Minorita Tomáš Vlček: Rehoľný život je reklamou na nebo

Sviatok Obetovania Pána sa slávi na štyridsiaty deň po Ježišovom narodení a veriaci si v tento deň pripomínajú udalosť, keď Panna Mária s Jozefom priniesli dieťa Ježiša do chrámu, aby ho zasvätili Pánovi. Viac o dôležitom posolstve tohto sviatku sme sa porozprávali s minoritom Tomášom Vlčkom.

Aká bola vaša cesta ku kňazskému a konkrétne rehoľnému povolaniu?

Dosť dlhá. Od prvotnej myšlienky, ktorá nepochádzala odo mňa, až po jej realizáciu prešlo asi osem rokov. Musel som pochopiť, že duchovné povolanie sa nerovná predurčenie, nebola mi totiž po chuti myšlienka, že by niekto rozhodol o mne bezo mňa. Až keď som pochopil, že Boh síce ponúka, ale dáva slobodu, získal som priestor pre seriózne rozhodovanie. Finálne potvrdenie som našiel vo Svätom písme, cez ktoré sa mi Boh prihovoril. Celý príbeh som kedysi vyrozprával na YouTube kanáli Rehoľa minoritov v zamyslení s názvom „2. nedeľa v období cez rok“. Na základe týchto skúseností som neskôr natočil aj sériu krátkych videí s názvom „60 sekúnd o povolaní“.

Čím vás rehoľa minoritov oslovila, aká je jej charizma a poslanie?

Rehoľa ako taká ma oslovila hlavne tým, že rehoľník je vždy členom nejakej komunity, nezvykne žiť sám. Ja som sa totiž trochu bál toho, že ak by som zostal úplne sám, tak sa zo mňa môže stať čudák. Či táto moja kalkulácia vyšla, to už musíte posúdiť vy.

A prečo práve minoriti? Nie je v tom žiadna romantika, jednoducho som minoritov poznal zo všetkých reholí najlepšie. Pokiaľ ide o charizmu a poslanie, je veľmi bohatá. Možno to bude až príliš veľkým zjednodušením, ale mne sa páči definícia, ktorú som počul v noviciáte: „Keď minoriti niekam prídu, zistia, čo tam chýba a tomu sa snažia venovať.“Preto sa môže zdať, že na každom mieste robíme niečo iné.

ŽIVOTOM V CHUDOBE, ČISTOTE A POSLUŠNOSTI SA REHOĽNÍCI SNAŽIA UPRIAMIŤ POZORNOSŤ NA BOHA

Sviatok Obetovania Pána je v katolíckej Cirkvi zároveň aj dňom zasväteného života, ktorý zaviedol sv. Ján Pavol II. v roku 1997. V tento deň sa vzdáva osobitná pocta rehoľníkom, rehoľníčkam a zasväteným osobám. Prečo sú tieto povolania v Cirkvi tak veľmi dôležité?

Pán Ježiš v evanjeliu hovorí, že pri vzkriesení sa ľudia neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli. Stačí im Boh. Životom v chudobe, čistote a poslušnosti sa rehoľníci už tu na zemi snažia čo najviac upriamiť pozornosť na Boha. Rehoľný život je reklamou na nebo.

Každá rehoľa má aj svoj konkrétny prínos pre Cirkev, pretože rehole často vznikajú práve vtedy, keď Cirkev rieši nejaký problém. Boh zvykne povolať niekoho, kto svojím štýlom života na tento problém odpovedá. Postupne sa k nemu pridajú ďalší nasledovníci a tak vznikne v Cirkvi sila, ktorá tento problém vyrieši.

Pozrime sa bližšie na udalosť, ktorá sa odohrala po narodení Ježiša. Prečo bolo vlastne nutné, aby sa toto obetovanie Ježiša v chráme uskutočnilo?

Vieme, že Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. V tomto duchu sú najlepšou odpoveďou na túto otázku prvé slová evanjelia určeného na sviatok Obetovania Pána: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: ‚Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,‘ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.“ (Lk 2, 22–40)

Ak to rozmeníme na drobné, tak Mária sa musela po pôrode rituálne očistiť (kvôli kontaktu s krvou) a Ježiš ako prvorodený musel byť vykúpený z kňazskej služby (pred ustanovením kňazov z kmeňa Léviho konali túto službu prvorodení synovia).

Ak hovoríme o Sviatku Obetovania Pána, aký význam má obeta v kresťanskom živote?

V prvom rade by sme sa mali dištancovať od pohanského chápania obety – ja Bohu niečo dám (obetujem) a chcem za to protislužbu. Obeta v kresťanskom živote začína už pri krste, keď rodičia na výzvu kňaza obetujú svoje dieťa nebeskému Otcovi slovami: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“ Čiže rodičia sa modlia, aby ich dieťa dobre prežilo svoj život. Ešte viac to objasňujú slová katechizmu: „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu…“ (porov. KKC 2099)

Prečo je tento sviatok dnes dôležitý? Čo nám môže povedať do nášho duchovného života?

