Na oltári svätosti: Tí, ktorí oslovili masy
Nie je svätý ako svätý, dalo by sa povedať. Určite má každý z nás svojho „nebeského“ obľúbenca, ktorý ho inšpiruje. Medzi nespočetnými zástupmi svätých sa však nachádzajú niektorí, ktorí priťahujú našu pozornosť o čosi viac. Prečo je to tak?
Špeciálni patróni
Aj vám sa už stalo, že ste niečo stratili a dlho ste to nemohli nájsť? V takej chvíli sa veľmi odporúča prosiť o príhovor svätého Antona Paduánskeho – patróna stratených vecí. Tento obľúbený pomocník sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone a počas svojho života precestoval poriadny kus sveta – najprv bol poslaný na misiu medzi Saracénov do Maroka, potom ich loď odvialo na Sicíliu a zvyšok života sa venoval kázaniu a učeniu po celom Taliansku. Umiera ako tridsaťšesťročný v Padove a napriek tomu, že je patrónom chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov a pastierov svíň, najviac ho vzývame práve pri hľadaní stratených vecí.
Je málo veriacich šoférov, ktorí by nepoznali svätého Krištofa. Jeho samotné meno – z gréckeho Christophoros (nesúci Krista) je odvodené od legendy, podľa ktorej Krištof raz prenášal cez rieku malé dieťa, ktoré sa mu predstavilo ako Spasiteľ sveta. Pred Druhým vatikánskym koncilom dokonca svätý Krištof patril k Štrnástim pomocníkom v núdzi. Často sa zobrazuje ako obor s palicou v ruke nesúci na chrbte Dieťa Ježiša. Je patrón šoférov, cestujúcich, pútnikov, športovcov a ochranca pred búrkou a pred epidémiou.
A keď už sme pri tých pomocníkoch v núdzi, kto by nepoznal svätého Tadeáša a svätú Ritu, patrónov neriešiteľných situácií? O svätom Júdovi Tadeášovi sa nám nezachovalo veľa informácií, no vieme, že to bol príbuzný Pána Ježiša a jeden z Dvanástich. Aj o jeho smrti sa vedú pochybnosti – jedni tvrdia, že ich spolu so Šimonom umučili v Arménsku, a v ďalších zdrojoch sa píše, že ho zabili kyjakom. Jeho pozostatky sú dnes uložené v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne. Najrozšírenejšou modlitbou k svätému Júdovi Tadeášovi je deviatnik. O jeho zázračnom príhovore svedčia tisícky votívnych tabuliek pri jeho obrazoch v rôznych chrámoch sveta. Rovnako mocný príhovor má však aj svätá Rita z Cascie. Táto stredoveká mystička bola najprv manželkou a matkou, no po smrti manžela a dvoch synov vstúpila do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Trpela chronickou chorobou, no svoje utrpenie obetovala z lásky k Bohu. Patrí rovnako medzi stigmatičky – na sklonku života mala na čele rany po tŕňovej korune.
Svätci dvadsiateho storočia
Na začiatku dvadsiateho storočia získava talianske prímorské mestečko Nettuno svoju prvú mladučkú mučeníčku. Svätá Mária Goretti aj dnes ohromuje mladých svojou odvahou a výnimočným zápalom pre Boha. Len dvanásťročné dievča neváhalo položiť svoj život kvôli obrane svojej čistoty. Na smrteľnej posteli dokázala svojmu vrahovi, mladému susedovi Alessandrovi, odpustiť a ten sa vo väzení úplne obrátil a v roku 1950 bol prítomný na jej kanonizácii. Mária Goretti je patrónkou mladých, mladých žien, čistoty a obetí znásilnenia.
