Morálny teológ o samovraždách: Je to vážny skutok, ale len Boh vidí všetko

Archívny text z magazínu

Do roku 1983 Cirkev zakazovala cirkevný pohrebný obrad pre ľudí, ktorí spáchali samovraždu. O dnešnom pohľade Cirkvi na samovraždy, samovražedné myšlienky, vinu, zatratenie i Božie milosrdenstvo sme sa rozprávali s morálnym teológom, dominikánom Samuelom Lovásom.

Mnohí ľudia, najmä starší, spomínajú na to, že kedysi sa ľuďom, ktorí spáchali samovraždu, odmietali cirkevné pohreby a boli automaticky považovaní za zatratených. V novom Kódexe kánonického práva (čl. 1184 a 1185) už samovrahovia nie sú z nich vylúčení a nie sú ani medzi tými, za ktorých sa nesmie slúžiť zádušná svätá omša.

Samovražda je, samozrejme, vždy skutok, ktorý ide proti životu, dokonca veľmi vážne proti životu, ktorý je najväčším darom od Pána Boha. V minulosti bol dôraz na objektívnom vnímaní skutku a postupne vďaka pokroku vo vede, v psychológii, sa do popredia dostávalo, že tu nie je len skutok vo svojej objektívnej realite, ale aj jeho formálna stránka. Morálna teológia by hovorila o objektívne ťažkej matérii tohto skutku. Formálna stránka hovorí, či je ten skutok hriechom. Lebo môže byť zlo, ktoré však nie je hriechom, pretože ho napríklad spraví človek vo veľmi ťažkej psychickej situácii, ktorá môže dokonca vylučovať jeho príčetnosť a zodpovednosť. Pozná to aj občianske trestné právo – keď je človek v stave nepríčetnosti, jeho zodpovednosť je v princípe znížená. A takisto pred Pánom Bohom takáto vec ospravedlňuje konanie.

Ak je človek v stave, ktorý vylučuje jeho zodpovednosť za konanie, tak ten skutok nie je ťažkým hriechom, možno nie je vôbec hriechom, keď ho ten človek vykoná; to nevieme povedať. Ale v zásade dnes nikto z nás nemôže a nevie povedať, či ten skutok, ktorý pácha človek pri pokuse o samovraždu, je naozaj ťažký hriech v tomto konkrétnom prípade. A aj keby bol úplne pri zmysloch a robil to s úplne plným vedomím, ešte nejaký čas trvá, kým sa ten skutok zavŕši, a v tom čase to môže človek ľutovať.

Čiže možno povedať, že nikto nevie, čo sa udeje medzi skokom z mosta a dopadom?

Presne tak. My rozhodne nevieme povedať, či človek zomiera v stave nepriateľstva s Bohom.

SLOVÁ O SAMOVRAŽDE TREBA BRAŤ VÁŽNE

Ako sa pozrieť očami viery na to, keď niekto dokoná skutok samovraždy?

Hoci prvý pohľad je, že ide o skutok vážny a zlý, ale ako sme už spomínali, nevieme zhodnotiť situáciu, v ktorej sa človek vykonávajúci daný skutok nachádza. A zároveň veríme v milosrdenstvo nášho Otca. Ak vieme odpúšťať svojim deťom či blízkym, hoci by si zaslúžili trest, tak o čo viac Boh. Ak hovoríme o samovražde, ak do istej miery vieme, čo človeka k tomu viedlo, ak poznáme ťažké životné okolnosti, ktoré zažíval, vedie nás to k milosrdenstvu k danému človeku. O to viac môžeme dúfať, že Boh, ktorý vidí viac ako my, je oveľa milosrdnejší aj voči tomu človeku.

Skúsme sa na to pozrieť aj z pohľadu spovedníka. Ako možno pomôcť človeku, ktorý príde do spovednice a prizná sa s tým, že zápasí s ukončením života?

V prvom rade to treba brať veľmi vážne. Keď niekto niečo také povie, netreba okolo toho iba tak nejako prejsť, že možno sa zle vyspal a bolí ho hlava, hoci to tak aj môže byť. Ale náš prvý inštinkt by mal byť taký, že berieme vážne to, čo hovorí. Následne poskytnúť tomu človeku reálnu oporu, že som tu s ním, preňho, že mi môže povedať, čo ho vedie k takémuto uvažovaniu a ako mu môžem pomôcť. A potom ho môžem odkázať aj na odbornú pomoc, konkrétne poukázať na to, že existujú psychológovia a psychiatri, ktorých môže kontaktovať.

Čo konkrétne by si robil, keby si videl nejakého človeka, ktorý napríklad stojí na moste a chce skočiť?

Najprv by som sa pomodlil krátku modlitbu, lebo vtedy naozaj záleží na tom, aby človek v takejto vypätej situácii povedal tie správne slová. A potom by som sa mu snažil vyjadriť, že som tu preňho a pre jeho ťažkosť a nemusí byť vôbec sám, že sú aj iné riešenia ako to, čo sa práve chystá urobiť.

Iste sa to nedá povedať tak jednoducho, ale ako možno povzbudiť veriacich rodičov, ktorých dieťa si vzalo život?

Treba k tým ľuďom ísť nie s nejakou lacnou útechou, ale pravdivou odpoveďou. Myslím si, že takýchto rodičov trápi okrem samotnej straty obzvlášť to, čo je teraz s ich dieťaťom. Ak sú veriaci, kladú si otázku, či ich dieťa nie je zatratené. Práve týmto smerom je potrebné cieliť odpovede, že to tak vôbec nemusí byť; Boh je milosrdný a vidí oveľa viac. A keď my dokážeme byť milosrdní, tak Pán Boh je oveľa milosrdnejší. A druhá vec je, že je dôležité pri týchto ľuďoch byť, vyjadriť im oporu, nechať ich, aby sa vyrozprávali alebo vyplakali.

DO SPOVEDE MÔŽEME PRINIESŤ AJ MYŠLIENKY, HOCI NIE SÚ HRIECHOM

Sú samovražedné myšlienky hriechom?

Akékoľvek myšlienky, ktoré nám napadnú, nie sú hriechom, pokiaľ s nimi človek aktívne nespolupracuje a sám sa nerozhodne vykonať podľa nich skutok.

Prakticky povedané, keď má nejaký človek trpiaci napríklad depresiou samovražedné myšlienky celé dni či týždne. Nie je to však matéria na spoveď, ale príznak choroby.

Do spovede však človek môže priniesť aj myšlienky a je dokonca dobré, keď o nich hovorí. Na prvom mieste je to dôležité pre spovedajúceho sa. Aj púštni otcovia hovorili, že mnohé pokúšania, ktorými trpíme, sa rozbijú hneď, ako ich vyslovíme. Čiže ak ich niekomu povieme – a je to ešte aj vo sviatostnom fóre –, je to dobré. A aj keby to nebol hriech alebo by to bol ľahký hriech, z ktorého nemáme povinnosť vyznávať sa v spovedi, keď to človek vyznáva, dostáva do tých vecí aktuálnu Božiu milosť. A súčasne to môže byť prosba o pomoc, ktorú človek adresuje kňazovi.

Foto: archív respondenta