Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede
Manželská morálka. Zložité otázky, zložité odpovede. O to viac, ak je hľadanie a túžba po odpovedi ešte umocnená špecifickými okolnosťami v konkrétnom manželstve. Vtedy otázky rezonujú ešte hlasnejšie. Manželom sa zdá, že sa v učení Cirkvi o manželskom intímnom spolužití nevedia celkom nájsť, niektorí cítia aj krivdu či nepochopenie. Túžia byť plne v súlade s učením svojej Cirkvi, no zároveň chcú prežívať z intímneho spolužitia viac radosti než strachu z nežiaduceho otehotnenia. Hľadajú teda, či azda nespadajú do nejakej výnimky či dišpenzu.

Postoj otvorenosti životu. Alfa a omega, hlavný princíp náuky Katolíckej cirkvi o intímnom spolužití manželov. „Práve to robí človeka podobným Bohu,“ ozrejmuje Ján Viglaš, morálny teológ, „Boh je totiž vo svojej podstate život a láska.“ Kým sebecká láska sa uzatvára a vidí len seba, skutočná láska je vždy životodarná, chce sa rozdávať, je otvorená druhým. „Toto je to nastavenie, prečo manželské stretnutie musí ostať otvorené životu,“ zdôrazňuje Viglaš. Naopak, vždy, keď človek ničí alebo potláča plodnosť – ženskú, mužskú alebo obidvoch –, stavia sa proti Božiemu daru, proti tomu, čo ho robí podobným Bohu,“ načína problematiku antikoncepcie a sterilizácie Viglaš.

 

Antikoncepcia je kaz uprostred umeleckého diela

Naprieč históriou totiž vždy existovali snahy rôznymi spôsobmi brániť počatiu. Antikoncepcia i sterilizácia je však v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Pre objasnenie, prečo Katolícka cirkev tieto metódy neschvaľuje, je potrebné uvedomiť si niekoľko vecí.

V prvom rade potrebujeme porozumieť, prečo Cirkev upozorňuje, že niektoré veci sú zlé, aby sme nezúžili jej učenie len na príkazy a zákazy. „Za tým sa vždy skrýva nejaké dobro a krása, ktoré Cirkev chráni,“ vysvetľuje Viglaš a dodáva, že aj pri pohľade na manželstvo ho často zredukujeme na výnimky, príkazy a zákazy. Potrebujeme pochopiť krásu manželstva, ako sa ho svätý Ján Pavol II. počas celých rokov katechéz snažil vykresľovať. „Ako nádherný obraz, umelecké dielo, do ktorého antikoncepcia či sterilizácia vstupuje ako kaz, ktorý to umelecké dielo strašne ničí. Teda potrebujeme pochopiť náuku Cirkvi o kráse manželstva.“

 

Potreba viacerých detí sa prirodzene vytratila

„Ďalej musíme mať na pamäti, že plodnosť nie je problém, ale dar,“ pokračuje Viglaš. Napriek tomu si uvedomuje, že v súčasnej dobe je plánovanie rodičovstva zásadne iné, než tomu bolo kedysi. „V minulosti bola prirodzená potreba mať viac detí, pretože mnoho detí neprežilo choroby a epidémie, prežívali len silnejší,“ vysvetľuje Viglaš, „deti boli zároveň pracovnou silou i dôchodkovým zabezpečením na starobu.“ Najmä v 20. storočí sa však okolnosti výrazne zmenili. „Ľudia začali za prácu dostávať mzdu, dôchodkové zabezpečenie prevzal štát, vďaka pokroku v medicíne, lepšej hygiene, vzdelaniu a vyššej životnej úrovni veľmi poklesla materská i detská úmrtnosť,“ vymenúva Viglaš. Tieto zmeny spôsobili, že odrazu sa vytratila potreba mať veľa detí. Naopak, zvyšovali sa nároky na život a teda bol problém trom – štyrom deťom zabezpečiť všetko, čo spoločnosť vyžadovala.

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Hormonálna antikoncepcia ako naplnenie Božieho príkazu?

