TOP

Nedeľa. Čo si obliecť?

Pamätám si, ako dlho a zúfalo som vyberala (ešte skôr, ako som vôbec mala objektívny dôvod riešiť to) svadobné šaty. Doma som mala fúru časopisov a presne som vedela, čo áno a čo nie.
Veci ľudské… a koľko snahy!

Rovnako to bolo vtedy, keď už bolo jasné, kedy a s kým: dvakrát som vymietla (vždy poldňové pochôdzky) x svadobných salónov a bola som veľmi nespokojná, kritická, s jasnou predstavu v hlave: toto si chcem obliecť na svoju svadbu. Kým som tie správne šaty našla (v poslednom salóne veľkého mesta), bola som skoro zúfalá. Aj to som si odpárala mašľu zo zadku a spodničku s výstužou hodila za skriňu.

S oblekom môjho nastávajúceho to nebolo o nič jednoduchšie – ale tento deň mi prišiel taký dôležitý, taký vzácny, že sme neľutovali čas, peniaze, námahu – aby sme obaja boli pekní aj zvonku.

Trošku v menšom garde to zažívame pri každom plese a slávnostnej udalosti: ja pekne dlho (ako správna baba) riešim, čo si oblečiem, ako sa zladíme, aby bolo vidno, že k sebe patríme – pretože to máme obaja radi.Vymetám obchody, aby som našla motýlika správnej farby, aby ladil k šatám, ktoré ani neprezradím, odkiaľ mám.

Skúšam si dcérine topánky, vďačná za to, že si ich môžem požičať. Špekulujem nad mejkapom a moja polovička musí pekne pod nožnice a do jeho ubúdajúcich vlasov príde tužidlo, aby účes držal. Ak príde na rad divadlo či koncert, nie je to ani trochu iné, o rande vo dvojici ani nehovoriac.

Všimli ste si? Koľko energie a nasadenia vložíme do vecí, ktoré sú len ľudské, no prinášajú nám vedomie slávnosti, niečo výnimočného, čo nie je každý deň a čo je vzácne. Práve tieto okamihy sú vždy silné, vraciame sa k nim a čerpáme z nich silu – a krása nášho oblečenia a výzoru túto moc zosilňuje aj v našom povedomí.

 

 

… a veci Božie?

Každú nedeľu (minimálne) sme pozvaní na neuveriteľnú slávnosť, na hostinu, na svadbu, ktorá sa nedá porovnať so žiadnou ľudskou oslavou. Prichádza Boh, aby znovu potvrdil, že jeho láska k nám je nemeniteľná. Znovu sa pred našimi očami kladie na oltár a skrýva sa v malej Hostii, aby sa nám daroval spôsobom, aký nemá obdobu.

Každú nedeľu si znovu pripomíname tajomstvo Veľkej noci a vzkriesenia, ktoré sa neskončí do konca vekov: Boh prišiel, chodil pomedzi nás, učil, dobre robil, obetoval sa, zomrel na kríži v hrozných bolestiach a vstal. Mal len jeden motív: vrátiť nás tam, odkiaľ nás vytrhol hriech a neposlušnosť. Dal cenu, akú nevie dať nik z nás – a aj preto nás každú nedeľu znovu volá osláviť tento úžasný dar a znovu ho potvrdiť v spojení lásky Krista a našej duše.

Neviem, či ja celkom pochopím túto úžasnú lásku… a netuším, či si my všetci dosť dobre uvedomujeme, čo sa zakaždým na oltári odohráva, aká slávnosť a sľub lásky bez konca, akú Boh k nám má. Je to oveľa viac ako naša láska, ktorú sme mali ako snúbenci. Je to viac ako láska nás rodičov k našim deťom, priateľom či komukoľvek.

A preto je aj slávnosť oveľa dôležitejšia, vznešenejšia, nádhernejšia a emotívnejšia. Teda, mala by byť. Ak by sme si uvedomovali čo len čiastku toho, čo vieme obsiahnuť svojím rozumom. A dali to najavo tým, ako sa pripravíme na túto slávnosť každú nedeľu dušou aj telom.

 

 

Nepodstatné?

