Monika Janoťáková: Bojujme spoločne, nie proti sebe
Prečo ľudia šíria konšpiračné teórie? Čo nám koronavírus odhaľuje a aká je odpoveď viery naň? Ako by znelo desať tipov na zvládnutie tohto času? O situácii na Orave, koronavíruse, konšpiráciách, strachu, viere i psychohygiene sme sa rozprávali s psychologičkou Monikou Janoťákovou (35) zo Zákamenného, ktorá hovorí, že každá kríza je pre ňu aktívnym čakaním na Božiu bodku.
Ako prežívate a zvládate pandémiu koronavírusu na Orave?
Situácia na Orave je podľa môjho názoru vážna, avšak nie všetci to vnímame rovnako. Sú medzi nami rôzne pohľady na aktuálny stav. S narastajúcim počtom pozitívnych prípadov – zvlášť takých, ktoré majú komplikovaný priebeh ochorenia – však ubúda skeptikov a ľudia si čoraz viac uvedomujú, že čelíme reálnej hrozbe a potrebujeme zabojovať. Napriek všetkému sa snažíme, aby sa život nezastavil, a hľadáme cesty, ako i pri zvýšených opatreniach zachovať čo najviac z toho, na čo sme zvyknutí.
Vnímaš nejaké konkrétne dôvody toho, prečo je práve Orava aktuálne najzasiahnutejšou oblasťou na Slovensku?
Nie je úplne jednoduché odpovedať na túto otázku, nepovažujem sa za človeka, ktorý by mal také poznanie a dokonalý vhľad do toho, čo sa u nás udialo, aby som to dokázala uspokojivo a vyčerpávajúco popísať. Nemyslím si však, že sme boli na Orave menej zodpovední než inde na Slovensku. Po prvej vlne sme si všetci potrebovali vydýchnuť a stratili sme ostražitosť. To sa týka všetkých, nielen nás Oravcov. Keďže izolácia, akú sme prežili na jar, bola pre mnohých na Slovensku skľučujúca, vytvorili sa v nás rozličné obranné mechanizmy, pomocou ktorých sme sa usilovali s touto negatívnou skúsenosťou vysporiadať. Niektoré však boli natoľko nevhodné – ba až škodlivé –, že namiesto toho, aby nás chránili, vystavili nás zvýšenému riziku.
O aké konkrétne mechanizmy ide?
Mnohí napríklad uverili rôznym konšpiračným teóriám, alebo si osvojili názory, ktoré rozličným spôsobom popierali možnú hrozbu. Mnohým obdobie prvej vlny prinieslo do života rôzne straty – či už finančné, alebo i ľudské –, a tak potrebovali nájsť vinníka, na ktorom by mohli ventilovať nahromadenú nespokojnosť. Niektorí prežitú ťažobu kompenzovali tým, že začali všetko – možno i nevedomky – zľahčovať, aby bola situácia pre nich znesiteľnejšia. Mnohí stratili dôveru v zdravotnícke autority a začali viac načúvať hlasom, ktoré zneli vábivejšie a kládli na človeka menej nárokov. Celkovo sme spoločnosťou, ktorá ťažko prijíma akúkoľvek formu nepohodlia, takže hľadáme spôsoby, ako sa mu vyhnúť, prípadne mu aspoň všakovako vzdorovať. Mnohí ľudia podcenili situáciu a začali sa správať tak, akoby nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Myslím si, že Orava je špecifická práve v tom, že sme tu veľmi družní, radi a často sa stretávame pri rozličných príležitostiach, delíme sa spoločne o svoje radosti i starosti. Spolu sa tešíme i smútime, oslavujeme vo veľkom kruhu príbuzných a priateľov. Žijú tu viacpočetné rodiny. Mnohí muži odchádzajú za prácou do iných regiónov alebo do zahraničia. To všetko sa mohlo odraziť na tom, že čísla pozitívnych prípadov u nás rástli rýchlejšie než inde.
KORONA NÁS VOLÁ K NIEČOMU VYŠŠIEMU
Ako koronu a všetko, čo s ňou súvisí, prežívaš ty konkrétne?
