Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi

Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi
Odhodlal sa na misiu, no sám to tak nenazýva. Pohodlie domova vymenil za službu druhým. Zažil plnohodnotný čas v rôznorodej krajine – Keni. Bol animátorom, učiteľom, spoločníkom, a hlavne dobrovoľníkom pri výchove a sprevádzaní chlapcov z ulice v Rehabilitačnom centre Bosco Boys v hlavnom meste Kene – Nairobi. Misijný dobrovoľník Kristián Fečik (25).

Ako sa žije v Keni? 

Celkový život tam je živší. Mesto je rušnejšie, cítil som sa tam ako na najväčšom trhu na svete. Keďže som pôsobil v hlavnom meste Nairobi, viem to zhodnotiť len z tohto pohľadu. Sú tam aj bohatší ľudia, ktorí žijú podobný život ako my, a potom sú tam ľudia, ktorí žijú v slumoch a sú radi, že majú čo jesť, hlavne v čase pandémie.

 

Ako sa žilo v Keni tebe?

Žil som tam naplno s ľuďmi. Mal som službu, ktorá ma napĺňala. Stretával som sa s ľuďmi, no boli aj náročnejšie situácie, ale bol som tam rád. (úsmev)

 

Čo bolo náplňou tvojej práce? 

Každý z dobrovoľníkov mal nejaké stále povinnosti a potom služby, ktoré sa obmieňali. Ja som napríklad mal na starosti prípravu rannej svätej omše. Zo začiatku sme aj učili. Učil som matematiku a science, čo bola kombinácia geografie, vlastivedy a biológie. Neskôr bolo učenie nahradené edukatívnymi aktivitami. Poobede som mal na starosti športy s chlapcami a raz do týždňa sme chodili do záhrady, kde sme sa starali o rastliny.

 

Čo ešte si robil?

Niektoré dni som mal službu v „dormitory“, čo znamenalo budiť a uspávať chlapcov. Každý z dobrovoľníkov bol tiež priradený k skupinke chlapcov, čo znamenalo, že mal byť pri nich počas skupinových aktivít, ako manuálne práce, hry, ale aj pri stolovaní. Taktiež sme mali týždenné rozpisy, ktoré určovali, kto je daný týždeň zodpovedný za celkový dohľad, usmerňovanie, zvolávanie chlapcov od rána do večera. Tieto týždne zvykli byť pre nás najnáročnejšie, hoci to bola tiež príležitosť lepšie spoznať chlapcov a byť bližšie pri nich.

 

Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi

 

NA MNOHÝCH CHLAPCOCH BOLO VIDNO ZMENU

Koľko chlapcov bolo v centre?

Celkový počet chlapcov v centre sa menil, ale bolo ich od dvadsať do šesťdesiat. V podstate každé tri mesiace sa chlapci obmieňali. Sociálny pracovník vyšiel do ulíc Nairobi, kde sa chlapci zvykli zdržiavať, komunikoval s nimi o ich situácii a ponúkol im pobyt v centre. Pre tých, ktorí mali záujem, prišiel jeden deň autobus a priviezol ich k nám.

 

Čo je úlohou týchto centier?

Snahou bolo, aby sa za tie tri mesiace zrehabilitovali a boli schopní fungovať v ďalšom saleziánskom centre v Kuwinde (oblasť v Nairobi), kde sa od nich už viac vyžadovalo z hľadiska vzdelávania a disciplíny. Tá rehabilitácia spočívala hlavne v odnaučení sa od lepidla a iných drog, naučeniu sa základnej disciplíny a hygieny a navyknutiu si na život v komunite.

 

S akými príbehmi chlapcov si sa stretával?

Boli tam chlapci, ktorí utiekli z domu, lebo ich doma bili, pričom často bol za tým aj alkohol. Niektorí odišli možno len kvôli dobrodružnejšiemu životu na ulici. Viacerí odišli z domu s nádejou, že v hlavnom meste si nájdu prácu, vďaka ktorej pomôžu svojej rodine. Niektorí z nich nemali jedného či oboch rodičov. Pre mnohých nebolo naše centrum prvým. Z predchádzajúcich utiekli alebo výnimočne ich aj vyhodili. Aj my sme museli jedného už dospelého chlapca poslať preč, pretože mal sklony k sexuálnemu obťažovaniu mladších.

 

Mali chlapci nejaké poznatky o viere a Bohu?