Obetovala svoj život, aby jej najmladšia dcéra mohla žiť. Svätá Gianna Berettová-Mollová pochopila lásku nášho Otca až do krajnosti. Mladá lekárka vydatá za inžiniera Pietra Mollu priviedla na svet tri zdravé krásne deti a keď sa s manželom tešili na príchod štvrtého potomka, zastihla ich smutná správa – nádor na maternici. Hoci lekári im ponúkli možnosť okamžite ukončiť štvrté tehotenstvo a začať liečbu nádoru, rozhodnutie Gianny bolo jasné. „Ak sa treba rozhodnúť medzi mojím životom a životom môjho dieťaťa, neváhajte a zachráňte ten jeho.“ Na svet tak prišla krásna zdravá Gianna Emmanuela. Mama sa však z malej dcérky stihla tešiť iba chvíľku – týždeň po jej narodení sa odobrala do domu nebeského Otca. Ján Pavol II. ju 16. mája 2004 kanonizoval na Námestí svätého Petra v Ríme.
Dva roky pred kanonizáciou Gianny vyhlásil za svätého Ján Pavol II. ďalšieho veľkého človeka. Páter Pio z Pietrelciny bol chvíľu naozaj kontroverznou postavou cirkevného prostredia. Tento výnimočný spovedník, ktorý sa ľuďom venoval často až desať-dvanásť hodín denne, dostal ako tridsaťjedenročný stigmy a stal sa tak prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Nejaký čas pred smrťou mu rany zmizli a koža ostala úplne neporušená. Že tento muž je svätec, bolo jasné aj z toho, ako veľmi o jeho dušu bojoval diabol – páter Pio ním bol nielen pokúšaný, ale aj fyzicky a psychicky týraný. Pochybnosti však prichádzali aj zo strany Cirkvi a s týmto jednoduchým kapucínom sa často stretávali aj významní cirkevní predstavitelia, aby preverili pravosť jeho učenia. Páter Pio mal aj dar bilokácie a dokázal čítať v ľudských srdciach. Zomrel 23. septembra 1968 a kláštor v San Giovanni in Rotondo je dnes cieľom mnohých pútnikov.
Teniskoví svätci
Pápež František často prízvukuje, že potrebujeme svätcov, ktorí majú mobily, používajú sociálne siete a chodia v džínsoch a teniskách. Medzi takýchto svätcov určite môžeme zaradiť blahoslavenú Chiaru „Luce“ Badano. Devätnásťročná talianska tínedžerka, ktorá na nemocničnej posteli objavila krásu Kristovho kríža. Nadšená tenistka, študentka a členka Hnutia Fokoláre. Krista so sebou prinášala všade, kam išla – aj do baru. Jediná dcéra rodičov, ktorí ju videli povýšenú na oltár svätosti. Svojou normálnosťou oslovovala kamarátov, lekárov a všetkých, ktorí ju poznali. Hoci sa jej túžba odísť ako lekárka na misie nikdy nesplnila, dnes sa v africkom Benine realizuje projekt, ktorý nesie jej meno.
O čosi skôr ako Chiara prežíval svoju svätú normálnosť blahoslavený laický dominikán Pier Giorgio Frassati. Narodil sa do silne buržoáznej rodiny v Turíne, ktorej sa priečili jeho „prehnané“ kostolné návštevy a pomoc chudobným. Pier Giorgio dobre rozumel aj nešťastnej láske, pretože jeho priateľstvo s Laurou Idalgovou nebolo v súlade s jeho spoločenským postavením. A hoci bol tento dvadsaťštyriročný mladík vždy prvý v pomoci núdznemu, do učenia sa tak rýchlo nenáhlil. Vnímal ho iba ako potrebnú prípravu na realizáciu svojej neskoršej profesie a radšej ako nad knihami trávil svoj čas v milovaných horách alebo medzi najchudobnejšími. Umiera v roku 1925 po tom, čo u neho náhle prepukla detská mozgová obrna, a v tom čase mu lekári nedokázali poskytnúť adekvátnu liečbu.