Je to čas milosti. My si niekedy myslíme, že milostivé sú práve – alebo len – tie chvíle, ktoré nám do života prinášajú niečo príjemné, želané. Ale pravdou je, že každý okamih a každá situácia je časom milosti, milostivým sklonením sa Boha k nám, časom, ktorý je príležitosťou k rastu. Prečo by nás malo obohacovať len to, čo považujeme za zisk? Často sú to práve strasti, núdza, nepohodlie, bolesť, okamihy, keď sa musíme v niečom prekonávať, ktoré sú najväčším volaním človeka k niečomu vyššiemu. Boh nás volá do hlbšieho vzťahu s ním. Korona v niektorých jazykoch znamená v preklade „koruna“. Tento výraz nám teda v dnešnej dobe môže znieť ako pojem, ktorý súčasne označuje skúšku i vyznamenanie – alebo vyznamenanie uprostred skúšky. Boh nám vždy kladie na hlavu korunu, vždy z nás robí svojich synov a dcéry, vo všetkom, čo do života prichádza, môžeme čítať tento jeho postoj k nám. Sme milovaní synovia a dcéry a Boh nás volá k plnšiemu životu, aj keď práve musíme s niečím zápasiť. Nie je to len zápas o telesné zdravie, je to omnoho hlbší zápas – zápas o dušu.
Bojíš sa?
Áno, aj ja pociťujem v súvislosti s koronakrízou rozličné obavy. Prežívanie emócií je niečo hlboko ľudské, čo k nám patrí. Naše vnútro reaguje na to, čo sa v našich životoch deje. Strach je teda prirodzenou odpoveďou našej duše na to, že vnímame isté reálne ohrozenie. Mať strach je v istom zmysle súčasťou ľudského údelu. Lenže je rozdiel zakusovať strach a nechať sa ním ochromiť. Podstatné je, ako ten strach prežívame, akým spôsobom s ním pracujeme, čo mu dovolíme, akú veľkú moc mu v sebe dáme. Dovolíme, aby nás ovládal? Alebo sme jeho pánmi my?
Ako teda s týmto strachom bojovať?
Veľmi dôležité je vedieť si ho priznať. Nie je to prejav slabosti, ale zdravej zrelosti. Nie je osožné svoj strach potláčať, tváriť sa, že neexistuje, jeho popieranie by nám v našej psychike narobilo viac škody než úžitku. Je potrebné prijať ho ako súčasť svojho aktuálneho stavu. Je to môj strach a som to ja, kto sa s ním potrebuje vysporiadať. Každej negatívnej emócii, ktorá sa v nás zrodí, potrebujeme statočne čeliť, postaviť sa voči nej tvárou v tvár, dať jej meno a súvislosti. A vymedziť jej v sebe pravidlá a kompetencie. Je dôležité nenechať sa strachom celkom pohltiť, nedovoliť mu napríklad, aby určoval, ako veci vnímame alebo aké rozhodnutia urobíme. Strach má veľké oči a nedovolí nám vnímať okolnosti reálne, blokuje našu schopnosť postrehnúť nádej alebo nám môže – ak mu to dovolíme – zabrániť urobiť nejaký krok dopredu.
Predstavte si svoj strach ako strašiaka, ktorý nestojí v poli, ale hrkoce plechovkami a cerí na vás zuby vo vašom vnútri. Chce vás na niečo upozorniť, no tým sa jeho rola končí, je to len strašiak, nemôže vás zožrať. Hrozbu, na ktorú upozorňuje, je potrebné podrobiť rozumu. A potom už v sebe budete len registrovať jeho štrnganie a šušťanie zakaždým, keď sa doň oprie vietor, keď príde nejaký podnet, ktorý vás rozochveje, ale nenecháte sa ním vyviesť z miery. Je dobré, ak môžete o svojom strachu s niekým hovoriť. A úplne najlepšie je, ak ho odovzdáte v modlitbe Bohu. On vlieva do našich duchovných a duševných svalov nadprirodzenú silu, s ktorou sa dokážeme postaviť akémukoľvek nepriateľovi svojho vnútorného pokoja.
KORONA NÁM UKAZUJE, ŽE NEMÁME NAD VŠETKÝM MOC
Čo ti v tomto čase najviac pomáha?
