TOP

Nebojme sa svojich emócií

Prvá rada, ktorá mi pri strate dieťaťa napadá, je – plač. Plač, koľko potrebuješ.

Dnešná doba predstavuje pri tejto téme problém v tom, že sa ponáhľame a bojíme. Nemáme čas zaoberať sa tým, ako hlboko nás to zasiahlo, nemáme čas liečiť svoju dušu, ponáhľame sa „žiť opäť normálne“ – ako predtým. Ale naozaj to bude tak, ako predtým? Nie, nebude…

Do rodiny sa dostalo dieťa a či už sa narodí, alebo nie, od momentu počatia je súčasťou rodiny. Preto je veľmi dôležité dať každému dieťaťu miesto, ktoré mu v rodine patrí.

U nás v rodine máme prvého narodeného syna Dávidka. Potom nám zomrelo dieťa v 8. týždni tehotenstva. Náš narodený tretí syn Tobiáško vie, že je tretí v poradí. Obidvaja vedia, že majú sestry Juditku a Joys, ktorá zomrela po Tobiáškovi v 6. týždni tehotenstva Dnes, keď bolesť prebolela, sa o nich radi rozprávame a chlapci fantazírujú o tom, ako by vyzerali, ako by sa s nimi hrali. Je nám smutno, že nie sú medzi nami, ale tešíme sa, že sa raz stretneme… v nebi.

Druhým problémom pri tejto téme je, že sa bojíme. Bojíme sa svojich emócií. Celými generáciami za nami sa tiahne potláčanie emócií. Bojíme sa hnevať a vykričať Bohu tú otázku „Prečo?“.

Toto je ten čas, v ktorom sa môžu k sebe manželia priblížiť alebo, naopak, od seba vzdialiť. V manželovi dieťatko nerástlo, nevníma a necíti to tak, ako manželka. Ale určite niečo cíti, pretože to bolo ich dieťa, a práve to niečo by mala žena z manžela dostať rozhovormi a blízkosťou. Nie je to ľahké, pretože manžel nemá ten spomínaný čas a na druhej strane vie, že chlapi predsa neplačú.

Na záver by som chcela spomenúť jednu vetu, ktorou mi chceli blízki pomôcť, no nakoniec to bolo len sypanie soli do otvorenej rany. „Nebuď smutná, neboj sa, veď budete mať ďalšie.“ Možno bude ďalšie, ale my sme stratili práve toto.

S mojou mamou sa niekedy rozprávame o Juditke a Joys. Vyhŕknu nám pritom obom slzy, ale nesnaží sa ma utešovať ani chlácholiť, iba spolu cítime, že tie deti sú jednoducho naše a nie sú tu. S láskou a odvahou, cítiť a vyjadriť „tak veľmi by som vás chcela mať a milovať tu na zemi“.

Eliška Špániková, terapeutka vo výcviku

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2017

Vyštudovala sociálnu prácu a katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Obľubu v písaní našla cez denníčky, slohové práce a dlhoročné prispievanie do farského časopisu ŽiTo. Každú svoju doterajšiu prácu považuje za veľké požehnanie, či už to bola osobná asistencia chlapcovi pripútanému na vozík počas vysokej školy, práca lektorky v galérii a neskôr redaktorky Slovo+.

Jej srdce ožíva pri obdivovaní krásy, ktorú okrem umenia nachádza aj v nenápadných a všedných veciach či okolnostiach. Je manželkou a mamou troch dcér. Má rada mesto, v ktorom žije, bosé nohy a rozprávanie cez oči.