Byť blízko tým najchudobnejším
Z turínskeho prostredia pochádza aj otec a učiteľ mládeže, zakladateľ saleziánov, svätý Ján Bosco. Už ako malý mal sen, v ktorom mu Panna Mária naznačila jeho životnú cestu. Po kňazskej vysviacke a niekoľkých rokoch pastorácie zakladá na turínskej periférii prvé oratórium – Valdocco, ktoré sa stáva miestom stretnutia s jeho chudobnými chlapcami. Princípy jeho výchovných metód sú stále populárnejšie a preventívny systém založený na troch stĺpoch – rozumnosť, láskavosť a nábožnosť – má za cieľ vychovať z mladého človeka dobrého kresťana a statočného občana. Saleziáni sa dnes venujú mladým po celom svete a na Slovensku sú najpočetnejšou rehoľou.
K chudobe neodmysliteľne patrí aj chudáčik Boží – svätý František z Assisi. Vlastným menom Giovanni Battista Bernardone, ktorému meno František (taliansky Francesco) prischlo ako prezývka od otca. Rozmaznaný syn bohatého assiského kupca prechádza obrátením po návrate z vojny, potom prichádza prvá životná zmena, ktorá je plne dokončená, keď sa František stretáva s malomocným, v ktorom spoznáva trpiaceho Krista. Odchádza z mesta ako najchudobnejší z chudobných a postupne sa k nemu pridávajú ďalší mladí muži z mesta. Hlásajú evanjeliovú chudobu a hoci počiatky ich rehole sprevádzajú komplikácie, nakoniec dostávajú povolenie z Ríma. Zaujímavosťou je, že svätý František bol vysvätený za diakona, no nikdy neprijal kňazskú vysviacku. Tento jednoduchý brat získava ďalšiu milosť, keď prijíma na svojom tele stigmy. Najznámejším odkazom a zároveň prvou talianskou básňou je Františkova Pieseň stvorenstva, ktorú ale paradoxne napísal v najťažších chvíľach svojho života. Svätý František dostal na záver svojho života videnie o mieste, na ktorom zomrie. Dnes tú pôvodnú kaplnku – Porziunkulu – obklopuje Bazilika Panny Márie od Anjelov.
Medzi milovníkmi chudoby možno nájsť aj príklady zo Slovenska. Svätá Alžbeta Durínska sa narodila na Bratislavskom hrade, no už ako štvorročná bola zasnúbená s durínskym kniežaťom Ľudovítom a preto sa presťahovala na dvor hradu Wartburg. Z ich manželstva sa narodili tri krásne deti, no šťastie netrvalo dlho a mladé knieža Ľudovít zomiera na križiackej výprave. Alžbeta, ktorá už počas manželstva túžila po reholi a bola inšpirovaná životom svätého Františka, zveruje svoje deti do kláštornej výchovy a ona sama sa na pobúrenie svojej rodiny začína starať o chorých a najchudobnejších. V roku 1923 vážne ochorela a zomiera 17. novembra ako dvadsaťštyriročná.
Misionári lásky
Je patrónkou misií, hoci sa na misie nikdy nedostala. Reč je o svätej Terézii z Lisieux, ktorá má svätosť priam vrodenú. Jej rodičov, Zéliu a Ľudovíta Martinovcov, vyhlásil nedávno za svätých pápež František. Terezka mala štyri sestry, ktoré sa rovnako ako ona rozhodli pre kláštorný život. Jej voľba padla na karmelitánsky kláštor a svoje rozhodnutie vstúpiť do kláštora odôvodňuje takto: „Prišla som, aby som zachraňovala duše, a najmä, aby som sa modlila za kňazov.“ Pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem svojho životopisu, listov a pár básní nenapísala žiadne teologické dielo. Pápež Pius XI. zveril už v roku 1925 pod jej patronát misie.