Nádej. Pohľad dopredu. Dôvera, že Boh splní, čo sľúbil – že príde a spasí nás, že on bude mať posledné slovo, že on dopíše bodku za každým otvoreným príbehom. Jeho bodka bude znieť ako symfónia, ktorá otvorí čosi nové, nové dejstvo pre život v plnosti. Bodka, ktorá bude druhým veľkým treskom, vytryskne z nej nový raj v srdci každého z nás. Láska, o ktorej sa nám ani nesnívalo. Každá kríza je pre mňa aktívnym čakaním na túto Božiu bodku, ktorou zacelí vo mne tú trhlinu, cez ktorú do mňa vchádza tieň. Už mi nič nebude môcť ukradnúť svetlo. Tento život je iba cestou a obdobie korony je na nej možno niekoľkými krokmi. Som vďačná za každého človeka a všetko, čo mi na tejto ceste pripomína, že to najlepšie ešte len príde.
A čomu sa – naopak – radšej vyhýbaš?
Príležitostiam, kde by som sa zbytočne mohla vystaviť šíreniu nákazy. Takmer nikde necestujem. V tomto čase je dobré vedieť sa v mnohom viac uskromniť a žiť akoby v úspornom režime. Triedim informácie na tie, ktoré sú užitočné, a tie, ktoré ma zbytočne oberajú o pokoj. Dôsledne sledujem vyjadrenia a informácie od uznávaných odborníkov, stránim sa príspevkov z pochybných alebo konšpiračných zdrojov – niežeby ma ovplyvňovali, na to sú až príliš nepodložené, okato manipulatívne či zavádzajúce, skôr ma rozčuľujú, pretože vnímam, že strhávajú masy a mnohých ľudí mätú. Usilujem sa tiež chrániť svoje srdce od prílišného negativizmu, nevraživosti a hnevlivých vášní, ktoré sa vyplavujú od podráždených ľudí – napríklad na sociálnych sieťach. Keď si prečítam pár takých komentárov, cítim sa, akoby niekto na mňa zavesil olovenú guľu. A nepočúvam melancholickú hudbu. (úsmev)
Aká je tvoja odpoveď viery na aktuálnu situáciu?
Korona nám ukazuje, že nemáme nad všetkým moc. Je to posolstvo, ktorému môže porozumieť a zachytiť ho veriaci i neveriaci človek, vlažný kresťan i ten, kto s Bohom nepočíta. Nie všetko je v našich rukách a človek môže byť zachránený len vtedy, ak sa vloží do Božích rúk. Život, v ktorom sa točíme okolo seba a spoliehame len na svoje sily, je veľmi krehký. Nedokážeme si zabezpečiť blahobyt, ani sa naplniť šťastím. Pandémia je príležitosťou, keď sa môžeme spamätať zo svojej nadutej sebestačnosti a vyznať Bohu, že ho potrebujeme. A zároveň môžeme ísť ešte hlbšie, môžeme mu vyjadriť lásku – a to bez ohľadu na to, v akých okolnostiach sa nachádzame a čo sa s nami deje. On nás miluje bez podmienok. A my? Milujeme Boha bez podmienok? Alebo len vtedy, keď sa nám darí a všetko ide podľa našich predstáv?
BOH JE LIEKOM PRE TENTO ZRANENÝ SVET
Pracuješ ako psychologička. Čo robí táto situácia s naším duševným zdravím?
To isté, čo robia mraky, keď sa nám nahromadia nad hlavami a zatienia slnko. Môže nám byť o čosi pochmúrnejšie. Cítime sa stiesnenejší a neistí. Dolieha na nás úzkosť a rozličné obavy. Nevieme, či z tých mrakov na nás zaprší, alebo azda donesú ničivú búrku. Nevieme, ako dlho bude pršať, nakoľko sa nás to dotkne, nakoľko to obmedzí našu bežnú činnosť a či to neprinesie záplavy, či nám nenatečie do izieb, nepodmyje základy domu, či to nespôsobí škody… Nemôžeme zmeniť počasie – je to okolnosť, ktorá presahuje naše možnosti a musíme ju strpieť. Pandémia zatiahla nad nami oblohu, avšak dôležité je pamätať na to, že niekde nad tým stále žiari slnko, hoci ho teraz nevidíme.
Akými spôsobmi aktuálne prežívaš svoje povolanie psychologičky v službe druhým?
