TOP

Moderátor a manažér Alfonz Juck: Šport ma naučil vytrvalosti aj v duchovnom živote   

Atletika je jeho nielen detský sen a záľuba, ale aj celoživotné povolanie: venuje sa jej ako naslovovzatý znalec a tiež „správca“ talentov mnohých atlétov zvučného mena. Okrem toho vídame jeho tvár ako veľmi zanieteného, znalého moderátora Televízie LUX. Často ho však nájdeme aj v pozícii prednášajúceho v tandeme so svojou manželkou v službe pre iné manželské páry – ale teraz už aj ako starého otca. Pred našimi otázkami napriek tréningu v behu cez prekážky neunikol Alfonz Juck (58).

Tvoje meno v atletike niečo znamená. Pamätáš si, kedy si s ňou začal?

Sledovať šport s konkrétnymi menami som začal v roku 1972, roku 1974 som mal článok v denníku Šport s titulkom Dvanásťročný štatistik. S tréningami ako atlét som začal tiež v roku 1974 ako 12-ročný. V ďalších rokoch som pokračoval kombinovaním trénovania, behania, zostavovania štatistík. Neskôr sa pridala organizátorská práca, hlásateľská činnosť na štadiónoch a po dvadsiatke, keď som prestal trénovať a behať (ale začal som zakladať rodinu), tak už to išlo len týmto smerom a pridala sa aj novinárska práca. Nuž a musím uznať, že sa mi veľa zo snov, ktoré som mal na začiatku, aj podarilo splniť. Komentoval som naživo olympijské hry v televízii, zorganizoval som úspešné pokusy o svetové rekordy, atléti, s ktorými som spolupracoval alebo spolupracujem, víťazili na olympiáde alebo majstrovstvách sveta.

 

Behal si. Čo znamenalo dosiahnuť prvé vážnejšie víťazstvo?

Keď som bol vo veku trinásť až sedemnásť rokov, boli víťazstvá pre mňa hlavnou motiváciou pre tréning, ale rovnakou bolo aj prekonávanie osobných rekordov, aj keď to hneď nebolo víťazstvo. Sledoval som si podrobne svoje výkony, a tak mi ani nevadilo, keď som nevyhral, ale zabehol som si napríklad osobný rekord alebo čas blízky tomuto rekordu. Vedel som, že mám limity (napr. výška postavy), a realisticky som si uvedomoval, že šampiónom mimo Slovenska nebudem. V tomto tínedžerskom veku som však všetok čas venoval tréningu atletiky.

 

K športu neodmysliteľne patria aj prehry. Ako si ich znášal ako športovec?

Tým, že som sledoval mená a výkony už počas mojej tzv. bežeckej kariéry, tak som si vedel realisticky zhodnotiť, či môžem alebo nemôžem zvíťaziť. Skôr mi prekážalo, a to som ťažšie znášal, keď som v daný deň nepodal taký výkon, aký som od seba očakával. Ak máte dobré zázemie, napríklad v rodine alebo v duchovnom živote, tak aj prehry znášate lepšie. Nie mávnuť rukou, ale uvedomiť si priority a najmä koľko som pre danú súťaž urobil. Pripravoval som sa svedomito, alebo som to flákal? Ak to druhé, potom sa nemôžem čudovať, že som nevyhral.

 

Čo ťažíš z tejto skúsenosti ako zrelý človek?

Moja skúsenosť je, že toto všetko, víťazstvá a prehry, sa dejú okolo každého z nás, v každej sfére života. Ľahšie sa to zvláda, ak sa víťazstvo alebo prehra správne prijmú, prípadne pochopia. Sv. Pavol často spomína beh a boj, teda športové atribúty. Áno, celý náš život je akýsi beh, otázka je, ako sa pripravujem, trénujem, a tiež ktorým smerom a akou rýchlosťou bežím, koho počas behu stretávam, koho si nevšímam. Šport v správnej miere vedie k úžasnej cieľavedomosti a vytrvalosti. To sa zíde aj v duchovnom živote.

 

Nevyzerá život športovca ako hojdačka? Raz hore, raz dole?