Do týchto reálií v 20. storočí vstúpili medicínske objavy. Hormonálna antikoncepcia bola podľa Viglaša pôvodne vítaná ako naplnenie toho, čo Boh dal ľuďom ako jeden z prvých príkazov. „Nielen množiť sa a naplniť zem, ale aj podmaniť si ju,“ vysvetľuje, „teda pochopiť, ako fungujú princípy.“ Poznanie toho, ako funguje ženský cyklus, spolu so schopnosťou zasahovať do biológie ženy a regulovať ju, sa pôvodne javilo ako veľmi ľúbivé a dobré. „Veď rodičia, ktorí dali deťom život, predsa nie sú sebci, tak prečo by mali mať ďalšie a ďalšie deti,“ približuje vtedajšie uvažovanie Viglaš s dodatkom, že sa to i mnohým teológom v Cirkvi javilo ako veľmi prijateľné. Nadšenie však netrvalo dlho. „Už vtedy si mnohí – a nielen veriaci – uvedomovali, že ak dokážeme takto regulovať plodnosť, otvára to cestu manželskej nevere,“ upresňuje Viglaš. Ďalším problémom, pred ktorým varoval pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae, bol rozmach neúcty k ženám. „Muž sa už nemusel nijako starať, obávať žiadnych následkov, nič tam vlastne nehrozilo,“ zdôvodňuje Viglaš.

 

Nie sme vo zvieracej ríši, aby sme rodili každý rok

Neprípustnosť antikoncepcie a sterilizácie vyúsťuje do napätia medzi dvoma pólmi. Na jednej strane sa potrebujeme držať toho, že dieťa nie je hrozba, ale dar. Na druhej strane je však uvedomenie si manželov, ktorí už majú niekoľko detí a chcú byť zodpovední, že ich psychické i fyzické sily pri výchove detí sú obmedzené. „A teraz ako to zladiť, aby sme aj boli otvorení životu, ale zároveň aby sme neboli ako vo zvieracej ríši, kde sa zvieratá riadia inštinktmi a rodia mláďatá podľa svojich biologických schopností,“ pýta sa Viglaš. Medzi veriacimi nachádzame rôzne odpovede. Jedni hovoria, že Cirkev sa vôbec nemá miešať do intímneho života manželov. Druhí sú presvedčení, že ideálni kresťanskí manželia sú tí, ktorí nič neplánujú, ale všetko nechávajú na Pána Boha. Morálny teológ však upozorňuje, že cestou tu nie je žiaden z dvoch zmienených postojov rozšírených medzi veriacimi. Je to totiž pomerne zložitá otázka na to, aby odpoveď bola taká jednoduchá.

 

Niektorí manželia sa v učení Cirkvi nevedia nájsť

Platí to dvojnásobne, ak je hľadanie a túžba po odpovedi ešte umocnená špecifickými okolnosťami v konkrétnom manželstve. Subjektívne alebo objektívne. Od rozdielnych názorov manželských partnerov, cez vyčerpanie, pravidelné dlhodobé odlúčenie manželov, pravdepodobné postihnutie dieťaťa, až po zdravotné problémy či ohrozenie života ženy. Vtedy tá otázka rezonuje ešte hlasnejšie a manželom sa zdá, že sa v učení Cirkvi o manželskom intímnom spolužití nevedia celkom nájsť, možno niektorí cítia aj krivdu či nepochopenie. Túžia byť plne v súlade s učením svojej Cirkvi, no zároveň chcú prežívať z intímneho spolužitia viac radosti než strachu z nežiaduceho otehotnenia. Hľadajú teda, či azda nespadajú do nejakej výnimky či dišpenzu.

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Cirkev nemôže prepisovať morálne či prírodné zákony