Väčšina chlapcov mala nejakú vedomosť o Bohu, mnohí verili v Boha, avšak neboli pokrstení. Každý deň sme mali svätú omšu, ruženec či ranné a večerné modlitby, ale podstatou bolo naučiť ich základným životným princípom a až potom nasledovala duchovná fáza, ktorá sa konala už v ďalšom centre v Kuwinde, kde sa už niektorí pripravovali na krst.

 

Čo prinášal život v centrách týmto chlapcom?

Na mnohých chlapcoch bolo po čase vidno zmenu. Spomínam si na jedného chlapca, s ktorým boli na začiatku veľké problémy. Bol adoptovaným synom bohatej političky, ktorá to s ním nezvládala, tak ho dala k nám do centra. Keďže pochádzal z iného prostredia ako chlapci z ulice, nebol prijatý medzi chlapcov a vzájomne sa dráždili a bili. Spôsobovalo to veľké problémy aj nám, neskutočne pútal našu pozornosť bizarnými spôsobmi a správal sa nadradene oproti ostatným chlapcom.

Rozmýšľal som, či to má vôbec zmysel držať ho v tomto centre, keď spôsobuje toľko problémov, no father (kňaz, salezián) mu dával šancu. Po dlhšom čase sa jeho správanie naozaj zmenilo, prispôsobil sa a bol jedným z ľahších prípadov.

Zároveň boli aj takí, ktorí zostali rovnakí, niektorí z centra ušli, potom sa vrátili späť, takže tam boli rôzne prípady.

 

Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi

 

KEŇA JE ROZMANITÁ KRAJINA

Tvoj bežný deň bol nabitý programom. Ako si trávil svoje voľné dni? 

Mojím voľným dňom bola nedeľa. Tento čas bol pre mňa dôležitý z hľadiska psychohygieny a trávil som ho rôzne. Ráno sme sa zúčastnili svätej omše. Poobede som bol v centre, kde som čítal knihu alebo volal s rodinou a priateľmi, no hlavne som vyhľadával pokoj, ticho, ktorého tam bolo málo.

Niektoré nedele sme so spoludobrovoľníkmi spoznávali okolie. Viackrát sme šli do Kuwindy, kde sme sa stretli s našimi bývalými chlapcami alebo sme navštívili slumy, kde nás sprevádzali naši známi. Tam sme uvideli život aj z inej perspektívy.

 

Zažil si počas týchto voľných dní aj niečo výnimočné?

Posledný týždeň môjho pôsobenia v Keni som mal možnosť zažiť turistiku v národnom parku, kde som videl rôzne zvieratá, a navštívil som saleziánsku komunitu v púšti, čo bolo tiež veľkým zážitkom. Aj vďaka týmto skúsenostiam môžem povedať, že Keňa je veľmi rozmanitá krajina.

 

Čím je odlišný život v slumoch? Čo ťa prekvapilo, keď si ich navštívil?

Neviem či ma niečo nejak výrazne prekvapilo. Z rozprávania a fotiek som už mal istú predstavu o slumoch, preto som nebol nejak zaskočený. V niektorých prípadoch to dokonca vyzeralo lepšie ako v mojich predstavách. Samozrejme, že pohľad na tú biedu vo mne prebúdzal istý súcit, ale asi som bol na to pripravený. Skôr som mal zo začiatku zlý pocit, že tam chodím po slume a pozerám sa na to ako turista, ktorý chce vidieť niečo zaujímavé. V tejto pozícii som sa necítil dobre. Preto sme sa snažili pri ďalších návštevách domácim aj nejako pomôcť.

 

Ako sa žije v spomínanej saleziánskej komunite v púšti?

Aby som to uviedol na pravú mieru – nebola to púšť ako napríklad Sahara, kde sú len pieskové duny a nič iné. Išlo skôr o polopúšť, kde rástli aj nejaké kry či nízke stromy. Povrch zeme bol však kamenistý a piesčitý, bez tráv.

Navštívili sme dedinu Korr vzdialenú približne 100 km od najbližšieho civilizovaného mestečka. Dorazili sme tam v jeden večer pri zapadajúcom slnku. Keď sme vystúpili z auta, hneď sa k nám rozbehlo množstvo detí, ktoré nás zdravili, vítali a tešili sa z našej prítomnosti. Po tomto krásnom uvítaní sme všetci vošli do kostolíka, kde sme sa modlili ruženec. Deti a mladí pomedzi desiatky ruženca spievali svojimi anjelskými hlasmi mariánske piesne v ich jazyku. Celá tá atmosféra, ich spevy, ich nevinnosť spôsobili, že som precitol a pomyslel som si, že takto nejako to môže vyzerať v nebi.

 

Takže si spoznal aj iný spôsob života.