Na prvý pohľad áno, ale také úplne priamočiare to nie je. Keď viem, že som trénovať nemohol, alebo som bol zranený, alebo bola iná nepriaznivá situácia, viem si vysvetliť postupnosť napredovania či prípadných prehier, po ktorých však môžu nasledovať víťazstvá. Je v tom aj mentalita národa. Takí Američania majú prehnané sebavedomie a stále chcú víťaziť. Niekedy im to vychádza. My sme skôr opatrnejší, realistickejší, to napokon vidno aj z mojich odpovedí. A sme aj citliví, ak niekto vystupuje suverénne, väčšinou sa nám to nepáči.

 

 

JE DAROM, ŽE ROBÍM TO, ČO MA BAVÍ

Tréning dobrého športovca nie je jednoduchá ani ľahká výzva. Je to aj dôvod, pre ktorý teraz menej detí robí vážne šport?

Dalo by sa aj toto konštatovať. Ale nie úplne. Individuálne športy alebo merateľné športy sú v tomto ťažšie. Nedá sa to oklamať, odmerajú ti tvoj výkon a je to dané. V kolektíve môžete mať slabší deň, ale vaše družstvo zvíťazí, a tak je relatívne všetko v poriadku. Isteže so zvyšujúcou sa životnou úrovňou sa objavuje menšia ochota „trpieť“ pri tréningoch. Dnes mládež menej športuje, má inú motiváciu. V minulosti sa cez šport dalo cestovať, vidieť svet, dnes už táto motivácia nie je. Alebo byť dobrým športovcom znamenalo vyhnúť sa povinnej dvojročnej vojne v tom najťažšom ponímaní.

 

Dnes si predovšetkým manažér a organizátor športových podujatí. Čo rozhodlo, že si pri športe ostal?

Atletika ma rovnako zaujíma a teší, ako keď som mal dvanásť rokov, výkony, mená, štatistiky… Môžem sa tomu venovať v takomto smere. Pomáham atlétom, organizujem podujatia. Vlastne pre niekoho by som mohol byť atletický fanatik. Robím to, čo ma baví. Žeby ideál? Ale cítime, že to je len ten pozemský, aj to iba tzv. ideál.

 

Máš pod palcom mnohé z atletických hviezd. Akí sú to ľudia mimo športovísk?

Všetci sú normálni ľudia so svojimi problémami a starosťami. Na druhej strane každý je niečím iný, niekto myslí na kariéru po atletike, niekto myslí prioritne na ekonomické otázky a podobne. Snažím sa s každým nadviazať kontakt, aby som ich čo najlepšie poznal. Ale väčšinou sa do súkromného života týchto športovcov nemiešam. Teší ma však, keď si s atlétom rozumiem aj inak, nielen čo sa týka otázok športu. Napríklad s Jankom Volkom môžem na mítingu v zahraničí ísť na nedeľňajšiu sv. omšu.

 

Každé stretnutie s človekom nás môže obohatiť. Čím obohacujú tvoj život ako človeka, manžela a otca práve športovci, o ktorých sa staráš?

Najmä tým, že spolupracujem s atlétmi z rôznych kútov sveta, s rôznorodou mentalitou, zvykmi a chápaním – je to veľmi poučné. Je to však obojstranné. Atléti väčšinou vedia napríklad, koľko máme detí, je to taký tichý príklad. Nechcú predo mnou napríklad necitlivo hovoriť o rodine, manželstve.

 

Je zaujímavé, že práve sv. Pavol prirovnal život viery k behu… Vnímaš tú paralelu aj ty? Čo ti dal šport do tvojho vzťahu s Bohom?

Šport mi dal víziu neustále o niečo bojovať, nielen o víťazstvá na dráhe, ale aj v rodine, v duchovnom živote, sám so sebou. Uf… – to znie frázovito? Nie je to také priamočiare.

 

 

PÝTALI SA MA, S KOĽKÝMI ŽENAMI MÁM TOĽKO DETÍ

Športu sa venujú aj niektoré z vašich detí. „Potatili sa“?

Ako atléti to niektorí skúšali, ale nevydržali dlhšie. Ďalší so mnou chodia na podujatia a pomáhajú, ale ani jedného zo synov alebo dcér atletika nechytila tak za srdce ako mňa. Ale najmladší syn Jožko sa drží pri futbale, je tam šanca, že ho šport bude baviť aj celoživotne. Nuž, najmladší, má už 18. Ale celý ten diapazón mojich činností by som nemal komu v tomto smere odovzdať.

