TOP

Náš príbeh – Vladimír a Anna (Záborskí)

V dnešnej dobe individualizmu, keď sa ľudia nielenže rozvádzajú ako na bežiacom páse, ale už sa pre istotu ani neberú, je dobré pripomenúť si pôvodný Boží plán s manželstvom.

Naši rodičia sa poznali ešte v rámci Rodiny, spoločenstva katolíckych študentov na internáte Svoradov, ktoré založil chorvátsky jezuita Tomislav Poglajen Kolakovič po svojom príchode do Bratislavy počas druhej svetovej vojny. Po nástupe komunistov k moci postihol obe naše rodiny rovnaký osud. V roku 1953 boli naši otcovia zatknutí a odsúdení za velezradu a špionáž pre Vatikán. Je zaujímavé, že naši otcovia sa narodili v ten istý deň, mesiac aj rok.

Vedeli sme o sebe, ale prvýkrát sme sa osobne stretli až v roku 1966, keď Anna začala študovať na Lekárskej fakulte v Martine. Osudovým však bolo stretnutie na polnočnej svätej omši na Vianoce 1969. V júli 1972 sme sa zobrali.

Prvá dcéra Veronika sa narodila v roku 1973 a druhá, Eva, v roku 1976.

Významným obdobím nášho manželstva bol náš pobyt v Alžírsku v rokoch 1979 až 1983. Tým, že sme obaja pracovali (ako architekt a lekárka) a snažili sme čo najviac poznať miestne obyvateľstvo, mali sme medzi Alžírčanmi veľa priateľov. Naučili sme sa stále neporovnávať  podmienky doma a v tejto rozvojovej krajine. Na rozdiel od našich kolegov sme aj tie ťažšie situácie dokázali prijímať pokojnejšie. V meste, ktoré bolo krajským mestom asi miliónovej spádovej oblasti, boli dvaja katolícki kňazi. Okrem pastorácie pracovali v elektrárenskej a plynárenskej spoločnosti. Jeden z nich, ktorí sa ešte počas nášho pobytu stal biskupom v Annabe (Hippone – biskupské sídlo aj svätého Augustína počas 35-tich rokov), našich kolegov ukludňoval krásnym príbehom. Hovorieval: Nemusíte sa trápiť, pokiaľ nedostanete telegram „Otec Nebeský je mŕtvy, pohreb bude v piatok o druhej poobede“, tak sa nič nedeje. Táto jeho múdrosť nám pomohla prekonať v živote viaceré ťažké situácie. V Alžírsku sme sa stretli s ľuďmi z charizmatickej obnovy, ktorú viedol jeden z týchto kňazov. V rámci týždňových modlitebných večerov a štvrťročných modlitebných víkendov sme spoznávali túto spiritualitu. V rámci jedného z takýchto víkendov navštívil Alžírsko charizmatický misionár Emiliano Tardif. Bol to nezabudnuteľný zážitok.

 

 

Naša Veronika, ktorá vzhľadom na vážnu skoliózu nosila korzet, bola na tomto víkende s nami. Otec Emiliano sa po svätom prijímaní v jazykoch modlil za prítomných. Medzi inými spomenul aj spiace deti v sále. A spala len Veronika. Keď sme to otcovi Emilianovi na druhý deň povedali, tak po modlitbe nad ňou nám povedal, že sa to vyrieši a aby sme urobili všetko, čo nám povedia lekári.

Keďže sa stav zhoršoval, tí o päť rokov neskôr rozhodli, že je potrebné Veroniku operovať, a chrbticu spevniť kovovými tyčami. Metodika lekárov v Brne spočívala v troch operáciách, zakaždým s dvojmesačným odstupom, a po poslednej muselo dieťa ešte rok nosiť sadrový korzet. Operáciu sa nakoniec v Brne nepodarilo vybaviť. Keď nám francúzska švagriná na jeseň 1986 zavolala, že francúzski ortopédi to robia v jednom sedení a dieťa ide po desiatich dňoch domov bez korzetu, vedeli sme, že urobíme všetko preto, aby Veroniku operovali tam.

Nebudeme opisovať všetky administratívne peripetie, ktoré trvali takmer pol roka. Jedna situácia však stojí za to. Pre vybavenie vycestovacích doložiek Oddelenie pasov a víz ZNB okrem iného potrebovalo aj súhlas Odboru zdravotníctva Krajského národného výboru v Banskej Bystrici. Cez priateľov sa nám podarilo získať termín stretnutia s vedúcou tohto odboru. V určený deň, hodinu pre termínom, sme boli pred kanceláriou súdružky vedúcej. Hodinu po termíne, keď nás nikto nezavolal, sme zisťovali, kde ju nájdeme. Dozvedeli sme sa, že išla rovno z domu na zdravotnú školu. Nenašli sme ju tam, a keď sme tvrdili, že nás sem poslali z jej odboru, tak tam zavolali. Áno, išla na zdravotnú školu, nie však v Banskej Bystrici, ale v Martine. Situácia bola vážna, lebo to bolo posledné potvrdenie, ktoré sme potrebovali. Blížili sa letné dovolenky a vyzeralo, že vo Francúzsku termín mesačnej prípravy na operáciu nestihneme.

Postavili sme sa na chodbe k oknu a modlili sme sa: „Pane, urobili sme všetko, čo bolo v našich silách. Nerozumieme tomu, ale vieme, že Ty máš Veroniku radšej ako mi a z Tvojich rúk sa to nevymklo. Vzdávame Ti vďaky za to, že si Pánom i tejto nepochopiteľnej situácie a že aj v nej osláviš svoje meno. Amen!“

 

 

Bol tam telefónny automat a tak hovorím Anne: „Kým mi prídeme do Martina, vedúca môže byť už znova v Bystrici. Zavolajme tvojmu otcovi do Martina, či by nezašiel na zdravotnú školu“. Podarilo sa nám dovolať.

Následne sme sa dozvedeli, čo sa udialo. Keď Annin otecko došiel na zdravotnú školu a vystupoval po schodoch, oproti nemu kráčala pani v najlepších rokoch: „Pán profesor, po toľkých rokoch sa stretáme?“ Kto bola tá pani? Bývalá poslucháčka medicíny v Košiciach, ktorej otec prednášal lekársku chémiu a biochémiu pred tým, ako ho na akademickej pôde zatkli. Zhodou okolnosti už súdružka vedúca odboru zdravotníctva KNV v Banskej Bystrici. Teraz už nemala vystaviť potvrdenie pre dcéru nejakých Záborských z Bojníc, ale pre vnučku svojho profesora. Toto by človek nevymyslel. Taký úžasný je náš Pán. S humorom sme to nazvali „nebeská protekcia“. Napriek mnohým ťažkostiam, komunistickej mašinérii a neprajnosti bola Veronika vo Francúzsku úspešne operovaná a modlitba Emiliana Tardifa vyslyšaná. Alleluja !

 

OBJEDNÁVATEĽ: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA, Zámocká 14, Bratislava, IČO: 42287511
DODÁVATEĽ: Vydavateľstvo BeneMedia, Winterova 1752/10, 921 01 Piešťany, IČO: 47 225 718, DIČ: 202 381 3275, IČ DPH: SK 202 381 3275


Komentáre