Moderátor Pavol Danko: Prázdniny sú čas, keď pod tričkom rastú krídla
Pavol Danko, obľúbený redaktor televízie Lux, divadelník a tanečník, bol tiež niekedy žiakom a študentom a neskôr dokonca učiteľom chémie. Ako naslovovzatý odborník na vyučovanie a prázdniny sa s nami podelil nielen o svoje spomienky, ale aj chytľavú radosť zo života, ktorou srší nielen na televíznej obrazovke.
Mesiac jún sa začína tak symbolicky – Medzinárodným dňom detí. Ježiš vraví, že máme byť ako deti, čiže ak žijeme podľa jeho slov, oslavujeme všetci. Ako vnímaš túto „odporúčanú“ detskosť ty a ako sa ti darí takým byť?
Pre mňa toto prirovnanie – byť ako deti – je niečo fascinujúce. Je to taký leitmotív, ku ktorému sa túžim vracať, lebo aj ja na to často zabúdam. Vlastné deti ešte nemáme, ale ako vnímam deti vo všeobecnosti, sú krásne v tom, že žasnú. Hľadajú Boha v maličkostiach, všímajú si veci, ktoré si my, dospelí, už nevšímame, ale ony sú z toho úplne unesené. Po tomto túžim a prajem to aj iným.
Je niečo, nad čím sa tebe v posledných týždňoch podarilo užasnúť?
Samozrejme. Fascinuje ma príroda. Pred týždňom sa mi podarilo ísť si trochu zabehať, a keď som sa vrátil, úplne som žiaril. Vravel som aj manželke Ivanke, či na mne niečo nevidí, (smiech)
Milujem obdobie jari – aj v tej symbolickej rovine, keďže je to akoby vzkriesenie po smrti zimy. Spev vtákov, to, že každý týždeň niečo nové kvitne, z toho som úplne nadšený.
MAL SOM NASLEDOVANIAHODNÉ VZORY
Jún však nie je iba o oslave detského pohľadu na svet. Je to tiež menej obľúbené obdobie uzatvárania známok. Spomenieš si rád na niektorého z učiteľov?
V každej etape svojich štúdií som stretával osobnosti, vďaka ktorým som sa ja sám stal učiteľom. Mal som nasledovaniahodné vzory – učiteľov, ktorí boli pre mňa dokonalí.
Na základnej škole som ich mal hneď niekoľko. Bola to moja triedna pani učiteľka, ktorá ma učila matematiku a fyziku, neskôr aj angličtinu. Dodnes sa stretávame, dodnes si jeden druhého veľmi vážime a myslím si, že Klára – tak sa volá – mi bola naozaj vzorom v tom, ako mať nachystanú hodinu a ako komunikovať so svojimi žiakmi.
Potom tu bola pani učiteľka dejepisu a slovenčiny. Môžem svätosväte povedať, že pravopis ovládam vďaka nej – vedela učivo perfektne vysvetliť.
Na strednej škole som mal opäť úžasnú triednu, ktorá ma učila matematiku, a na vysokej škole ich tiež bolo niekoľko – najmä tých, ktorí nás chystali do praxe ako budúcich učiteľov. Keď Ježiš vyslal apoštolov, tak ich potom čakal a prijal a bol zvedavý, čo sa stalo. Niečo veľmi podobné som zažíval, keď sme sa vracali z praxe a naša vysokoškolská pedagogička nás naozaj takto matersky počúvala. Na to neviem zabudnúť, bolo to prekrásne.
Takže nestačí len láskavosť, je potrebná aj odbornosť a pripravenosť.
Áno, ide to ruka v ruke. Ukázalo sa to aj v mojej vlastnej praxi – bol som jedenásť rokov učiteľom chémie. Študenti, ktorí nemali radi chémiu, mali napriek tomu radi moje hodiny. Vedeli, že som „žiarlivý“ a nemal som rád, ak na chémii riešili iné predmety a celkom to aj dodržali. (široký úsmev) Doteraz na to spomínajú v dobrom, dokonca aj rodičia, ktorých stretnem, sa niekedy priznajú, že im dieťa doma rozprávalo o kyslíku. (smiech)
Byť pripravený a chladný, to je veľmi sterilné. Byť nepripravený a láskavý, to môžu študenti zneužiť. Byť pripravený a láskavý môže urobiť neuveriteľné divy.
Trochu si už načrtol svoje obľúbené predmety. Mal Paľko Danko niektorý z nich radšej než ostatné?
