Najdôležitejšia je láska

Sme rodičmi troch malých detí a manželmi sme ôsmy rok. S manželom som sa zoznámila v Prahe počas vysokoškolských štúdií. On študoval informatiku a ja medicínu. Myslím, že to bola láska na prvý pohľad (obaja sa v tom zhodujeme :)).

Ako sme dozrievali v láske, stále sme prosili a bojovali o čistotu a robili sme všetko preto, aby sme si ten pre nás najvzácnejší dar – seba – priniesli ako dar do nášho manželstva. Náš vzťah počas piatich rokov prechádzal skúškami. Hlavne ja som sa borila s medicínou a veci sa vyvinuli tak, že som odišla z Prahy a nanovo som začala študovať medicínu v Martine.

Počas prvého roka štúdia v Martine sme mali 25 rokov a rozhodli sme sa, že sa o rok, keď skončím prvý ročník, vezmeme. Rodičia nám dali svoje požehnanie a asi 8 mesiacov pred svadbou sme sa zúčastnili na kurze symptotermálnej metódy u manželov Košťálovcov. Ja som sa do svadby pripravovala okrem iného aj pozorovaním svojho tela a vyhodnocovaním záznamov. Veci mi dávali logiku a vtedy ešte so snúbencom sme mali predstavu, že by sme s dieťatkom počkali, až budem vo vyššom ročníku… ak to bude Božia vôľa.

Nebolo dňa, že by som si ráno o šiestej nemerala teplotu a snažila som sa poctivo viesť záznamy. Boh chcel, že sme po pol roku od svadby otehotneli. Boli sme váhavo šťastní. To, že čakáte dieťatko, vás naplní šťastím, ale mne svietila kontrolka „škola“ – bola som vtedy len v 2. ročníku denného štúdia; kontrolka „bývanie“ – bývali sme na internáte a nevedeli sme, kam pôjdeme bývať, ani len do akého mesta. Nevedela som, čo bude ďalej, ale dieťatko som ľúbila od prvej chvíle. Verila som Bohu, že je všetko tak, ako má byť. Medzi rodinou a spolužiakmi bola radosť a to nás povzbudilo.

// Čítajte celý text //