Výnimky by sme podľa morálneho teológa mohli žiadať vo všetkých oblastiach života, pretože okolnosti môžu byť komplikované nielen v manželstve. Ilustruje to na príklade potratu. Situácia v tehotenstve môže byť taká komplikovaná, že sa javí ako najjednoduchšie a najpraktickejšie riešenie najskôr urobiť potrat dieťaťa, aby bolo možné riešiť zdravotné problémy matky. Napriek tomu stále platí, že nikdy nemôže byť súčasťou terapie priame zabitie nevinného človeka. „Cirkev preto hovorí o niektorých skutkoch, ktoré sú objektívne vždy zlé,“ vysvetľuje Viglaš, „a to bez ohľadu na okolnosti a úmysel.“ Dopĺňa, že sú označované pojmom intrinsece malum, v preklade vnútorne zlé. Znamená to, že niektoré skutky sú natoľko zlé, že idú vyslovene proti Bohu, sú radikálne v rozpore s Božím plánom. „Sú to tie skutky, ktoré idú proti životu, proti integrite ľudského tela a proti ľudskej dôstojnosti,“ vyratúva Viglaš. „Tam neexistuje výnimka, Cirkev totiž nemôže dišpenzovať od vecí, ktoré od nej nezávisia, nemôže prepisovať zákony – prírodné alebo morálne –, ktoré do stvorenia a do sŕdc vložil Boh,“ vraví rozhodne, „môže tam byť len poľahčujúca okolnosť pre manželov, ktorí sa k tomuto uchýlia.“

 

Negatívne ovocie neberie ohľad na okolnosti

Okolnosti a úmysel teda predsa len vstupujú do hry. „Cirkev hovorí, že subjektívna morálna vina človeka môže byť ich vplyvom znížená alebo niekedy až nulová,“ hovorí Viglaš. Tvrdí, že v záujme ochrany človeka Cirkev musí hovoriť, že veci, ktoré idú proti Bohu a proti človeku, sú také zlé, že prinášajú negatívne ovocie a človeka ničia, hoc by mal ťažké okolnosti alebo dobrý úmysel. „Je to akoby sme hľadali výnimku pre človeka, ktorý fajčí či holduje alkoholu, pretože je v ťažkej situácii a potrebuje odbúrať stres, alebo si tým rieši nejakú traumu z minulosti,“ prirovnáva. „Napriek okolnostiam vidíme, že tým ničí seba, ubližuje aj svojmu okoliu, a keď si opitý sadne za volant, ohrozí ďalších ľudí.“ Ak navyše už je závislý či má zlé rodinné zázemie, môžeme nadobudnúť dojem, akoby tu výnimka bola žiaduca a ospravedlniteľná. „Nič to však nezmení na tom, že tomu človeku bude fajčenie či alkohol naďalej škodiť a aj jeho okolie tým bude ohrozené,“ vysvetľuje.

 

Ani kazuistika nie je riešením

Hovorí, že Cirkev nikdy vopred nepovie, že v takom a takom prípade je výnimka dovolená. Totiž, každá situácia je trochu iná. „I keby sme vytvorili kazuistiku modelových situácií akýchsi výnimiek, aj tam by sa človek mohol pomýliť, že keď to je povolené tu, tak to možno aplikovať aj v inom, podobnom prípade,“ zamýšľa sa Viglaš. Navyše je podľa neho rozdiel v prípadoch, kde sú obaja manželia veriaci a spoločne zápasia; kde je jeden z manželov veriaci, ale nepraktizujúci; kde jeden je úplne neveriaci a tieto veci nechápe alebo rovno zosmiešňuje a podobne. „V manželstve máme dvoch ľudí so slobodnou vôľou, ktorí sa nemusia celkom zhodnúť,“ pokračuje Viglaš, „preto Cirkev okrem manželskej čistoty hovorí aj o tom, že najdôležitejšia v manželstve je jednota, teda úcta a láska.“ Neraz práve kvôli ich nedostatku podľa morálneho teológa prichádzajú otázky, či by tu alebo tam nebola prípustná výnimka.

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Človek v problémoch potrebuje najprv vypočutie a pochopenie