Matematika na základnej škole, tá bola úplne smerodajná, pretože skutočne určila smer môjho ďalšieho štúdia. Veľmi ma bavilo riešiť rôzne hlavolamy, úlohy, pytagoriádu a matematickú olympiádu, a tak som sa rozhodol, že pôjdem na matematické gymnázium. To sa žiakom od nás z dediny – pochádzam z Dunajskej Lužnej – málokedy podarilo, no v tom roku nás prijali dokonca dvoch. Potom sme spolu celé štyri roky sedeli v jednej lavici ako morálna podpora jeden pre druhého, lebo sme ako vidiečania prišli do veľkomesta. (smiech)
Matematika ma naozaj fascinovala, ale na vysokej škole som sa preorientoval na chémiu. Tieto dva predmety ma teda determinovali. Vyštudoval som kombináciu matematika – chémia, ale učil som výsostne chémiu.
Medzi moje obľúbené predmety však patrila aj slovenčina a, samozrejme, biológia, z ktorej som aj maturoval.
Od učenia sa k viere – ako sa ti ako dieťaťu z veriacej rodiny darilo žiť vieru v školskej lavici?
Počas základnej školy som ešte zažil totalitu. Vďaka svojej mamke som však chcel chodiť na náboženstvo. U nás v dedine nemal pán farár vyučovanie náboženstva úplne zakázané, ale stále sme boli hrdinovia – my a predovšetkým naši rodičia. Na dedine sa vedelo všetko a mamičke ľudia často vraveli, ako mi pokazí budúcnosť. Javil som sa ako šikovný chlapec a ľudia sa nazdávali, že sa kvôli náboženstvu nedostanem na štúdiá.
Moja mama si dokonca zažila aj väzenie za vieru, ale ona mala v týchto veciach jasno. Neskôr sme sa nad tým všetkým pousmiali, aký je Boh džentlmen. Ona zariskovala najprv sama za seba, potom cezo mňa a dostal som sa na školy všade a na prvýkrát.
Na strednej škole to však ešte len bolo zaujímavé. Človek by povedal, že ako gymnazisti sme už študovali v čase slobody, ale bola to pomerne čerstvá sloboda. Len pre predstavu: počas hodiny cez školský rozhlas v celej škole zaznel oznam, že tí, čo sa chcú učiť náboženstvo, majú prísť do riaditeľne. A teraz sa postav, keď vieš, že budeš možno v triede jediný, pred očami všetkých, vo veku, keď ešte nemáš úplne jasné a hlboké korene a hľadáš sám seba. Toto som vtedy tiež považoval za také až…
… hrdinstvo?
Áno, hrdinstvo. Obzvlášť, keď sa dozvieš, že by sa postavili aj ďalší, ale báli sa, že stratia priateľstvo so spolužiakmi. Takže aj za čias náboženskej slobody sme zažívali zvláštne situácie.
POCIT DOSPELOSTI PRIŠIEL SO ZODPOVEDNOSŤOU ZA INÝCH
Plynule sme prešli na tvoje stredoškolské štúdiá. Čo podmienilo tvoju voľbu strednej školy? Šiel si „za hlasom svojho srdca“ či si dal na názor učiteľky, rodičov, priateľov?
Ja nemám súrodencov a v tom čase rozhodovania sa môj ocko už nežil, čiže som bol v domácnosti iba s maminkou, ktorá ma vo všetkom maximálne podporovala.
Keď sme končili základnú školu, v Bratislave už existovali prvé dve cirkevné gymnáziá a očakávalo sa, že my veriaci pôjdeme tam. Mal som už dokonca vypísanú prihlášku. Potom som však začal nahlas hovoriť o tom, ako ma tá matematika naozaj veľmi baví. Je úžasné, že mama mi vôbec nebránila, práve naopak – podporila ma. Šiel som teda do riaditeľne poprosiť, či si môžem vypísať novú prihlášku, a vyskúšal som talentové skúšky na „Gamču“ – Gymnázium na Grösslingovej, ktoré som zvládol a ocitol som sa tak v triede so zameraním na matematiku.
Neskôr som na tej istej škole učil a stal som sa kolegom svojim učiteľom. Bol som tiež pri mnohých talentovkách a maturitných skúškach a vravel som si: „Tak toto som ja podstúpil kedysi ako chlapec.“
Stredoškolské učivo je prirodzene náročnejšie než na základnej škole. Bol predmet, ktorý ti pôsobil ťažkosti?
Ja si rád dávam veci do súvislostí. Preto mi niektoré predmety išli „samé“ – matematika, chémia a biológia ma veľmi bavili, pretože v nich bolo množstvo úžasných súvislostí. S čím som však mal problém, bol – paradoxne – predmet, ktorý sa vyučoval iba na našej škole – a to deskriptívna geometria. Na stredných školách sa bežne nevyučuje, ale na vysokej škole som zistil, aké je super, že som si to všetko prelúskal už na gymnáziu, a doučoval som ostatných spolužiakov.
A to boli hodiny sedenia nad zošitom a otázok spolužiakom alebo učiteľom. Nikdy som nemal problém pýtať sa. Mal som tiež netradičný systém učenia sa – keď som prišiel domov, zopakoval som si to, čo som sa v ten deň naučil. Odporúčam to všetkým.
