Moje najkrajšie chvíle s mamou – spomínajú tri generácie
Keď som sa stala mamou, začala som sa na život pozerať inak. Skúmam svoje zážitky a skúsenosti a hľadám, ktoré boli pre mňa výnimočné. Hovorím si, že keď boli vzácne pre mňa, niečo podobné určite poteší aj moje deti. A tak som sa pri príležitosti Dňa matiek zamyslela nad tým, ktorý zážitok s maminou je pre mňa najvýnimočnejší. A nech je to pestrejšie, oslovila som s rovnakou otázkou aj mamu a starú mamu.
Stará mama Olinka
Zážitkov je veľa, lebo za celý život, ktorý som strávila s mojimi rodičmi, bolo všetko krásne. Do dnešného dňa, každý deň, keď vidím fotografiu mojej mamy na nočnom stolíku, tak vždy ju odprosujem, že som nemala na ňu čas. Keď som študovala, tak som mala výhovorku, že študujem; keď som učila, mala som výhovorku, že sa musím pripravovať do školy. Potom som písala skriptá, učebnice a knihy, narodili sa deti, manžel často cestoval, takže domácnosť zostala na mňa…
Mama milovala históriu, bola vzdelaná v tejto oblasti, mala priateľa doktora Fausta, ktorý bol mestským kronikárom v Bratislave. Vďaka nemu poznala každý dom, ktorý mal nejakú historickú hodnotu… a chcela mi to povysvetľovať. Aj ma to veľmi zaujímalo, ale keď telefonovala, že poď, pôjdeme sa prejsť, ukážem ti mesto… Tak som vždy povedala – mami počkaj, až budem mať všetko usporiadané, potom sa pôjdeme prejsť. Teraz nemám čas. Bohužiaľ, keď ju potom zrazilo auto a náhle zomrela, už som sa toho nikdy nedočkala…
Mám veľmi pekný zážitok, keď boli v ´68 voľnejšie pomery a dalo sa ísť jednoduchšie do zahraničia. Mama bola práve na návšteve u blízkych priateľov vo Viedni a my sme tam išli loďou na školský výlet. Mama ma aj s domácou priateľkou prišli čakať do prístaviska, bolo to úžasné. Ja som sa odpojila od školy a strávili sme v ten deň spolu pekný čas. Aj vo Viedni poznala mnohé významné budovy a ich históriu. Vtedy som jej povedala – vidíš, keby sme spolu takto prežívali aj to chodenie po Bratislave.
Naozaj mám veľmi krásne spomienky na moju mamu.
Mama Janka
Je paradoxné, že po toľkých prežitých rokoch si práve v poslednom čase užívam tie najkrajšie chvíle s mojou mamou. Keď náš ocko pred štyrmi rokmi zomrel a ona zostala sama, začala som sa o ňu starať. Denné telefonáty, terorizovanie s cvičením a rehabilitáciou, kontrola liekov, návštevy lekárov… Omnoho viac rozhovorov. A veľa lásky, veľa vďačnosti. Asi najviac na mňa spätne zapôsobili jej slová, že počas dlhej náročnej hospitalizácie na onkológii ju držali pri živote a zdravom rozume moje dennodenné návštevy. Vtedy som im nepripisovala taký význam, ale časom sa ukázalo, že boli ako svetlý bod počas boľavého dňa, ktorý jej svietil, že má prečo všetko vydržať a žiť.
// Čítajte celý text //