Celé to miesto na mňa, ako aj na spoludobrovoľníkov, veľmi zapôsobilo. Vnímal som, že ľudia, a hlavne deti a mladí, sú iní ako v Nairobi, ako naši chlapci, že sú viac vďační, radostnejší a menej poznačení civilizáciou. Ľudia tam žijú prevažne v takzvaných „maňatách“, čo sú príbytky kupolovitého tvaru s priemerom tri až päť metrov. Sú postavené z ohybných prútov, ktoré sú pokryté tkanivami, v lepšom prípade aj plechmi. Ľudia tu kilometre chodia po vodu do studne v dedine.

Keď sme prišli do týchto osád, prekvapilo nás, že sú tam len ženy a deti. Neskôr sme sa dozvedeli, že muži a chlapci chodia celé dni a týždne hľadať vzdialené paše pre kozy a ťavy, ktoré ich živia.

 

Mal si aj dni voľna, aj dni, keď bolo povinností viac. Čo ti dodávalo silu, keď bolo povinností mnoho? 

Snažil som sa nájsť si čas na ticho. Niekedy sa mi to podarilo ráno, inokedy som si našiel čas na modlitbu poobede. Mali sme tam kaplnku, kde sa dalo stíšiť.

 

Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi

 

ROZTANCOVANÍ CHLAPCI SA STÍŠILI PRI SVETLE SVIEČKY

Prežil si tam aj najkrajšie sviatky v roku – Vianoce. Ako sa ti páčili Vianoce v Keni?

Africké Vianoce boli síce rozdielne, avšak prežil som počas nich niekoľko krásnych momentov, vďaka ktorým som pociťoval naozajstnú vnútornú radosť. Spomeniem aspoň jeden z nich. Na štedrý deň sme po krásnej radostnej omši mali s chlapcami diskotéku. Uprostred hluku a tanca som s niekoľkými chlapcami vošiel do maličkej kaplnky. Tam sa títo roztancovaní chlapci dokázali pri svetle sviečky stíšiť a úprimne sa modliť a ďakovať Bohu za tento čas. Bolo to veľmi silné.

 

Aký ste mali program počas Vianoc?

Program bol trochu voľnejší ako obvykle, keďže v centre bolo aj menej chlapcov. Tí, ktorí mali možnosť, išli na sviatky domov. V centre sme sa snažili vytvoriť si vianočnú atmosféru, spievali sme vianočné piesne, vyrábali sme z hliny ozdoby či figúrky do Betlehema a podobne. Samozrejme, nemohli sme vynechať každodenný futbal.

Sviatočné sväté omše sme nemali sami v našej kaplnke ako obvykle, ale išli sme do vedľajšieho saleziánskeho „seminára“, kde sme tieto sviatky slávili spolu s bratmi. Omše boli krásne pripravené bratmi, spievalo sa, tancovalo sa a bolo to plné radosti.

S dobrovoľníkmi sme si tiež pripravili štedrú večeru, kde nesmel chýbať zemiakový šalát a ryba. Pozvali sme na ňu aj kenský „staff“ (zamestnanci, dobrovoľníci…) a kňazov.

 

Slávil si tam aj Veľkonočné sviatky. Ako sa slávi Veľká noc v Keni?

Samotné obrady Veľkej noci sú liturgicky rovnaké, no sú obohatené o ich piesne. V jeden deň sme boli na svätej omši v slume, niektoré dni sme boli na omši aj v druhom centre.

Obrady boli obohatené o krst a prvé sväté prijímanie niektorých chlapcov. Krst sa tam slávi inak ako u nás. Pred centrom bola fontána, kde chlapcov celých ponárali. Na Slovensku také často nevidieť, preto to bolo pre mňa zaujímavé.

Veľkonočná vigília je plná radosti, tanca a piesní. Na Zelený štvrtok sme mali adoráciu, na ktorej som bol milo prekvapený, že chlapci nevyrušovali, chápali vážnosť tej chvíle, že je pred nimi Kristus vo Sviatosti oltárnej.

 

Ukázali ste chlapcom z centra aj tradičnú veľkonočnú oblievačku? 

Na Veľkonočný pondelok sme boli akurát na kúpalisku, takže sme hodili do bazéna našu poľskú spoludobrovoľníčku. Keňania však majú zvyk, že sa oblievajú, ak má niekto narodeniny. Keď som mal narodeniny ja, nevyhol som sa neprestajnému, pätnásťminútovému, trochu násilnému oblievaniu. (smiech)

 

Misijný dobrovoľník Kristián Fečik: Keď deti spievali mariánske piesne, pripadal som si ako v nebi

 

MISIE SÚ DOBRÁ SKÚSENOSŤ

Prečo si sa rozhodol ísť na misie?