Stredná škola je aj o osobnom dozrievaní. Je to obdobie vodičských skúšok, prvých pracovných skúseností popri štúdiu a prvých lások. Aká bola tvoja prvá skúsenosť toho, že už zvládaš úlohy pre dospelých?
Paradoxne, pri skúškach z autoškoly som zažil skôr traumu, pretože som ich zvládol až na tretí pokus a poznačilo ma to tak, že som dlhé roky neriadil auto. Mal som vnútorný blok, že to nezvládnem. Bola to moja mužská márnomyseľnosť, zážitok neúspechu, ale aj pocit krivdy. Svoje tam urobila neprítomnosť otca alebo nejakého muža v rodine, s ktorým by som takéto technickejšie veci mohol prebrať. Odomkla ma v tomto ohľade až moja manželka, ktorá ma počas korony povzbudila: „Poď to skúsiť.“ (úsmev).
Ja som pocit dospelosti získal tým, že som začal nacvičovať divadlo. Zrazu som bol za niekoho zodpovedný a musel som vymyslieť, čo budeme robiť, čo si oblečieme, kedy sa stretneme na nácviku.
Bolo to v období blížiacej sa maturity. V triede sme boli viacerí tak umelecky „šľahnutí“, pretože naše matematické gymnázium ponúka úžasné mimoškolské aktivity na podporu takýchto talentov. Počas štúdia sme nacvičili množstvo skvelých choreografií a krátkych divadelných predstavení, takže náš program na stužkovej trval tri a pol hodiny!
Vaša stužková musela byť naozaj zážitkom.
Na začiatok – nemali sme klasické zelené stužky, mali sme modré.
Modrá – symbol slobody?
Nie, symbol rebélie. Mali sme veľmi radi modernú literatúru, absurdnú drámu, surrealistov, dadaistov a podobne. Triednu knihu sme zasadrovali a pochovali do hrobky, skrátka sme tie veci urobili inak. Chceli sme byť iní.
Čo sa stužkových slávností týka, nie som veľmi „party“ typ. Nezvládam pohľad na mladých opitých ľudí – ako študent ani ako učiteľ. Našu stužkovú som čiastočne moderoval, mal som aj nejaký príhovor, to mi v živote prischlo. Aj na vysokej škole či v zamestnaní, ak bolo treba príhovor, tak – Paľo. (smiech)
Aj preto sa s tebou dobre zhovára. Čo tvoje spomienky na slávnu „skúšku dospelosti“?
Ja som sa na maturitu tešil. Dobre som sa učil a tým, že sme mali skvelých učiteľov a boli sme dobre pripravení, tešil som sa. Samozrejme, prejavila sa aj moja extrovercia – Pavol prišiel v kanárikovožltej košeli, pestrofarebnej kravate a zelenom saku. Pamätám si, ako mi jedna učiteľka povedala: „Paľo, ale ty sa nesmieš tak smiať, veď ideš maturovať!“
Keď som pripravený, tak sa na tie veci teším, a to platí aj teraz v televízii, keď mám dobre nachystanú reláciu. Samozrejme, je tam miera istého napätia, volám to pnutie. Je to presne ako na javisku v divadle. Musíš to cítiť, lebo ideš s kožou na trh, ideš pred ľudí. Len s ním treba vedieť pracovať. Nesmie ťa paralyzovať.
A čo robiť, aby ťa neparalyzovalo? Máš nejakú dobrú radu?
Mám doktorát z pedagogiky, takže ku mne na gymnáziu chodievali na prax praktikanti. Rovnako som chodil na iné školy skúšať na maturitné skúšky. Mnohí sa ma pýtali – a čo ak niekto dostane „okno“?
Na to sme tam predsa my ako skúsení pedagógovia. Vždy som sa počas skúšania snažil, aby bola odľahčená atmosféra, mali sme pre študentov nachystané aj cukríky. (úsmev) Je potrebné naučiť sa to pnutie zvládať. Ak sa s ním ľudia nenaučia pracovať, tak ostanú zablokovaní, a keď ich poprosíš, aby v kostole čítali alebo dačo predniesli v mene skupiny, nedokážu to.
PRVÝM POOTOČENÍM KĽÚČA JE LÁSKA
Legenda hovorí, že tvoje hodiny chémie boli vždy veľmi pútavé a plné „špeciálnych“ efektov.
CHCETE SI PREČÍTAŤ ODPOVEĎ A CELÝ ROZHOVOR?
Prečítali ste si úryvok z tlačeného vydania Slovo+ (jún 2023). Celý rozhovor nájdete v papierovej forme. Dozvedeli by ste sa ešte:- Ako nadchnúť mladého človeka pre vzdelanie?
- Aké je obľúbené leto Pavla Danka?
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené Slovo+ domov, pomôžete nám zachovať projekt Slovo+ a dostanete navyše úplne zdarma júnový výtlačok do vašej schránky priamo z redakcie.