Spolu so svätou Terezkou sa patrónom misií stal aj jezuita svätý František Xaverský. Tento španielsky svätec si misie odskúšal na vlastnej koži. Najprv rok cestoval do svojej prvej destinácie – do Indie. Počas tejto cesty strávil šesť mesiacov na ostrove Mozambik, kde pomáhal chorým a trpiacim. Pracoval v domorodých kmeňoch Parava v južnej Indii, na Srí Lanke, v Malake, na Moluckých ostrovoch a na Malajskom polostrove. Roku 1549 odišiel do Japonska a tam preložil kresťanské vyznanie viery do japončiny. Jeho pozemský život sa končí na čínskom ostrove Shangchuan Dao pri Kantone. Takmer sám a úplne vyčerpaný tu odovzdáva svojho ducha.
Skutočnou misionárkou lásky je aj blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Agnes Gonxha Bojaxhiu sa narodila v Macedónsku do albánskej rodiny začiatkom dvadsiateho storočia. Ako osemnásťročná sa rozhodla vstúpiť k loretánskym sestrám a noviciát už absolvuje v Indii. Zároveň prijíma rehoľné meno podľa svätej Terézie z Lisieux a po večných sľuboch jej už nikto nepovie inak ako Matka Tereza. V roku 1946 pocíti silné nutkanie venovať sa tým najchudobnejším a malomocným bez ohľadu na vierovyznanie a zakladá Misionárky lásky. Dielo rastie a šíri sa do celého sveta. Matka Tereza získala v roku 1979 Nobelovu cenu za mier a stretla sa s najvýznamnejšími svetovými predstaviteľmi z oblasti politiky i viery. V roku 1997 mala kongregácia okolo štyritisíc členiek a takmer šesťsto domov po celom svete. Matka Tereza umiera 5. septembra 1997 a jej telo je uložené v Chráme svätého Tomáša pri konvente loretánskych sestier. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 2003.
Svätci milosrdenstva
Obľúbená poľská svätica, svätá Faustína Kowalská, sa narodila 25. augusta 1905 v malej dedinke Głogówiec. Vtedy ešte nikto netušil, že maličká Helenka sa neskôr rozhodne vstúpiť do Kongregácie sestier našej Panej Milosrdenstva a prijme rehoľné meno Mária Faustína. Jej osobnou úlohou bolo šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu. Mala hlásať plán Božieho milosrdenstva a záchrany pre celý svet. Podľa Božej požiadavky ochotne ponúkala samu seba utrpeniu v spoločenstve s Bohom, aby tak odčinila hriechy iných. Iba pár ľudí tušilo, že táto veselá, pokorná a vždy k pomoci pripravená sestra trpí na tuberkulózu. Najvýznamnejšie dielo, ktoré nám zanechala, je jej denník Božie milosrdenstvo v mojej duši. Svätá Faustína je patrónkou Svetových dní mládeže v Krakove 2016.
Ten, ktorý vyhlásil za svätých viac ako jeho predchodcovia dohromady, bol nakoniec vyhlásený za svätého sám. Svätý Ján Pavol II., prvý slovanský pápež, ten, ktorý si dokázal získať masy kresťanov aj srdcia neveriacich. Celým menom Karol Józef Wojtyła, rodák z poľského mestečka Wadowice. Dramatik, básnik, herec, lyžiar, turista, no v prvom rade kňaz. Zvláštny ctiteľ Matky Božej (ako biskupské heslo si zvolil výrok Totus tuus – Celý tvoj). Počas svojho života sa osobne stretol napríklad s pátrom Piom i s Matkou Terezou, ktorých neskôr blahorečil. Milovali ho mladí a v posledných chvíľach života trpel so starými a chorými. Venoval sa rodinám a bojoval proti komunizmu. Vďaka ochrane nebeskej Matky prežil atentát. Tento šíriteľ úcty k Božiemu milosrdenstvu svoj pozemský život zavŕšil práve 2. apríla 2005, na vigíliu Nedele Božieho milosrdenstva. Ešte aj v posledných slovách vyjadril túžbu po vlasti – dovoľte mi odísť do domu Otca. Keď poslednýkrát vydýchol, miestnosťou sa rozľahlo slávnostné Te Deum. Nikto nepochyboval, že odišiel svätec.