Cirkev v oficiálnych dokumentoch nikdy nedáva konkrétne riešenia na individuálne komplikované situácie. „Úlohou magistéria, učiteľského úradu Cirkvi, je ľudí zorientovať v základných a zásadných princípoch a napĺňať tak Boží prisľúb, ktorý dal Ježiš apoštolom: ‚Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta,‘“ pokračuje, „,budete mať mnoho otáznikov, ale ja som s vami.‘“ Kňazi, podobne ako lekári prvého kontaktu, by podľa jeho slov mali byť zorientovaní v základných veciach a tam, kde sa necítia kompetentní, majú vedieť odporučiť odborníkov, určite sa nehrať na odborníkov tam, kde nimi nie sú. Taktiež nemajú nechať veriacich bez pomoci. „Ja to nechám na vaše svedomie, ste totiž v komplikovanej situácii,“ uvádza príklad nesprávnej reakcie, „svedomie je často neisté, manželom vyvstávajú ďalšie otázniky a môžu sa ocitnúť v ešte väčšej neistote a zmätku.“ Zároveň morálny teológ dodáva, že každý kňaz by mal byť milosrdný a veľmi chápavý, keď vidí, že manželia s niečím zápasia. „Každý, kto je v problémoch, potrebuje najprv vypočutie a pochopenie, a nie hneď moralizovanie,“ povzbudzuje svojich spolubratov.

 

Extrémne situácie si vyžadujú extrémne riešenia

Častým dôvodom, prečo sa páry chcú vystríhať počatiu ďalšieho dieťaťa, sú zdravotné dôvody. Spravidla ošetrujúci lekár sa vyjadrí, že ďalšie tehotenstvo by mohlo vážne ohroziť zdravie či život matky, prípadne matky aj dieťaťa. „Ak žene hrozí vážne riziko či priame ohrozenie života, ak by znova otehotnela, tak tu platí, že extrémne situácie si vyžadujú extrémne riešenia,“ otvára tému Viglaš. „Jediné isté a zároveň morálne riešenie sa javí byť sexuálna abstinencia,“ hovorí. Z ďalších riešení je potom isté už len také riešenie, kedy žena príde o maternicu, vaječníky alebo vajíčkovody, alebo muž príde o semenníky, čiže kastrácia. Toto je však podľa Viglaša taký radikálny zásah, že s výnimkou situácie, keď je daný orgán ohrozením života, ani medicína nechce k tomu pristupovať, keďže takýto zásah môže spôsobovať doživotné komplikácie. Z pohľadu medicíny sa preto javí byť vhodnejším riešením prerušenie „len“ vajíčkovodov, avšak ani to nie je úplne spoľahlivé. Nakoniec, žiadna antikoncepcia ani sterilizácia nie je stopercentná. „Príroda je nastavená na život a snaží sa prebiť aj prekážky, ktoré jej staviame,“ vysvetľuje, „ako zlomená kosť má tendenciu sa zrásť, tak isto aj prerušené vajíčkovody.“ Pripúšťa, že je to zriedkavé, ale v dnešnej ére sociálnych sietí sa možno ľahko dopátrať prípadov otehotnenia napriek sterilizácii ženy či vazektómii muža.

 

Extrémna situácia si vyžaduje hlbšiu znalosť prirodzených metód

Ďalším riešením je využívanie období plodných a neplodných dní, teda používanie niektorej z prirodzených metód plánovania rodičovstva. V našich podmienkach sú najrozšírenejšími metódami Billingsova ovulačná metóda, symptotermálna metóda a Creightonský model. „Keďže v prípade ohrozenia zdravia či života ide o extrémnu situáciu, vyžaduje sa ešte hlbšia a podrobnejšia znalosť zvolenej metódy ako obvykle a tiež dôslednosť,“ vysvetľuje Viglaš a dodáva, že prirodzené metódy majú aj pravidlá pre páry, ktoré potrebujú dosiahnuť skutočne vysoký stupeň istoty neotehotnenia.

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Zdržanlivosť ako prejav lásky

Ako paralelu uvádza príklad rodičov, ktorých dieťa je alergické na oriešky. „Prvé, čo rodičia urobia na návšteve či v reštaurácii je, že zisťujú, či v ponúkanom jedle určite nie sú alergény,“ vykresľuje porovnateľnú situáciu, „vedia totiž, že ak by ich dieťa dostalo anafylaktický šok, mohol by byť pre ich dieťa fatálny.“ Viglaš vníma, že v takýchto prípadoch dokážeme obmedzenie rešpektovať a v pravidlách byť veľmi úzkostliví, pretože vnímame, že ide o život. Naopak, v oblasti intimity to chceme stavať do kontrastu: „Ale veď my predsa máme právo na sexuálny život, to máme abstinovať?“ smeruje morálny teológ k  možnému riešeniu. „Je dôležité, aby najmä muži pochopili, že aj zdržanlivosť v takýchto prípadoch je prejavom lásky,“ upresňuje, „možno nie úplná zdržanlivosť, ale veľmi dôsledná v období, keď môže mať manželka plodné dni.“