Svoje povolanie vnímam v širšom kontexte než ako len zamestnanie. Mojím povolaním v tom najhlbšom zmysle je prinášať ľuďom Boha. Dať mu v sebe čo najviac priestoru, aby sa vo mne mohol stávať telom v konkrétnych rozhodnutiach a skutkoch lásky – a tak sa cezo mňa dotýkal sŕdc. Boh chce zahojiť naše rany. A tou najväčšou v nás je rana po hriechu. Aj keď si to ani nemusíme uvedomovať či veriť tomu. Boh je liekom pre tento zranený svet. Liekom nielen na Covid-19, rakovinu, cukrovku, astmu, boľavý zub alebo zapálené hrdlo…, ale predovšetkým na nelásku, hnev, podráždenosť, nespokojnosť, bolesť, egoizmus, chamtivosť, pýchu, závisť či nenaplnenie, na každý neduh na duši, ktorý nám bráni prežívať bytostné šťastie. Usilujem sa slúžiť ľuďom predovšetkým modlitbou, prednášam ich úmysly Bohu a spájam sa s nimi pred Božou tvárou v ich núdzi a v tom, čo prežívajú. V tomto čase sociálneho odstupu či izolácie sa snažím byť im nablízku a povzbudzovať ich cez príspevky a videá na sociálnych sieťach. Snažím sa v tomto virtuálnom prostredí vytvárať priestor pre pozitívne správy a dobro. Hniezdo pokoja pre všetkých preťažených. Aby sme i v tom ťažkom, čo práve žijeme, vnímali, že Boh je s nami, a aby sme nezabúdali objavovať vo všetkom jeho dary a prejavy jeho nesmiernej lásky voči nám. Niekedy sme takí ubolení, zaťažení, utrápení, že strácame kontakt so svetlom. Všetko, čo robím, je len to, že sa snažím na neho ukázať.
ANI LOCKDOWN NÁS NEMÔŽE OBRAŤ O SLOBODU
Čo môžeme konkrétne robiť, aby sme sa vnútorne „nezabili“ – i medzi sebou navzájom – počas lockdownu, ktorý začíname prežívať?
Najdôležitejšie je starať sa o svoj vnútorný pokoj. Každý z nás vie, ktoré podnety nás oň oberajú alebo nás vystavujú zvýšenému tlaku. Ak sú to negatívne správy, treba si stanoviť limit, koľko toho vládzeme uniesť, aby sme zostali informovaní, ale aby nás to zároveň nepreťažovalo. Je dôležité sýtiť svoju dušu tým, čo ju rozvíja a povzbudzuje, posilňuje v odolnosti. Pre niekoho to môže byť hodnotná kniha, pre iného rozhovor, hudba, domáce zvieratko či modlitba. Nie je celkom možné vyhnúť sa podnetom, ktoré nás budú znepokojovať, avšak je potrebné budovať si voči nim imunitu. Užívaním dobra, krásy, múdrosti, v tom, čo máme na dosah. Pri spolunažívaní v jednej domácnosti môže počas lockdownu dochádzať k náročným ponorkovým situáciám, preto je osožné pamätať na to, že každý z nás potrebuje svoj – hoci i minimálny – životný priestor, svoje súkromie, do ktorého sa môže stiahnuť a načas odstúpiť od ostatných. Je veľmi dôležité, aby sme v tejto potrebe boli voči sebe navzájom tolerantní a dokázali si vyjsť v ústrety.
Lockdown ako priestor pre rast. Ako?
Zaiste, lockdown nie je životná okolnosť, ktorú by sme vítali s nadšením, je pre nás značne obmedzujúci, no ak pochopíme, prečo je skutočne nevyhnutný, dokážeme sa s ním stotožniť a ľahšie sa nám bude niesť. Stretla som sa s názormi, že podobnými tvrdými opatreniami nám kradnú slobodu, tú nám však nikto nemôže celkom vziať. Sloboda je dar od Boha, ktorý dokonca rešpektuje aj on sám. Môžeme byť vonkajšími silami alebo okolnosťami ohraničení navonok, ale vo svojej duši ostávame slobodní. Nech by sa dialo čokoľvek, vo svojom vnútri k tomu môžeme vždy zaujať postoj, môžeme sa rozhodnúť pre dobro alebo zlo, pre lásku, odpustenie, Boha. Opatrenia nás v mnohom limitujú, avšak sú len dočasné a navyše dostatočne vysvetlené odborníkmi – vieme, prečo je nevyhnutné pretrpieť to.
