Nahota v umení: Môže byť Kristus na obraze nahý a Madona dojčiť Ježiša?

Biblia hovorí o nahote v pozitívnom slova zmysle na dvoch miestach – v raji, keď opisuje Adama a Evu pred prvým hriechom, a v Piesni piesní, kde si v opisoch manželia prejavujú manželskú lásku.

Keď sa pozrieme naprieč dejinami umenia, autori – či už maliari alebo sochári – mali takmer v každom období tendenciu zobrazovať nahé ľudské telo ako krásne. Je pravdou, že ideál krásy sa líšil z obdobia na obdobie, faktom však ostáva, že nahé ľudské telo ako také bolo, je a pravdepodobne vždy bude neodmysliteľnou súčasťou umenia. Kde je však tá hranica, ktorá určuje rozdiel medzi umením a pornografiou? A ako sa na to celé má pozerať kresťan?

ROZPTÝLENIE ALEBO SÚČASŤ OSOBY?

Na začiatok rozvíjania akejkoľvek tézy je nutné položiť si otázku: Je v poriadku, alebo nie je v poriadku zobrazovať človeka nahého v akejkoľvek forme umenia? Odpoveď však vôbec nie je jednoznačná – áno i nie. Všetko závisí od zámeru autora a  okolností.

Predstavme si prechádzku galériou, kde narazíme na rôzne obrazy. Na jednom z nich sa nachádzajú Adam a Eva v raji ešte pred prvým hriechom. Ako by ich mal autor zobraziť? Odpoveď sa v tomto prípade ponúka sama: „Adam a Eva boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.“ Existuje azda nejaká iná možnosť, ako ich zobraziť? Samozrejme, a to po prvom hriechu. Príkladom môže byť obraz Vyhnanie z raja, kde sú obaja, Adam i Eva, zahalení vo zvieracích kožiach. Často sa však stretávame s vyobrazením tejto notoricky známej scény z raja – ešte pred vyhnaním –, kde napríklad Eva ponúka Adamovi jablko, no obaja sú zahalení figovými listami. Na to, aby sme pochopili, prečo sa niektorí autori rozhodli zobraziť ich nahých a niektorí s figovými listami, sa musíme pozrieť vždy do daného obdobia, kedy obraz vznikol. Ako sa vtedy pozerali na nahotu ľudia? Bolo to niečo prirodzené, alebo to považovali za niečo hriešne?

Prvým kritériom, ktoré by sme si teda mali stanoviť pri hodnotení umenia zobrazujúceho nahotu, je faktor, či nahota pôsobí ako súčasť umenia, alebo je rozptyľujúca. Privádza nás nahý človek k hlbšiemu pochopeniu zámeru umelca? Zobrazuje krásu, krehkosť, silu alebo – naopak – pôsobí provokatívne, vyzývavo a zvádzajúco a namiesto celkového dojmu z diela si v mysli odnášame iba obrazy, ktorých sa nedokážeme zbaviť?

Druhým kritériom je publikum. Komu bolo umelecké dielo určené? Širokej verejnosti? Bohatému mecenášovi? Deťom v škole? Študentom medicíny? Podľa tohto faktoru k dielu musíme pristupovať i my sami. Nemožno sa hnevať, že v detskej Biblii budú Adam a Eva zobrazení vo figových listoch, ale v učebnici anatómie nájdeme podrobne rozkreslené nahé ľudské telo muža i ženy.

Tretím kritériom je odkaz diela. Čo nám chcel autor povedať? Pristupoval k zobrazeniu ľudského tela s úctou, alebo ho zobrazoval ako predmet užívania? Prispieva nahé zobrazenie tela k tomu, aby si uvedomili jeho veľkosť a krásu, alebo nás skôr privádza na nečisté myšlienky?

 

MICHELANGELO – MAJSTER, ALEBO PROVOKATÉR?