 

Keď už sme pri nich: máte „neštandardný“ počet detí. Ako to prijímalo tvoje osobné či profesionálne okolie?

Okolie sa čudovalo, niekedy sa nedokázali ani vyjadriť, lebo si to vôbec nevedeli predstaviť. Aj ja to dnes s odstupom času považujem za malý zázrak. Alebo vtipne: profesionálne okolie, a najmä v zahraničí, sa ma často pýtalo, s koľkými ženami mám tých osem detí.

 

Aj manželský a rodinný život si vyžaduje tréning. Čo je základnou zložkou toho vášho manželského a rodinného?

Vzájomná otvorenosť a pochopenie. Veľa stráveného spoločného času, čo najmenej trinástych komnát. Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Ale musím priznať, že tým, ako starneme, niektoré bariéry padajú, nie je jednoduché byť „múdrym starcom“.

 

Ani v tejto sfére nie je núdza o výhry a prehry… Čo sú pre teba tie najväčšie výhry a ktoré prehry ťa najviac naučili?

Výhry sú napríklad nádherné manželstvá a deti (vnúčatá) našich detí. Tiež, keď s odstupom času oveľa viac chápu, prečo sme ako rodičia kedysi niečo od nich vyžadovali. Už sú sami rodičia. Prehry sa tiež nájdu pri väčšom počte detí. Ale základy tam sú, tak azda aj tu budú v budúcnosti výhry. Ale nie podľa našich plánov, ale Božích.

 

 

MODEROVANÍM V TV LUX SOM CHCEL VRÁTIŤ, ČO SOM DOSTAL

Okrem lásky k atletike si dostal ako dar od Pána aj skvelú výrečnosť, inak by si nebol moderátorom. Bol si ako dieťa či teraz vo svojej famílii „kecálek?“?

Kecálek ani nie, ale skôr glosátor či hodnotiteľ s bonmotmi a poznámkami. Niekedy až provokačnými. Musím priznať, že manželka z môjho „provokovania“ nebýva šťastná. Jednoducho musím si dať pozor, kedy je to ešte prípadne smiešne či trefné a kedy už môžem niekoho uraziť či zosmiešniť. Ale je pravda, že keď sú rodinné akcie, tak vždy sa to končí, že mám napríklad predniesť čítanie na slávnostnej omši či uviesť svadobný program a podobne. To sa vždy zbieha smerom ku mne. Je zaujímavé, že ja som vo svojej podstate introvert, ale keď dostávam mikrofón do rúk, tak sa mením na extroverta.

 

Tvoje spektrum moderovania je riadne široké: od športových podujatí až po duchovné sféry. Dá sa to?

Sníval som o komentovaní atletiky a to sa mi splnilo – či na štadiónoch alebo pre televízie. Keď vznikla katolícka televízia, povedal som si, treba niečo vrátiť, a tak som to skúsil. Ale zvládam to len s pomocou manželky Moniky, ktorá mi pomáha relácie „V Samárii pri studni“ pripravovať. A tiež obohacujem aj svoje vlastné poznanie, stretám skvelých ľudí, ktorí sú výbornou inšpiráciou a príkladom. Od každého sa dá niečo pochytiť. Tiež sa musím aj sám aspoň trochu nabiť informáciami z oblastí, ktoré nemajú nič spoločné so športom. A rozhodne mi to neškodí, ale skôr naopak.

 

Napriek všetkým aktivitám vyžaruje z teba spokojnosť a radosť. Má prečo?

Možno svoj nepokoj a pesimizmus dobre skrývam. Ale všetci okolo mi ukazujú, že nemám na to žiadny dôvod. A potvrdzuje to aj Biblia. Teda vtedy, ak si dám tú námahu a otvorím a čítam, a vyšší level je, keď o tom aj uvažujem.

 

Vrátime sa späť k sv. Pavlovi: on túžil behom dosiahnuť nehynúci veniec víťazstva. Za čím beží Ali Juck?

Stále vidím ten cieľ, o ktorého dosiahnutie sa snažím, voči manželke, voči deťom, voči atlétom, voči priaznivcom, voči Bohu. Behal som 400 m cez prekážky, tak v mojom behu života sa snažím prekonávať prekážky. Viac či menej úspešne, ale posúva sa to.

 

 

 



Komentáre