Tento nepriaznivý a náročný čas otvára pre nás príležitosť prinášať obetu. Obeta je niečo, čo sa vytratilo nielen z našej aktívnej slovnej zásoby, ale takmer sme pre ňu celkom stratili zmysel. Chceme sa mať dobre, vyhľadávame pohodlie a túžime po komforte. K zrelosti človeka však patrí aj schopnosť vedieť sa zaprieť, zrieknuť sa niečoho pre dobro iného alebo pre spoločné dobro. Inak ostávame zakrpatení a nerozvinutí vo svojom egoizme a plytkosti. Pre veriaceho kresťana je obeta ústredným pojmom – tak ako kríž. Sám Boh nám dal príklad – on je ten, kto sa za nás obetoval na kríži, a jeho obeta je ustavične sprítomňovaná na všetkých oltároch sveta. Obeta je dar seba samého. To je najhlbší zmysel nášho života. Len vtedy sa stávame naozaj ľuďmi, ak sa staneme darom pre iného, ak dávame svoj život. V kresťanskom ponímaní má obeta zástupnú moc, môžeme ňou vyprosovať milosti pre seba i druhých, zachraňovať duše, oslobodzovať svet z moci zla, uzmierovať nebeského Otca za všetky urážky, ktoré znáša od ľudí. A to nie je málo. Preto kresťan môže každé nepohodlie a ťažkosti pripojiť k Ježišovej obeti na kríži – a dať tak každej svojej chvíli na tejto zemi hlboký zmysel. Hoci naše telá zakusujú strasti, naše srdcia môžu rásť v láske.
A čo by si napríklad poradila ľuďom, ktorí žijú sami a sú – dni, týždne alebo už mesiace – zatvorení sami doma? Ako sa v tom nezblázniť?
Objavovať krásu v tom, čo je ťažké, ba až nemožné, neúnosné. Človek nebol stvorený pre samotu ani izoláciu, prirodzene sa potrebuje rozvíjať vo vzťahoch s inými ľuďmi. No do života každého z nás prichádzajú i skúšky, obdobia púšte, keď strácame mnoho z toho, po čom túžime. Uprostred púšte je prázdnota, ticho, nedostatok, neistota, žiadny kontakt, ale všetci fotografi sveta sa tam hrnú kvôli tomu, že nikde inde na zemi nie je možné tak dobre vidieť a zachytiť hviezdy. Aj ja by som to raz chcela skúsiť. Nie je tam totiž svetelný smog. Byť doma zavretý je ako byť sám v noci uprostred púšte, kde nie je takmer nič z toho, na čo sme zvyknutí a čo pre svoj život potrebujeme. Som tam však ja a Boh. Všetko ostatné je zhasnuté. Nič nás neruší, nie je medzi nami žiadna clona ani mrak. Uprostred tej samoty a tmy môžeme vo svojom srdci objaviť nové obzory, hviezdy, ktoré by sme inak nikdy neuvideli.
TERAZ JE ČAS NA JEDNOTU
Spomínali sme už aj rôzne konšpiračné teórie, s ktorými dnes bojuje nielen svet, ale aj my na Slovensku. Čo by si odkázala tým, ktorí ich šíria?