Určite všetci poznáte jedno z najznámejších diel geniálneho maliara a sochára Michelangela Buonarottiho – Dávid. Majstrovské dielo renesancie zobrazuje Dávida tesne pred bojom s Goliášom. Mramorová 5,17 metrov vysoká socha vznikla v rokoch 1501 až 1504 a bola umiestnená na námestí pred Palazzo Vecchio vo Florencii. Dnes je jej originál umiestnený v miestnej galérii a na námestí sa nachádza len jej replika. A, aby sme nezabudli, Dávid je zobrazený celkom nahý. V tej dobe vzdával Michelangelo poctu ľudskému telu, Dávida zobrazil na vrchole síl a precízne vypracované detaily svedčia o tom, že dobre poznal danosti celého tela. Čo sa však stalo dnes? Keď sa prejdete uličkami Florencie, nájdete desiatky obmien tejto sochy. Na pohľadniciach, na zásterách, zmenšeniny, na pohároch. Avšak často nájdete zobrazenie iba istej časti – tušíte správne, ide o Dávidov penis. Keby dnes Michelangelo videl, čo spravili s jeho dielom, možno by sa rozhodol pre iné zobrazenie, alebo by tomu svojmu Dávidovi nechal aspoň nejaký spodný odev. Skrátka a dobre, nepochopenie originálu diela viedlo k jeho skomercionalizovaniu a v dnešnej presexualizovanej dobe sa – namiesto obdivu – stretáva s posmeškami.

Michelangelo však zašiel ešte ďalej. Približne v roku 1492 dokončil pre kostol Santa Maria del Spirito Santo vo Florencii kríž, ktorý mal byť (a stále je) umiestnený na hlavnom oltári. Crucifix zobrazuje ukrižovaného Krista – nahého. Existuje niekoľko téz, či bol, alebo nebol Ježiš ukrižovaný nahý. V evanjeliách sa dočítame, že jeho šaty si rozdelili vojaci a o jeho spodný odev hodili lós. Z tradície vieme, že rímski odsúdenci na smrť na kríži boli nahí, aby ich hanba bola ešte väčšia. Niektorí historici však tvrdia, že hoci boli ukrižovaní naozaj prevažne nahí, spodný odev im mohol byť ponechaný, ak by to výrazne pohoršilo miestnu obec – čo by, v tomto prípade, mohlo byť dôkazom, že Ježiš mal aspoň nejaké oblečenie, keďže na mieste boli prítomní Židia a obzvlášť ženy.

Až donedávna ste mohli vidieť sochu Zmŕtvychvstalého Ježiša od rovnakého autora v rímskom kostole Santa Maria sopra Minerva. Kristus na nej drží kríž, lano, trstinu a špongiu – symboly svojho utrpenia. Pôvodne mala byť táto socha umiestnená v nike (bočný výbežok), kde by bola ukrytá pod tieňom a rovnako by bol výhľad na ňu limitovaný priestorom. Divák by tak pôvodne videl Krista vystupujúceho z tieňa, ktorého ruky poukazujú síce na kríž, ale ukazovákom mieri na nebo. Socha bola pôvodne – ako inak – nahá. Michelangelovým cieľom nebolo vzbudiť pohoršenie či žiadostivosť, ale poukázať na to, že Kristova sexualita ostala nepoškvrnená hriechom a úplne pod jeho kontrolou. Socha ako celok nás pozýva intenzívne sa zamyslieť nad Kristovým víťazstvom nad hriechom. Presne takto by sochu pochopili Michelangelovi súčasníci. Časy sa však menia a ľudia tiež, takže približne o sto rokov na soche pribudla bronzová zásterka zakrývajúca Kristovu nahotu. Čo to teda hovorí o vývoji ľudstva? Možno len dodať – čistému je všetko čisté.

Ani Michelangelo sa však vo svojej dobe nestretol len s pozitívnou odozvou. Nemôžeme teda povedať, že nahota ako taká nevzbudzuje kontroverziu. Vo filme Ve službách papeže (1965) dáva Michelangelo svojim odporcom krásnu odpoveď: „Budem maľovať človeka tak, ako ho stvoril Boh, v sláve jeho nahoty.“ Toto nám môže pripomínať, že hanbu sme začali pri pohľade na nahotu cítiť až vtedy, keď sme zhrešili.

MADONNA DOJČÍ JEŽIŠA

V našich končinách menej známe zobrazenie Márie a Ježiška môže v niekom vyvolať pohoršenie. Mária, ktorá dojčí dieťatko? A vidíme jej prsník? Ako sa to mohlo stať? Leonardo da Vinici je autorom diela Madona s dieťaťom (1543), na ktorom môžeme vidieť práve toto zobrazenie matky a syna. Či je azda niečo pohoršujúce na matke, ktorá kŕmi svoje dieťa? Dnes sa často vedú debaty o tom, či by matky mali, alebo nemali dojčiť na verejnosti. Odpoveď však ostáva nejasná – vždy je nutné zvážiť situáciu a reakcie, ktoré by to mohlo vyvolať. V Afrike alebo v niektorých krajinách Ázie je bežné vidieť polonahú ženu, prípadne ženu dojčiacu dieťa, no u nás takáto realita stále priťahuje zvedavé pohľady. Možno však spomenúť pápeža Františka, ktorý počas jednej z audiencií videl ženu dojčiť plačúce dieťa: „Je to výraz nežnosti a krásy,“ vyjadril sa. Preto sa nemožno diviť, že aj umelci boli prirodzene priťahovaní takýmto výjavom.

