TOP

Náš príbeh – Jana a Rado (Marcinčinovci)

Boh nás veľmi miluje, dal nám vzácne dary, naše deti. Oni sú našou kariérou a naplnením nášho života. My len žasneme, koho nám to zveril, tie krásne a šikovné stvorenia, ktorým pomáhame rásť a rozvíjať sa.

Stretli sme sa v prešovskom vysokoškolskom internáte na vtedajšej Gottwaldke, teraz Ulici 17. novembra. Jana tam študovala na filozofickej fakulte slovenčinu – nemčinu, ja som bol vtedy prvák na teológii, laik katechéta. Boli to čerstvé porevolučné roky, jeseň 1991. Vlastne vďaka zmene režimu v bývalom Československu sme dosiahli aj vytúženú náboženskú slobodu a ja som mohol zanechať štúdium silnoprúdu na TUKE a začať  študovať to, čo ma ťahalo viac. A aj vďaka tomu som sa vrátil do svojho rodného Prešova a tam som chodieval s mojím kamarátom na internát za jeho priateľkou. A jej spolubývajúcou bola Jana, moja budúca žena. Ak by neprišla nežná revolúcia, asi by sme sa nikdy nestretli. Užívali sme si slobodu, hlavne náboženskú, hlboko nás zasiahla biskupská vysviacka o. Milana Chautura vo februári 1992. Užívali sme si radosť z otvorených hraníc, dostali sme sa do Anglicka na zber chmeľu a tam sme sa z novín dozvedeli, že Mečiar s Klausom sa dohodli na rozdelení republiky. Zdalo sa nám to neuveriteľné, ale opak bol pravdou. Po návrate Jana začala učiť v jej rodnej Spišskej Novej Vsi a ja som študoval v Prešove. Chýbali sme si a nechceli sme byť takto odlúčení, obaja sme si uvedomili, že nastal čas sa rozhodnúť a urobiť dôležitý krok v našich životoch. Dnes spätne vnímame, aké dôležité bolo urobiť vedomé rozhodnutie vstúpiť do manželstva.

Zosobášili sme sa v apríli 1993, pred nedeľou  Božieho milosrdenstva, hoci oficiálne ten sviatok vyhlásil Ján Pavol II. až roku 2000. Sme teda spolu už skoro 27 rokov. Je to viac, ako naše roky pred manželstvom. Keď sme sa brali, Jana mala 25 a ja 23. Vtedy sa nám to zdalo úplne prirodzené. Čo budeme otáľať, prišiel náš čas. Ani v náznakoch sme nepociťovali neistotu či nepripravenosť, alebo ako to dnes mladí ľudia zdôvodňujú, keď chcú vysvetliť, prečo ešte nie….

A potom nás začal Pán zahŕňať darmi najlepšími, prišli deti. Ja som študoval externe a zároveň pracoval, Jana bola na materskej. Dalo sa, s deťmi prišlo požehnanie. Najprv Margarétka, potom Terezka a potom chlapci Miško, Paľko, Radko a Maťko. Jana bola 13 rokov na materskej a dodnes hovorí, že to boli najlepšie roky jej života ( ☺). A keď si konečne zvykla na  prácu v škole, Pán sa nám postaral o ďalšiu radosť a narodil sa nám ešte náš Benjamín. Tentoraz ostala doma rok a potom nastúpili babky…

Na mojich promóciách mi gratulovali moje dve malé princezné – dcérky. Najprv som pár rokov učil, ale potom som sa zamestnal v obchodnej sfére, bolo treba živiť rodinu. Bývali sme v dome u svokrovcov a bolo pre nás prirodzené, že sme túžili po spoločenstve rodín, ktoré by zdieľali rovnaké názory na vieru, výchovu, manželský život.  Za tie roky, kým nám  deti prichádzali a rástli, sme sa stretávali v spoločenstve Fokoláre, neskôr v Hnutí Svetlo-život, deti navštevovali eRko a nakoniec skoro všetci skončili ako skauti.

 

 

Pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že ma moja práca nenapĺňa. Robiť niečo, čo ma nebaví, bolo ťažké, nevidel som zmysel môjho namáhania. Preto som sa vrátil späť a začal opäť učiť náboženstvo. Keď bol náš najmladší Benjamín v škôlke, naša najstaršia bola vysokoškoláčka. Smiali sme sa doma, že máme pod kontrolou celé školstvo, my s manželkou ako učitelia a naše deti na všetkých stupňoch. ☺

V mieste, kde bývame, sme dostali ďalší krásny dar, otec biskup zriadil novú farnosť, odrazu sme mali okolo nás novú farskú komunitu plus krásny nový kostolík k tomu. Veľmi nás napĺňala a doteraz napĺňa práca vo farnosti.  Naši mladší chlapci začali úplne prirodzene miništrovať, stali sme sa lektormi a ja môžem byť ešte bližšie k Pánu Ježišovi ako mimoriadny rozdávateľ. Mojej žienke sa splnil sen, môže sa starať o kvetinovú výzdobu v našom kostole ☺.

Pred pár rokmi sme boli oslovení do špeciálnej služby, prednášať na kurzoch prípravy snúbencov na manželstvo. Toto nás doteraz veľmi  teší, so smiechom snúbencom zvykneme hovoriť, že sme sa brali v minulom tisícročí a tak máme veľa skúseností ☺ Ak na rozhodnutie pre manželstvo dnes treba viac odvahy a povzbudenia ako v minulosti, toto je na kurzoch našou hlavnou úlohou. Veď sviatosť manželstva je tou najlepšou výbavou, kufríkom na cestu do života v rodine. Dnes vidíme, ako nás Boží Duch viedol po zákrutách, choroby, nešťastia, smrť v rodine, všetko sa s Bohom dá oveľa ľahšie, než bez neho. A o manželskom vzťahu to platí o to viac, bez jeho posily by to bolo skoro nemožné.

Ale ešte nie čo nám výrazne zasiahlo do života, dozvedeli sme sa o možnosti študovať na Slovensku vedu o manželstve a rodine vo svetle učenie Jána Pavla II. , tzv. teológiu tela. Túto možnosť sme využili a vďaka Akadémii Karola Wojtylu pod záštitou Inštitútu Jána Pavla II.  Lateránskej univerzity sme tri roky vstrebávali toto učenie na stretnutiach po Slovensku. Otvorilo nám to oči a aj naše vlastné manželstvo sme začali vnímať inou optikou. Vždy sme žili sviatostne, ale až teraz naplno chápeme, v čom je najväčšia krása manželskej lásky. Je to to povestné Veľké tajomstvo Listu Efezanov, láska manželov má predobraz v Kristovej láske k Cirkvi, láska najsvätejšej Trojice sa odráža v rodinnom spoločenstve, človek, stvorený na Boží obraz má milovať Božou láskou.

Boh nás veľmi miluje, dal nám vzácne dary, naše deti. Oni sú našou kariérou a naplnením nášho života. My len žasneme, koho nám to zveril, tie krásne a šikovné stvorenia, ktorým pomáhame rásť a rozvíjať sa.

Dnes obaja nachádzame radosť a naplnenie v službe. Naša veľká rodina ani nemôže byť uzavretá sama pre seba, dostali sme veľa  a tak chceme dávať a vidíme to aj na našich deťoch, ako prirodzene aj oni slúžia vo svojom prostredí.  „Tu som, Pane, pošli mňa…“

 



Komentáre