Mnohí namietnu, že je podstatné mať na toto stretnutie pripravenú dušu: aby bola čistá, pokorná, aby oľutovala, čo bolo zlé, a aby túžila po stretnutí s Kristom v Eucharistii. To je určite to podstatné! Ale neprejavuje aj Cirkev slávnosť vonkajšími znakmi? Kňaz je oblečený v ornáte, vyšívanom zlatom alebo namaľovanom výnimočným vzorom. Miništranti sú v jednotnom oblečení, nie halabala.

Na túto príležitosť sa vyťahuje zlatý kalich, prestiera sa nádherný oltárny obrus, svietia sviece s motívom. Hrá hudba, ktorá nie je obyčajná. Sme v chráme, ktorý – či je starý, alebo nový – je krásny zvonku aj zdnu, vyzdobený kvetmi. Všetka táto krása oblečenia a priestoru hovorí o tom, že sa tu bude diať niečo výnimočné, rovnako ako keď sme my dvaja boli oblečení inak vo svadobný deň.

Načo je potom toto všetko? Pretože to má podčiarknuť jedinečnosť toho, čo sa bude diať, a osláviť naším najlepším možným ľudským spôsobom toho, ktorý nás pozýva a ktorý sa bude dávať.

 

 

A teraz pohľad na seba…

Pretože najkrajší zo všetkého by sme mali byť my. Nielen zvnútra, ale aj zvonku. Aby bolo vidno jednotu našej duše a tela aj tým, ako sme oblečení, aby sa dala radosť z toho, čo sa bude odohrávať, kam ideme, s kým tam budeme, poznať navonok.

Realita? Gitarista detského zboru stojí kúsok od oltára v starých rifliach a vyťahanom tričku. A ani tí ostatní nie sú často oveľa lepší: na slávnosť, ktorá nás má stále privádzať do úžasu a postoja vďačnosti, prichádzame v kadečom, čo sme zhrabli v skrini. Jasné, najradšej nosíme tričká a gate. Je jedno, že v nich chodíme denne do školy, do práce alebo aj do záhrady, na skejte či keď hráme futbal.

Napriek všeobecnej obľube sa ešte stále nedá povedať o elastických nohaviciach, že sú slávnostným oblečením. Ba ani o príliš priesvitných blúzkach či prikrátkych sukniach – pretože v sakrálnom priestore predsa platia trošku iné pravidlá. Ak pre mňa nie je štandardom chodiť so strniskom, neprídem s ním na slávnosť Eucharistie len z lenivosti, rovnako ako dám čas aj hrebeňu a dobrému pohľadu do zrkadla. Netreba to preháňať s líčením či extrémne vzácnym oblečením, ale určite má vypovedať o slávnosti, na ktorú idem.

Koľkí rodičia majú v skriniach pre svoje deti oblečenie „na nedeľu“? Koľkí z nich ich vedú vysvetlením a príkladom, aby rozumeli nádhere hostiny, kam prichádzame za Pánom? Nie, nie je to prežitok, lebo potom už môžeme prísť aj na svadbu ako nevesta a ženích v maskáčoch miesto nádherných bielych šiat či precízne ušitého obleku.

Ak prikladáme ľudským veciam a situáciám, ktoré sú iné, toľko dôležitosti aj v oblečení, ak nám záleží na kráse toho okamihu, ak chceme, aby vtedy naše srdce a telo bolo jednotne krásne, prečo to neplatí – a v oveľa citlivejšej miere – pre veci Božie, pre Boha samého?

Do akej miery je pre mňa Boh výnimočný a vzácny, kým pre mňa je, čím je pre mňa Eucharistia, ak nepovažujem za potrebné zladiť svoju dušu so svojím telom v deň hostiny? Je moja duša pripravená na stretnutie s ním? A ak áno, prečo nedám možnosť prežiť celému svojmu „ja“ – teda srdcu, duši aj telu – túto výnimočnosť aj tým, ako sa upravím, ako mi bude záležať na tom, čo si na seba oblečiem?

 

Možno je to tichý impulz, nad ktorým sa oplatí premýšľať – a veci zmeniť.



Komentáre