Teraz skutočne nie je čas, aby sme navzájom proti sebe bojovali. Korona je nástraha, ktorá si nevyberá, na koho zaútočí a na koho nie. Či už je človek zástancom takej alebo onakej teórie, prístupu, názoru, politického presvedčenia, vierovyznania – všetci sme ohrození rovnako. Niekedy mám dojem, že sa z našej spoločnosti v dôsledku pandémie stala bojová aréna. Niektorí statočne bojujú so šíriacou sa nákazou, hľadajú riešenia, bojujú o naše zdravie, prežitie a lepšie podmienky pre všetkých. To je ten dobrý a nevyhnutný boj. No paralelne prebieha i vojna, ktorá nás zbytočne oslabuje, v ktorej zápasníci jedného frontu miesto toho, aby sa zamerali na spoločného nepriateľa – vírus, bojujú proti sebe navzájom. Namiesto toho, aby sme sa zomkli, vedieme medzi sebou bitky – kto z koho. Často prekrúcajúc fakty, alebo vychádzajúc z niečoho, čo visí vo vzduchu ako nepodložená špekulácia. Avšak zoči-voči pandémii sa stávame zraniteľnejší, ak nedržíme spolu. Zaiste, konštruktívna kritika je osožná v každej dobe, pretože môže posúvať veci k lepšiemu. No mnohým hlasom, ktoré sa dnes ozývajú proti tomu, čo hlásajú autority z oblasti zdravia a politická vrchnosť, chýba práve tá konštruktivita, nejaké reálne a lepšie riešenie, ponúknutie serióznej alternatívy, ktorá by mohla lepšie fungovať. Nemajú za cieľ poradiť – a tak pomôcť všeobecnému dobru –, ale skôr sa stavať do opozície. Sú to hlasy, ktoré kričia a tak strhávajú na seba pozornosť.
Prečo kričia?
Niektorí len preto, aby ich bolo počuť, aby na seba upozornili. Sú medzi nami aj takí, ktorí svojím odporom demonštrujú to, čo dlhodobo nosia v sebe – negativizmus a trvalú nespokojnosť zo životom. Napadnú všetko, pretože ich srdcia sú v pozícii vzdoru. Niektorí chcú proste len zaujať, byť iní, získať nových priaznivcov. Niektorí sa chcú dosať k moci. Niektorí iba neznesú iný názor. Chceme sa ku všetkému vyjadrovať, ale chýba nám pokora priznať si, že nie sme na všetko odborníci, nemáme patent na múdrosť. Niekedy bezhlavo komentujeme všetko, bývame príliš prísni, očakávame, že všetko pôjde hladko a dokonalo, zabúdame však, že aj tí, ktorí sú na čele, sú len ľudia, majú obmedzené možnosti a pandémia nás všetkých presahuje. Dokonalé riešenia neexistujú. Pretože sme ľudia, je nevyhnutné počítať aj s chybami alebo nedôslednosťami a mať ochotu prejaviť milosrdenstvo. Je potrebné vedieť odhodiť svoju pýchu, presvedčenia a pohľady na vec, ambíciu byť múdry, zaujímavý, „lajkovaný“, získavať nové preferencie. Nie hovoriť ľuďom, čo chcú počuť, ale čo potrebujú počuť. To je oveľa náročnejšie, ale je to jediná cesta do svetla. Zavádzanie, zneisťovanie, poburovanie nás z tejto „kaše“ nedostane. To, čo ako spoločnosť potrebujeme v tomto čase najviac urobiť, je budovať jednotu. Počúvať hlasy autorít, ktoré nás touto krízou vedú, a mať ochotu podriadiť sa. Potrebujeme ťahať za jeden povraz a bojovať spoločne, nie medzi sebou navzájom.
DESAŤ TIPOV, AKO (PRE)ŽIŤ TENTO ČAS
Dala by si nám na záver desať tipov, ako (pre)žiť čas koronavírusu a nestratiť si duševné i duchovné zdravie?
- Menej sa sťažovať a viac ďakovať.
- Menej sa strachovať a viac dôverovať.
- Menej vzdorovať a viac byť ochotný poslúchať.
- Menej kritizovať a viac byť ochotný podať pomocnú ruku.
- Menej sa zameriavať na nedostatky a viac vyhľadávať krásu.
- Menej sa spoliehať na svoje sily a viac žiť v odovzdanosti.
- Menej byť zahľadený na ťažkosti a viac sa dívať do Božej tváre.
- Menej smútku a viac lásky.
- Menej sa ku všetkému podráždene vyjadrovať a viac načúvať.
- Najkrajšou ozdobou duše je pokora. Sme tu, aby sme sa naučili byť pokornými.
…
Nechajte sa povzbudiť aj videami, prostredníctvom ktorých sa Monika usiluje ľudí pozdvihnúť a dodať im nádej:
KORONAVÍRUS: Aj Boh má svoju karanténu
Choroba ako liek?
Sme doma! Naozaj?