Náš príbeh – Zuzka a Andrej (Kmotorkovci)

Môžeme mať pocit, že mladí ľudia sa dnes boja urobiť celoživotný záväzok a toto rozhodnutie odkladajú na neskôr. My (Andrej a Zuzka) sme sa brali už ako 23-roční. Boli sme už vtedy dostatočne zrelí na takéto rozhodnutie?

Zrelosť je podľa nás jedna z najdôležitejších vecí v živote. A asi sa ju celý život postupne učíme, ideme stále viac a viac do jej podstaty, až sa s nás stanú celiství, hlbokí ľudia. Veľmi dobrým spôsobom, ako žiť život v zrelosti je podľa nás práve manželstvo.

 

Andrej: So Zuzkou sa poznáme už od základnej školy. Máme dokonca spoločnú fotku zo zápisu, no že budeme niekedy manželia sme počas školy vôbec netušili. Každý sme mali iné záujmy, iný pohľad na život, veľmi rozdielne hodnoty, ktoré vyplývali z nášho pohľadu na život a jeho zmysel. Celé sa to začalo meniť až na gymnáziu, kde sa nás Boh veľmi osobne a život dotkol.

Zuzka: Vyrastala som v rodine, kde sme chodievali každú nedeľu do kostola. Verila som, že Boh existuje, poznala som modlitby a do kostola som chodila celkom rada. Avšak zdalo sa mi, že musí existovať ešte bližší spôsob, ako poznať Boha – poznať ho viac osobnejšie, viac ho počuť a počúvať. Andrej sa v tomto období venoval skautingu, bol dosť výrazná líderská povaha a ja som v tomto čase začala chodiť do spoločenstva, pretože sa ma na jednej víkendovej akcii v škole dotkol Boh, čo už teraz môžem povedať, že mi zmenilo život. Zhodou okolností sme vtedy v triede sedávali tak, že sme sa mohli spolu dosť veľa rozprávať. Mali sme výborné náboženstvá so sestričkou Timoteou a Andrej sa veľmi rád zapájal, i keď bol v názoroch dosť kontroverzný.

 

 

A: Nepáčilo sa mi, že by som mal veriť len nejakej teórii. Veril som tomu, že Boh existuje ale nevedel som, ako mať s ním vzťah. V tom období sme mali náročnú situáciu v rodine, pretože naši sa rozvádzali a ja som mal za sebou niekoľko vzťahov, z ktorých som bol viac sklamaný. Túžil som po láske a dobrom vzťahu, ale najskôr si ma získal Boh. Bolo to na jednom stretnutí v Nitre, kde som osobne prežil to, že Ježiš je živý, osobný a má ma rád takého, akým som. Po tomto zážitku som sa rozhodol vstúpiť do spoločenstva, kde sme sa pravidelne stretávali a modlili. Začal som si uvedomovať, že hodnoty, ktoré boli veľmi liberálne, nie sú totožné s tým, čo mi hovoril Boh počas modlitby. Začal som viac skúmať veci, ktorým som vždy veril a povedal som si, že chcem prísť na podstatu toho, čomu ako kresťania máme veriť. Toto výrazne ovplyvnilo a definovalo môj život. A počas toho som si začal všímať viac Zuzku – ktorá sa mi veľmi páčila, ale nevedel som si predstaviť, že by chodila s niekým, kto by ju mohol „pokaziť”.

Z: Už vtedy som si videla, že sa naše názory menia a že si začíname s Andrejom v mnohých veciach veľmi dobre rozumieť. Napriek tomu, že sme boli iné povahy, akoby tá podstata nášho života bola rovnaká.

A: Toto je asi aj dôležité pred vstupom do manželstva, ak má vydržať. My sme manželia ešte krátko. Máme jedno dieťa, postupne ešte len prichádzajú rôzne fázy nášho života a manželstva. No na začiatku sme si povedali, že našim mottom bude časť z evanjelia podľa Matúša, parafrázujem to: „Hľadajte najskôr Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.” Čiže počas obdobia chodenia sme si všímali, že napriek rozdielom v niektorých menej podstatných oblastiach sa vieme zhodnúť na tej najpodstatnejšej – že chceme, aby bol Boh centrom nášho života a tomu chceme podriadiť všetko. Niekedy sa nám to darí viac, a niekedy menej.

 

 

Z: Práve duchovný život asi robí to, že ľudia rýchlejšie dozrievajú. Pre nás zrelosť v manželstve a rodine znamená, že dávame potreby toho druhého pred tie vlastné. A keď to urobíme, paradoxne zistíme, že ste šťastní. Samozrejme, chce to takýto prístup vo vzťahu od oboch manželov, pretože inak by sme sa necítili v manželstve dlhodobo spokojne a šťastne a to je určite veľmi dôležité.

A: V manželstve sa chceme najviac učiť, ako žiť jednotu a duchovný život spoločne. Mám pocit, že toto nám ešte až tak nejde. Máme dobrých „žrútov času a pozornosti,” a to naše telefóny. Doma napríklad nemáme televízor, pretože sme si hovorili, že chceme byť prítomní a tráviť čas spolu. No náš večer niekedy skončí tým, že sme obaja na internete a pozeráme si veci, ktoré nás bavia. Hľadáme taký ten správny spôsob, ako tráviť voľný čas po náročnom dni, ako si všímať jeden druhého, ako stále vzťah a rodičovstvo posúvať ďalej. Myslím, že sme ešte ten správny kľúč nenašli a musíme na tom stále viac a viac pracovať.

 

 

Z: Áno, je dôležité chápať manželstvo ako povolanie. Totiž niekedy v spoločenstve  alebo cirkvi hovoríme o povolaní a myslíme tým zasvätené osoby. Ale aj manželstvo je duchovné povolanie a Boh chce byť jeho integrálnou súčasťou. To je pre nás tá výzva – ako žiť duchovne, ako žiť vzťah s Bohom, ako byť členom spoločenstva, ako byť manželkou a manželom – a ako to robiť v ten každodennosti. Tým, že máme mnoho aktivít naše dni nie sú rovnaké, ale táto výzva je pre nás stále aktuálna. Ako žiť svätosť dennodenne.

A: Manželstvo je preto veľmi krásne. Že z dvoch ľudí robí jedného. Je to také symbolické ako trojjediný Boh. Tri osoby a pritom jedna. A takto nejako to vidím aj v manželstve. Zvláštna jednota, o ktorú môžeme prísť, pretože si ju nevšímame a nepestujeme ju. Alebo ju môžeme nájsť a ísť ešte hlbšie a už tu na zemi prinášať ovocie svätosti. Tak by som si to prial.