 

Cirkev nechce, aby manželia prežívali napätie

Prirodzené metódy sú medzi veriacimi manželskými pármi v našich končinách pomerne známe, avšak nie vždy sú vnímané pozitívne. Na základe vlastných skúseností s jedným či viacerými neželanými tehotenstvami ich niektorí považujú za nespoľahlivé, ďalší poukazujú na to, že v prípadoch, ako je veľmi nepravidelný menštruačný cyklus alebo popôrodné obdobie, sú prirodzené metódy viac-menej nepoužiteľné. Hrozí tak nemalé riziko, že manželia sa „pre istotu“ vzdajú sexuálneho spolužitia, prípadne ho obmedzia na niekoľko ráz ročne, aj to vo veľkom strese, čo bezpochyby negatívne ovplyvní vzťah medzi manželmi.

Viglaš vysvetľuje, že ani Cirkev nechce, aby manželia prežívali napätie medzi dvoma hrozbami. Jednou je možné otehotnenie a potenciálne zdravotné komplikácie až ohrozenie života, na druhej strane je hrozba toho, že sa dopúšťame niečoho nemorálneho, ťažkého – smrteľného hriechu a že nám hrozí zatratenie z pohľadu duchovného života. „Mnoho manželov to takto prežíva, najmä mnoho žien, pretože ony to cítia na svojom tele,“ súcitne konštatuje morálny teológ.

 

Ženy neraz nepoznajú ani základné biologické fakty

Podľa vlastných slov plne rozumie, že manželia, ktorí mali skúsenosť so zlyhaním či údajným zlyhaním prirodzenej metódy, jej nechcú dôverovať, avšak on sám vidí problém inde. Tvrdí, že aj u veriacich ľudí vrátane žien narážame na to, že nepoznajú ani základné biologické fakty. Vedeli by to podľa jeho slov potvrdiť niektorí lekári, farmaceuti, biológovia, možno aj kňazi z pastorácie, že mnoho dievčat si pletie niektoré biologické i anatomické pojmy a nemajú v tom jasno. „Potrebujeme čím skôr učiť dospievajúce dievčatá a mladé ženy poznať svoje telo a sledovať svoj cyklus, ešte predtým, než vstupujú do manželstva, aby v tom nadobudli prax, čo vedie aj k väčšej sebaúcte a sebaprijatiu,“ navrhuje moralista a konštatuje, že je veľmi ťažké nájsť jednoduché riešenie, ak už manželia majú tri-štyri deti a manželka k tomu má zdravotné problémy. „Pri takýchto pároch asi nebudeme mať jednoznačné a ľahké odpovede,“ priznáva Viglaš, „ale do budúcna si to môžeme uľahčiť, keď súčasní dospievajúci, ktorí sa chystajú do manželstva, budú o tom vedieť viac.“ Zvlášť ženy sa podľa neho môžu naučiť rozumieť svojmu cyklu na začiatku manželstva pri prvých deťoch, kde chyba vo vyhodnocovaní ešte nie je taký problém, keďže tie prvé deti manželia chcú.

 

Komplikované situácie sú výzvou pre vedu

Na margo situácií, ako je rozhádzaný cyklus ženy či popôrodné obdobie, hovorí, že potrebujeme odborníkov, ktorí budú schopní pomôcť párom zorientovať sa aj v týchto komplikovaných situáciách. „Pavol VI. v encyklike Humanae vitae vyzýva vedcov zvlášť v medicíne zamerať výskum tak, aby čo najviac pomohli ženám a manželom rozpoznať svoju plodnosť,“ zdôrazňuje a dodáva, že úlohou medicíny je objaviť, ako sa v tom čo najjednoduchšie a najspoľahlivejšie možno zorientovať. „I toto by som rád využil ako výzvu pre tých medikov a lekárov, ktorí sa tomu chcú venovať, aby na túto oblasť nerezignovali,“ vyzýva kompetentných, „možno sa niekomu podarí objav, ktorý uľahčí život tisícom párov v takejto situácii, ktoré už nebudú musieť riešiť takéto morálne dilemy.“