OD POSMECHU K POCHOPENIU

Povedzme si teraz však o dvoch príkladoch z praxe. Počas svojho štúdia v Taliansku som dostala za úlohu napísať esej o jednej z výstav. Logicky, musela som tú výstavu navštíviť. Jedným z najväčších prekvapení bola vysoká účasť rodín z deťmi. A prekvapením číslo dva bolo, že deti to umenie do seba nasávali bez štipky posmievačnosti. Rodičia im vysvetľovali pozadie jednotlivých obrazov a spoločne sa o nich rozprávali. Nikto si nerobil posmech ani z kúska nahoty.

Prenesme sa o niekoľko rokov dopredu. Učila som siedmakov výtvarnú výchovu a postupne som ich uvádzala aj do dejín umenia skrze najznámejšie diela. Dostal sa mi do rúk súbor umeleckých diel určených pre druhý stupeň a postupne sme niektoré z nich začali rozoberať. Zvyšné som sa rozhodla použiť na výzdobu ateliéru. A hoci sme si viackrát prešli fakt nahoty v umení a rozprávali sme sa o tom, ako nazerať na ľudské telo v umení, po tom, čo moji siedmaci vošli do novovyzdobeného ateliéru, netrvalo dlho, čo sa ozval chichot. Vtom mi došlo, koľká bije, a rozmýšľala som, ktorý obraz riešia tentoraz. Neverili by ste, ale v záplave umeleckých diel mi „ušlo“ jedno dielo Salvadora Dalího, na ktorom bol zobrazený prsník ženy. Neostávalo mi iné, ako ten obraz s nimi rozobrať a znova a znova vysvetľovať, že i nahota má v umení svoj význam. A či sme sa dopracovali k nejakému pokroku? Nuž, za ozajstný pokrok považujem to, že na konci ďalšieho ročníka, teda po dvoch rokoch práce s rôznymi umeleckými dielami, ich už nezaskočil ani nahý Dávid a dokázali s dielom pracovať bez toho, aby sa na ňom posmešne bavili. A verte mi, niektoré interpretácie renesančných diel do modernej podoby naozaj stáli za to.

 

AKÁ JE TEDA ODPOVEĎ?

Zobrazovať, alebo nezobrazovať nahé postavy? Pozerať sa, alebo sa nepozerať na umelecké diela, ktoré už takéto postavy zobrazujú?

Vždy sa treba snažiť pochopiť kontext, autorovo zmýšľanie, cieľ a zámer. Ako najlepšia pomôcka na rozoznanie vhodnosti umeleckého diela nám musí v každom prípade slúžiť naše svedomie. „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ (Mk 7, 15 – 16) „Čistým je všetko čisté, ale poškvrneným a neveriacim nie je nič čisté; ešte aj ich myseľ a svedomie sú poškvrnené.“ (Tít 1, 15)

POZOR!

Pornografia, hoci zobrazuje na obraze i vo filme ľudské telo, k nemu NIKDY nepristupuje s úctou a láskou a nemá nikdy za cieľ vzbudiť krásu či pohnúť k hlbšiemu zamysleniu. Práve naopak, ponúka nám nahotu ako produkt, znižuje človeka na úroveň predmetu použitia a jej cieľom je vyvolať nie pocity krásna, ale žiadostivosť. To sa občas môže stať i v modernom umení. Veľkú kontroverziu vyvolali pred pár rokmi inštalácie istého umeleckého dua, ktoré zobrazovali nahé ženy ako formu sebavyjadrenia. Rovnako nemožno považovať za čisté umenie ani výstavu zameranú na zobrazenie ženských vagín či penisov. Nič z toho nepristupuje k nahému ľudskému telu s úctou, ktorá mu právom prináleží, keďže je chrámom Ducha Svätého.

Predtým, než sa teda rozhodneme navštíviť nejakú výstavu, či už sami alebo s rodinou, je dobré zistiť si čo najviac o ponúkaných obrazoch či umeleckom zámere autora.