Bez obetovania, bez odovzdania svojho života Bohu, nedokážeme plnohodnotne žiť svoj kresťanský život. Čím viac vecí chceme mať výlučne pod svojou kontrolou, tým ťažšie sa nám spolupracuje s Bohom. Aby sme to dokázali, potrebujeme uveriť, že Boh je dobrý, že hoci nám nie vždy urobí po vôli, nechce nám zle.

Ako tento sviatok zapadá do Ježišovho života a poslania?

Ježiš povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34)Preto sa úplne odovzdáva do rúk svojho Otca. Inak by nemohol splniť svoje poslanie.

Prečo sa Sviatok Obetovania Pána spája so svetlom a sviecami?

Pomôcť odpovedať na túto otázku nám môže aj liturgia slova tohto sviatku. Prorok Simeon v Evanjeliu podľa Lukáša hovorí, že Ježiš je svetlo na osvietenie pohanov. Aj prorok Malachiáš hovorí vo svojom proroctve, že on je ako oheň, ktorý roztápa. Práve tieto odkazy na svetlo a oheň mohli viesť k vzniku obradu požehnávania sviec, ktorý je veľmi starý.

SIMEON NÁM DÁVA NÁDEJ, ŽE ČAKANIE NIE JE STRATOU ČASU, ALE INVESTÍCIOU, KTORÁ NÁS FORMUJE

Čo nás dnes učí Simeonova trpezlivosť a viera v naplnenie Božieho prisľúbenia?

Žijeme dobu, v ktorej všetko môžeme mať hneď, informácie, jedlo, doručenie zásielok… Je to v ostrom protiklade s prirodzenosťou človeka, ktorý sa najprv deväť mesiacov rozvíja pod srdcom matky, potom dvadsať a viac rokov rastie, učí sa a dozrieva.

No a potom prežíva rôzne ďalšie veci, ktoré chcú čas, zbavovanie sa zlozvykov, odpúšťanie krívd. Aj to nás robí podobnými Bohu, ktorý na jednej strane dokáže urobiť zázrak a dosiahnuť niečo okamžite, ale nie je to jeho štandardná „pracovná“ metóda. Väčšinou koná pomaly, ba často sa zdá, že nekoná vôbec. Simeon a mnoho iných postáv z Písma nám dávajú nádej, že toto čakanie na výsledok nie je stratou času, ale dobrou investíciou, ktorá nás formuje.

A čo prorokyňa Anna, tá, ktorá z chrámu neodchádzala, ale slúžila Pánovi? Čo nás dnes môže svojím životom naučiť ona?

Rehoľníci majú privilégium, že majú vo svojich domoch kaplnku, takže akoby žijú v Pánovom dome. Avšak každý z nás je Božím chrámom, chrámom Ducha Svätého. Prorokyňa Anna môže byť pre nás povzbudením, že hoci kvôli každodenným povinnostiam nemôžeme byť neustále v chráme, môžeme napriek tomu udržiavať Boží chrám v nás modlitbou, čítaním Písma, prijímaním sviatostí a skutkami lásky.

Ktorá myšlienka z evanjeliového príbehu, ktorý sa číta v tento deň, vás najviac oslovuje a prečo?

„A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.“ (Lk 2, 22–40) Oslovuje ma, že Svätá rodina neprežívala len sviatky, ale Ježiš, Mária a Jozef žili aj všedné dni. Myslím si, že práve umenie prežívať všednosť je pre dobrý kresťanský život kľúčové. Sviatky nás síce dokážu podnietiť k výkonu (svätá spoveď, návšteva kostola, modlitba, predsavzatia), ale sú len párkrát do roka. Dôležité je učiť sa žiť s Bohom aj vtedy, keď nemám čas, keď na mňa iní nepozerajú, keď nič necítim a podobne. V kresťanskom živote nie je najdôležitejšie ísť na plný plyn, ale skôr nezastaviť, keď začnem spomaľovať.

Čo pre vás osobne znamená „priniesť svoj život do Božích rúk“?

Pomaly sa blíži štyridsiatka, kríza stredného veku. Vidím, čo som v živote dosiahol ja, vnímam, čo v živote dosiahli iní. Občas ma prepadne myšlienka, že keby som sa viac snažil, keby som mal väčšie ambície, mohol som byť ďalej. A práve toto je pre mňa výzvou, odovzdávať svoj život do Božích rúk. Som presne tam, kde mám byť, som na svojom mieste. Povedal som Bohu áno a on ma priviedol práve sem. Tu sú moje príležitosti, preto nemusím plakať nad tým, čo sa mi v minulosti nepodarilo alebo nasilu vymýšľať veľké plány do budúcna.

Foto: archív respondenta