TOP

Musia byť kresťania provokáciou pre tento svet?

Pozrite, ako veľmi sa milujú! Takto kedysi označovali kresťanov. A dnes? Postihnutí, katolibanci, hlupáci, konzervatívci, prudérni, staromódni, veriaci rozprávkam… Zmenila sa spoločnosť alebo sa zmenilo niečo na kresťanoch?
SME JEDNA DUŠA, SME JEDEN V PÁNOVI

Veľmi sa mi páči text jednej piesne od kapely for KING & COUNTRY „By our love“ (preklad: Podľa našej lásky).

 

 

Takto nejako túžili fungovať prví kresťania. Hoci spočiatku boli ich komunity družné, ani im sa nevyhli rozkoly a nejednota (o tom by vedel rozprávať svätý Pavol, ktorý týmto komunitám celkom často písal a aj ich osobne navštevoval). Kráľovstvo vnútorne rozdelené je totiž oslabené a nepriateľ ho ľahko rozbije. Čo vidíme pri pohľade na Božie kráľovstvo? Sme budovateľmi jednoty a pokoja, držíme spolu ako jeden, upierame pri hľadaní pravdy pohľad na Pána? Hľadáme to, čo nás spája, alebo to, čo nás rozdeľuje?

Azda práve dnes, keď existuje nespočetné množstvo kresťanských denominácií a rovnaké množstvo „prúdov“ v Katolíckej cirkvi (tradicionalisti, charizmatici, neokatechumenátna cesta…), nastal čas zamyslieť sa nad tým, čo to znamená žiť jednotu prvotnej cirkvi. Ak my sami brojíme jeden proti druhému, nahlas repceme proti pápežovi (mimochodom, je to nástupca Ježiša na zemi, keby ste na to zabudli), nemôžeme sa diviť, že okolitý svet si z nás, slušne povedané, robí srandu a neštíti sa občas „rýpať“, prípadne si do kresťanov kopnúť – slovne i fyzicky. Kresťania sú aktuálne najviac prenasledovaným náboženstvom na svete – a to aj preto, že sa nevieme nahlas zastať svojich trpiacich bratov, nahlas povedať: „Už dosť!“

SPOLOČNE OHLÁSIME, ŽE BOH JE V NAŠEJ KRAJINE

Kým liberálnejšia strana spoločnosti hlasno kričí po odluke Cirkvi od štátu, kresťania akoby sa nahlas báli svedčiť o tom, čo je pravda. Európa stojí na kresťanských koreňoch. Slováci majú vďaka svätému Cyrilovi a Metodovi písmo, jazyk a preklad Biblie. Najväčší rozmach kultúry a umenia (toho pravého, ktoré má za cieľ upriamovať na krásu, nie provokovať, burcovať a pohoršovať) sa udial vďaka podpore Cirkvi. Viaceré hlavy štátov sa otvorene hlásia ku kresťanstvu (či dokonca ku katolicizmu), no z ich rozhodnutí sa kresťanstvo akoby vytrácalo. A čo robíme my?

Nastal čas spytovať si svedomie. Svedčíme o Bohu svojím životom aj v sekulárnom prostredí alebo si svoje kresťanstvo držíme doma za zatvorenými dverami, prípadne v nedeľu za bránou kostola? Riadime sa tým povestným tolerantým: „Každý nech si žije, ako chce“? Dokážeme sa ohradiť, keď kolegovia na pracovisku berú Božie meno nadarmo, prípadne vulgárne nadávajú, alebo im to ticho tolerujeme a tvárime sa, že nám to neprekáža? Podporujeme cirkevné ustanovizne – školy, médiá, charitu, reštaurácie, vydavateľstvá, alebo si vyberáme z toho, čo nám ponúka svet, lebo je to výhodnejšie? Volíme si „ľahšiu cestu“ v podnikaní a berieme peniaze „na ruku“, hoci sa hrdíme titulom kresťanská firma, alebo vedieme účtovníctvo poctivo a odvádzame cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie?

BUDEME CHRÁNIŤ DÔSTOJNOSŤ A HRDOSŤ NAŠICH BRATOV (A SESTIER)

Ľudská dôstojnosť je dnes napádaná na všetkých vrstvách. Od nenarodených detí cez mládež vystavenú pornografii až po manželskú neveru či eutanáziu. V mene „modernizácie“ a „politicky korektného vyjadrovania“ nenazývame potrat ukončením tehotenstva a zabitím, ale prerušením (akoby sa to dalo potom vrátiť späť!). Vyhýbame sa tejto téme v rozhovoroch s priateľmi a kolegami, lebo predsa, každý má právo mať svoj názor a je to každého osobná vec. Nehľadíme pritom na dôstojnosť už počatých detí, ale na právo žien, pre ktoré je údajne „nedôstojné vynosiť nechcené dieťa“.