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Keď je rozpis turnusov v konflikte s menštruačným kalendárom

Okrem zdravotných dôvodov je častou komplikáciou intímneho manželského spolužitia pravidelné dlhodobé odlúčenie manželov. Hoc takýto stav ohrozuje manželský vzťah vo viacerých aspektoch, problémy v intímnom spolužití sú zväčša prvou oblasťou, kde manželia pocítia nekomfort. Ak napríklad manžel cestuje za prácou, kde ostáva aj dva-tri týždne a k rodine sa vracia na niekoľko dní či týždeň, často sa jeho voľné dni môžu prekrývať s plodným obdobím manželky. Ak manželia práve neplánujú dieťa, čelia nezávideniahodnej situácii. Podľa morálneho teológa, ak takíto manželia chcú zostať morálni, neostáva im iná možnosť ako zdržanlivosť. „Neznamená to však, že nemajú iné možnosti, ako si prejaviť lásku, hoci to nebude plné naplnenie,“ dodáva Viglaš, „skutočná láska vie byť veľmi kreatívna.“

 

Láska musí mať aj rozmer kríža a obety

Ako povzbudenie spomína prípady manželov, ktorí boli – hoc aj úplne nedobrovoľne – odkázaní na úplnú zdržanlivosť, napríklad počas onkologického ochorenia ženy, a dokázali aj rok-dva úplne abstinovať. „Láska musí mať aj rozmer kríža a obety, nie je to len romantika v podobe srdca, láska je aj kríž,“ zdôrazňuje morálny teológ, „láska bez obety nie je skutočná láska.“ Jedným dychom dodáva, že disponovanosť na obetu je jediné spoľahlivé kritérium, aby sme si preverili, či je nejaká láska naozaj skutočná. U manželov, ktorí sú pravidelne od seba odlúčení, sú vhodné aj iné, nekoitálne prejavy lásky, napríklad pohladenie, objatie; pomocou tiež môžu byť aj telekomunikačné prostriedky, telefonáty, videohovory. „Osobný kontakt to však nenahrádza, pretože sme stvorení pre vytváranie reálneho spoločenstva,“ pripomína Viglaš. Ľudia, ktorí to prežili, sú podľa neho dôkazom, že sa to dá zvládnuť. Môžu tiež byť pomocou pre tých, ktorí to prvýkrát riešia.

 

Nie je pravda, že ideálom sú abstinujúci manželia

„Cirkev však vo všeobecnosti hovorí, že manželia by mali byť spolu,“ zdôrazňuje Viglaš, „ aj vo svojej sociálnej náuke apeluje na štát, aby vytváral také podmienky, v ktorých rodiny nebudú odkázané na to, že muž odchádza za prácou, pretože rodiny to naozaj ničí.“ Problematika od seba oddelených manželov je podľa neho hlbšia než „len“ ťažkosti v intímnom spolužití, manželstvo to totiž vždy oslabuje, keď sú od seba oddelení. Konštatuje, že hoci ani tu neexistuje jednoduché riešenie, robiť riešenia na základe extrémnych situácií alebo výnimiek nie je cesta v žiadnej oblasti. „Treba pochopiť príčinu problému a tú začať odstraňovať,“ odporúča moralista a dodáva, že si to vyžaduje dlhodobé riešenie. V zmienených súvislostiach upriamuje aj na slová svätého Pavla, že manželia si nemajú odopierať jeden druhému, a ak, tak len načas a so vzájomným súhlasom. „Vôbec nie je pravda, že manželia, ktorí abstinujú z duchovných dôvodov, akoby telesná intimita bola menej hodnotná, sú ideálni manželia,“ vyvracia mylné predstavy Viglaš, „manželia sú povolaní, aby vytvorili spoločenstvo – aj ako jedno telo.“

 

Kríž v manželstve má byť zdrojom vzájomného posväcovania sa

„Rozhovor robíme na Sviatok všetkých svätých; všimnime si, že všetci tí muži, ženy, deti, starí, mladí, všetci prejavili lásku aj obetou,“ poukazuje Viglaš, „svätosť sa bez kríža nedá dosiahnuť.“ Upozorňuje však, že kríž nemusí byť vnímaný len ako to, čo nás ničí a gniavi, ale aj ako niečo, čo nás posväcuje. „Aj v manželstve môže byť tento kríž nielen bremenom, ale aj zdrojom vzájomného posväcovania sa,“ dodáva Ján Viglaš.

