ale vieme komunikovať s človekom po našom boku? Vieme načúvať?
  • Naše satelity sú nastavené na zachytenie i tých najjemnejších signálov, ktoré by k nám z vesmíru mohli po miliónoch svetelných rokov „priletieť“, sú ako „uši Zeme“, ale čo naše uši? Čo uši nás, ľudí? Sú podobne nastavené na hlas Boha? Na hlas plačúceho? Na hlas nenarodeného dieťaťa?
  • Nie je zvláštne, že keď nájdeme čo i len náznak bunky na inej planéte, označíme to za život… ale keď vieme, že v matke žije dieťa, ktoré síce delí koža od vonkajšieho sveta, nepovažujeme to za život?
  • Pristávame na Mesiaci, chystáme sa na Mars… Ale pristaneme s autom pri rodičovskom dome? Na návšteve?
  • Fotka čiernej diery je mimoriadny pokrok a akýsi prelom vo vedeckom bádaní, ale nebol by oveľa väčší pokrok, keby bol vo svete aspoň jeden deň absolútny mier? To znamená, že by nikde na svete nebol vojnový konflikt?
  • Kedy je človek viac človekom? Keď hľadá, objavuje, uteká za poznaním? Alebo keď si všimne chorého suseda, chudobného, keď sa predsa len pokorne skloní pred Bohom a prizná si, že nie je pánom vesmíru?

Titulná fotka: fotka čiernej diery, zdroj: harvard.edu

Komentáre