Návod, ako sa (ne)modliť
„Nebeský Otče, odpusť, ale nechce sa mi modliť. Bolo by aj za čo, ale skrátka sa mi nechce. Neviem sa z tohto vymotať.“ Aj keď sa to nezdá, práve ste sa modlili. Toto bola len krátka ukážka, ako to môže vyzerať, ak sa nám nechce modliť. Naozaj sa nám nechce modliť? Odkiaľ to pochádza a ako sa (ne)modliť?
Čo je to vlastne modlitba? Definíciu nám ponúka Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1). No čo v praktickom význame znamená neochabovať? Možno aj práve to, že povieme len jednu vetu, v ktorej Bohu vyjadríme svoje nevôľu či nemožnosť modliť sa. Aj takáto úprimná veta sa stáva modlitbou, pretože vyviera z hĺbky nášho srdca, ako to vyjadruje aj žalmista: Z hlbín volám k tebe, Pane. Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe. (porov. Ž 130, 1 – 2)
Modliť sa za seba navzájom
Ak práve v duchovnom živote prežívame tzv. púšť a nechce sa nám modliť, nemusíme si klásť náročné otázky, prečo je naša modlitba taká „kostrbatá“. Ide len o isté obdobie v duchovnom živote. Naším poslaním je teda nevzdávať to a neochabovať, ak by sme sa zmohli iba na jednu vetu. Nenúťme sa do modlitby, ale zároveň sa snažme uchovávať si základný zvyk – modlitbu ráno a večer. Ak sa nevládzeme modliť ani na tejto úrovni, obráťme sa na nejakú blízku osobu, ktorá nám môže v tomto zápase pomôcť. Buď sa bude modliť s nami alebo aj za nás. Nie je hanbou požiadať niekoho o modlitbu. Naopak, je to veľmi potrebné a záslužné. Ako hovorí vo svojom liste v piatej kapitole apoštol Jakub: …modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého. (porov. Jak 5, 16)
Nútiť sa k modlitbe?
Možno sme sa v období modlitby dostali len do úskalia, z ktorého sa nevieme vymotať pre svoje chybné alebo mylné predstavy o modlitbe. Čo teda môžeme robiť zle v oblasti modlitby?
Prvá vec, pri ktorej by sme mali byť obozretní, je, aby sme sa nemodlili nasilu. Áno, je dobré sa prinútiť či posmeliť, napríklad k modlitbe ruženca, a to môže priniesť veľké ovocie. Modlitba však má vyvierať z nášho srdca, má byť predsa úprimným rozhovorom s Bohom. Preto ak necítime potrebu alebo cítime veľký boj a nevôľu, dajme tomu čas. Odložme modlitbu na neskôr alebo si zvoľme iný spôsob modlitby. Niekedy nám viac „sadne“ čítanie Biblie, inokedy spomínaný ruženec, meditácia nad Božím slovom alebo len prostý rozhovor s Bohom. Zvoľme si ten spôsob, ktorý nám v tej chvíli vyhovuje najviac.
Podobná situácia nastáva, keď sa modlíme spoločne. Spoločná modlitba v rodine je síce krásna aktivita, no je potrebné k nej pristupovať zodpovedne a flexibilne ju prispôsobovať podmienkam. Nenúťme deti modliť sa, ak sú unavené. Podporujme ich a budujme ich pozitívny vzťah k modlitbe, no využívajme pri tom rôzne techniky a spôsoby modlitby. Odriekať ruženec bez toho, aby chápali jeho zmysel, nemusí byť ten najlepší spôsob.
Modlitba ako minca do automatu na plnenie prosieb
Boh veľmi rád vyslyší každú našu modlitbu, no aj v tomto prípade treba k našim prosbám či túžbam pristupovať adekvátne. Stanovme si, za čo alebo koho sa ideme modliť. Ak sa chceme modliť len za to, aby sme dostali na narodeniny nový telefón, či aby sme konečne vyhrali v lotérii, zamyslime sa, či to naozaj potrebujeme. Modlitba musí byť aj logická – nebudeme sa modliť za sneh v júli. Samozrejme, Boh počúva všetko, čo mu povieme, záleží mu na nás, zaujímajú ho naše potreby a sny, no on predsa vie najlepšie, čo potrebujeme a čo je pre nás dobré. Boh zároveň nie je automatom, do ktorého vložíme mincu v podobe modlitby a vypadne nám z neho okamžitá odpoveď. On vidí veci z inej perspektívy a má pre všetko dokonalé načasovanie, aj keď sa nám to tak v danej chvíli nemusí zdať. Môžeme mu veriť, že sa o všetko postará najlepšie. Všetko má svoj dôvod. Čo si nevieme vysvetliť tu na zemi, bude nám raz vysvetlené v nebi, v to veríme. Preto buďme trpezliví v modlitbe a vytrvajme až do konca. Napokon uvidíme výsledky. Ak ich nevidíme teraz, zrejme aj to má svoje opodstatnenie. Dôverujme Bohu, že nám raz všetko vysvetlí a dá nám poznanie porozumieť niektorým nevypočutým modlitbám.
Keď Boh plače v modlitbe s nami
Ďalším úskalím v modlitbe môže byť, ak máme chuť sa vzdať a nehovoriť s Bohom. Už roky sa modlíme za nejakú vec, no odpoveď stále neprichádza. Môžeme byť z toho už znechutení, odradení, no práve modlitba nás môže udržiavať v nádeji. Máme nádej, že si Boh „nezatvoril“ uši pred našou prosbou, ale je to v procese riešenia, teda naplnenia modlitby. Ak už nevládzeme Bohu prednášať opakovane naše prosby, skúsme sa len pred ním vyplakať, pozdieľať sa blízkej osobe. Ako spomína Pete Greig vo svojej knihe Keď Boh mlčí, ak nás Boh vidí plakať, sadne si k nám a narieka s nami v našej bolesti.
Koniec koncov, aj modlitba, ktorá sa ňou nezdá, ňou skutočne je. Neochabujme, hľadajme stále nové spôsoby modlitby. Modlitba nie je nikdy zbytočná, či už ide ruženec alebo zopár slov, ktoré úprimne vyvierajú zo srdca modliaceho.
Snímka: Pexels.com