 

Morálny teológ Ján Viglaš o manželskej morálke: V zložitých situáciách nemáme jednoduché odpovede

 

Manželia nemusia vždy pri intímnom spojení mať úmysel splodiť dieťa

Zriedkavejší, no stále vážny dôvod strániť sa počatia dieťaťa je situácia, keď si manželia sú vedomí, že ich dieťa by sa s veľkou pravdepodobnosťou narodilo s vážnou, napríklad genetickou poruchou. Presvedčenie pritom môže byť založené na tom, že ich už narodené deti takouto poruchou trpia, prípadne výsledkami genetických vyšetrení.

V tomto kontexte Ján Viglaš upriamuje pozornosť na pápeža Pia XII., ktorý už v roku 1951 v príhovore k pôrodným asistentkám jasne potvrdil, že v prípade vážnych dôvodov – najmä zdravotných, sociálnych či ekonomických – je možné využívať obdobia neplodných dní aj počas celého trvania manželstva. To znamená, že manželia nemusia vždy pri intímnom spojení mať úmysel splodiť dieťa. De facto sa môžu počas celého trvania manželstva snažiť nepočať dieťa. „Čo však vždy musí byť zachované, je otvorenosť životu, tú nesmú vylúčiť,“ dôrazne vysvetľuje, „nechcú ničiť niečo, čo je prirodzene dané, ale využívajú, čo tá prirodzenosť prináša, konkrétne neplodné dni.“

 

Lektori prirodzených metód neraz vidia a ukážu riešenie

Vo všetkých komplikovaných situáciách – či už sme ich tu spomínali alebo nie – platí, že manželom môžu byť veľkou oporou a praktickou pomocou lektori prirodzených metód plánovania rodičovstva. „Nám sa môže daná situácia javiť ako jedinečná, ale lektori poznajú oveľa viac párov a môžu vidieť a ukázať riešenie,“ odporúča Viglaš a dodáva, že pomôcť môže aj sila spoločenstva. Navyše, lektori majú niekedy možnosť nakontaktovať ich práve na manželov, ktorí si podobnými komplikáciami prešli. „Tí, ktorí takých manželov spoznajú, sa na svoj problém odrazu pozerajú úplne inak,“ hovorí Viglaš.

 

Aj v morálnej oblasti sa učíme pomocou chýb a zlyhaní

Hoc riešenia sú zložitejšie a odpovede menej priamočiare, ako by si ich manželia priali, Cirkev im chce byť nablízku. „Našou úlohou je ukazovať, že to, čo stvoril Boh, je krásne, no hriechom to bolo narušené, a sprevádzať toho, kto sa chce priblížiť k pôvodnému ideálu, ktorý tu Boh dal, keď ešte hriech nebol,“ sumarizuje v závere morálny teológ. Podľa jeho slov je prirodzené, že v tejto oblasti manželia nie sú vždy a hneď ideálne zladení s učením Cirkvi. „Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris consortio hovorí, že veľmi dôležitá je cesta postupných kokov,“ vysvetľuje, „dôležitejšie ako byť hneď v cieli, je to, že človek kráča.“ Ten, kto kráča, hoci zlyháva, no stále má chuť rásť, je podľa jeho slov možno morálnejší ako niekto, kto nemá morálne ani zdravotné problémy, ale manželskú lásku nerozvíja. Človek je dejinnou bytosťou, v dejinách kráčame a rastieme, a to aj v morálnej oblasti. „Ako sme sa naučili rozprávať a chodiť aj pomocou mnohých chýb a zlyhaní, tak isto aj v morálnej oblasti,“ uzatvára tému Ján Viglaš, „ak máme snahu kráčať, vstávať a znova ísť, hoci padáme, je to omnoho dôležitejšie ako ospravedlniť si vo svedomí výnimočnosť svojej situácie a prestať morálne a duchovne rásť.“

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+