Počas prvého semestra na vysokej škole som pociťoval istú prázdnotu, samotné štúdium ma až tak nenapĺňalo a cítil som potrebu viac slúžiť a dávať sa druhým. V tom čase som citlivejšie vnímal chudobu a utrpenie vo svete. Na duchovných cvičeniach som vtedy premýšľal, čo s tým. Tam niekde vo mne započala túžba ísť raz na misie.

 

Čo ti chýbalo zo Slovenska? 

V prvých mesiacoch som občas myslel na rodinu a priateľov, no po čase som si zvykol na odlúčenosť. Chýbala mi tiež slovenská príroda, keďže som bol väčšinu času vo veľkomeste.

 

Čo je, naopak, lepšie v Keni ako na Slovensku? 

Bol som prekvapený, že Keňa je celkom ekologická krajina. Takmer päťdesiat percent elektrickej energie sa vďaka vhodným podmienkam vyrába v geotermálnych elektrárňach, čo je na Slovensku len v plienkach.

V hlavnom meste Nairobi je pomerne veľa zelene, zadržiavajú veľkú časť zrážok, keďže kanalizačné systémy sú vybudované len z časti, čo ja osobne vnímam pozitívne. Niekedy chudobnejšie pomery možno vedú ku ekologickejším riešeniam. No čo sa týka odpadu, ten spaľujú na uliciach či pozemkoch, z čoho vniká množstvo nečistoty a nepríjemného zápachu.

 

Prečo by mali mladí ľudia skúsiť misie? 

Je to dobrá skúsenosť. Človek zažije situácie, ktoré by asi v bežnom živote nezažil, a to ho môže posunúť vpred. Teraz to až tak nepociťujem, ale myslím, že v budúcnosti to raz zužitkujem. Zároveň som chcel slúžiť a dávať sa druhým, a to možno mladý človek potrebuje. Prejaviť svoje talenty a svoje dary využívať v službe druhým – tam je na to veľký priestor.

 

Čo by mal mať mladý človek v takom „duchovnom balíčku“ , ak sa chystá na misie?

Rok pred odchodom na misiu sme mali prípravu, stretávali sme sa počas víkendov raz mesačne. Keďže bola pandémia, bolo to online, ale aj takto sa to dalo nahradiť. Okrem iného programu sme mali v rámci tejto prípravy duchovnú obnovu, kde sme sa snažili rozvíjať vzťah k Bohu. Ak človek, ktorý ide na misie, je veriaci, veľmi mu to pomôže. Stáva sa, že ide na misie aj neveriaci človek, ale vzťah s Bohom a istota v ňom pomáha prežívať všelijaké situácie viac s nadhľadom. Pre mňa to aspoň tak bolo. Vedel som, že čokoľvek sa stalo, bol nad tým Boh, a nemusí to mať nejaký zásadný vplyv na moju dušu. Takže zakotvenie duše v Bohu je veľkou výhodou a je dosť dôležité.

 

Ako by si zhodnotil celú misiu? 

Nenazýval by som to nejakými veľkými misiami, v zmysle, že sme tam šli ohlasovať Krista ľuďom, ktorí o ňom nikdy nepočuli, ale išli sme im hlavne slúžiť a pomôcť im. Niekedy som sa aj snažil rozprávať chlapcom o Bohu, nejako ich povzbudiť. Párkrát za mnou prišli a rozprávali sme sa o duchovných témach. Malo to aj evanjelizačný prvok, ale primárne išlo o prejavenie blízkosti a snahu byť príkladom pre druhých.

 

Čo táto misijná cesta dala tebe konkrétne?

Naučila ma, že nie som až taký trpezlivý, ako som si predtým myslel. (úsmev) Niekedy som mal naozaj čo robiť, aby som nestratil nervy, ale bol to pre mňa plnohodnotný čas. Intenzívne som tam žil s ľuďmi, rozvíjal som vzťahy s chlapcami a s novými ľuďmi. Verím, že som tam aj ja čosi odovzdal.

 

Zopakoval by si si takúto misijnú cestu?

Ak by sa mi naskytla príležitosť a životné okolnosti by mi to dovoľovali, zopakoval. Zároveň však vnímam, že aj na Slovensku je mnoho miest misijného charakteru, ako rómske osady či iné, čomu som tiež otvorený.

Snímky: osobný archív Kristiána Fečika

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+