Keď zistíme, že nášmu dieťaťu v škole spolužiak ukazoval pornografiu v mobile, mávneme nad tým rukou, že predsa odniekiaľ sa to deti dozvedieť musia a ako dobre, že im to nemusíme vysvetľovať my (nie je to trochu alibizmus?). Deti sa majú od rodičov dozvedieť, že ľudské telo je chrámom Ducha Svätého a treba sa k nemu správať s patričnou dôstojnosťou. Prehliadame poznámky kolegu k ženám na pracovisku, lebo to je iba vtip, to predsa patrí k tomu doberaniu si jeden druhého. Smejeme sa na oplzlých narážkach, lebo keby sme sa nezasmiali, vysmejú (na oplátku) nás. Zabúdame na to, že tie ženy na bilboardoch sú niečie dcéry, možno niečie manželky či matky. A keď sa náhodou musíme pozerať na utrpenie starnúcich rodičov, v duchu riešime, prečo v našom štáte ešte nie je povolená eutanázia.

Máte pocit, že sú to drsne znejúce veci? Že to by ste nikdy nepovedali, ba si ani nepomysleli? Buďte teraz úprimní. Ruku na srdce, s koľkými ste sa už stretli v praxi? Možno nie u seba, ale u človeka, ktorý o sebe s vervou prehlasuje, aký on je kresťan, ba dokonca katolík, čo vie vymenovať desatoro…

 

BUDÚ VEDIEŤ, ŽE SME KRESŤANIA, PODĽA TOHO, AKO SA MILUJEME NAVZÁJOM

Lenže to my nerobíme. Aspoň nie tak, aby spoločnosť a okolitý svet mohli nahlas povedať: „Pozrite, ako sa milujú!“ Zjavne robíme niekde chybu. Keď ľudia Cirkev nevnímajú ako príťažlivú, keď v nás nevidia príklad Kristovej lásky, robíme niečo zle. A, predstavte si, Kristus od nás očakáva ešte viac! On hovorí, že sa nemáme iba milovať medzi sebou navzájom, ale že máme milovať aj tých, ktorí nás nenávida, ktorí nám ubližujú, ktorí nás potupujú a ktorí sa nám vysmievajú.

Pravdou však je, že keď úprimne žijeme to, v čo veríme, ľudia zväčša ostanú stáť v úžase. Niekedy stačí naozaj málo.

„To ste skutočne spolu nespali pred svadbou?“ „Skutočne.“ „To ja by som nedala.“ „Ale dala. Ja totiž viem, prečo sme sa takto rozhodli.“

„Ten krížik na tebe mi nedáva zmysel. Všetko ostatné je super, rozmýšľaš racionálne, ale na čo ten krížik?“ „Vidíš, mne práve ten krížik zmysel dáva. Dáva zmysel všetkému, čo žijem.“

„Potrebujem dvihnúť plat.“ „Dobre, dám ti na ruku.“ „Ja to chcem na pásku.“

„Bože!“ „Kde?!“ „Ako, kde?“ „Veď si povedal Bože, tak sa obzerám, že kde je.“

„Do …!“ „Ako to rozprávaš?“ „Jaj, prepáč, zabudol som, ty nenadávaš.“ „Okej, v pohode. Len si na to daj pozor.“

„Musíme ísť do obchodu.“ „Mne sa nechce, je sobota večer, pôjdem zajtra.“ „Ale zajtra je nedeľa, zajtra nenakupujeme.“

PROVOKOVAŤ ALEBO PROROKOVAŤ?

Každý pokrstený kresťan-katolík si v sebe nesie povolanie kňaza, proroka a kráľa. Byť prorokom vo svojej vlasti, na mieste, kde žiješ, v práci, medzi priateľmi – to je tá najťažšia prorocká služba. Väčšinu prorokov ľudia nepočúvali, lebo hlásali pokánie, pokoru a všetky tie príliš zložité veci (aj pre dnešného človeka). Proroci – to boli ľudia, ako vy a ja, ktorí boli citliví na Boží hlas a počúvali ho. Nemusíme byť hneď ako Eliáš, ktorý nechal zabiť štyristo Bálových prorokov, či ako Samuel, ktorý od detstva žil v chráme a pomazal kráľov Izraela. Stačí, ak budeme svojím životom provokovať k dobru. Ak budeme ľudí provokovať, aby boli lepšími. Ak sa nebudeme báť nahlas vysloviť, že sme kresťania. Ak sa nebudeme báť žiť ako Božie deti. Ak budeme hlasom volajúcim na púšti, ak budeme tými, ktorí pripravujú cestu Pánovi – aj za cenu toho, že budeme za podivínov, že sa nám ujde výsmech alebo nadávky.

„Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“ (Mt 5, 11 – 12)

Komentáre