TOP

O eutanázii s lekárkou Máriou Jasenkovou

Najväčším umením je plávať s prúdom života.

Verím, že život ako taký nám nepatrí. Pod kontrolou (ak vôbec) máme len minimálnu časť svojho života od narodenia až po jeho pozemský koniec. Najväčším umením je plávať s prúdom života, nie proti nemu. Jeho vlny nás potom dokážu niesť, prinášajú radosť aj bolesť a učia nás spoznávať samých seba a milovať.

Ak pripustíme právo život skracovať, rozhodovanie sa ďalej komplikuje: Máme právo my lekári ukončiť život človeka, ktorý trpí a požiada nás o jeho skončenie? Aké kritériá musí splniť, aby sme jeho prianie mohli akceptovať? Ako predísť zneužitiu? Životná skúsenosť ma naučila, že „vyhratý boj o kompetencie“, ktoré mi nepatria, mi život nakoniec viac komplikuje ako uľahčí. A tak sa vždy snažím pýtať: „Je toto naozaj moja cesta a moja úloha, je to moja zodpovednosť v živote?“ Odpoveď prichádza z dimenzie mimo rozumu.

 

Lekárka Mária Jasenková: Smrť nás učí dobre žiť

 

Ako lekárka pracujem v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti od roku 2000. Za toto obdobie sme sa starali doma o 250 smrteľne, nevyliečiteľne chorých detí. Nikdy ma žiadne dieťa o skrátenie života nepožiadalo. A ani žiadny rodič takéhoto dieťaťa. Prečo ma ani jedno dieťa nepožiadalo o skončenie života? Je to náhoda? Stalo sa mi, že mi dieťa medzi štyrmi očami povedalo: „Doktorka, mám toho tu už plné zuby.“ Moja odpoveď znela: „Každý z nás na tomto svete musí raz prejsť bránou, ktorou sa väčšina z nás prejsť bojí, lebo sa nedá cez ňu vrátiť späť a nevieme, čo tam bude. Aj ja ňou budem raz musieť prejsť rovnako ako aj ty, aj ja sa bojím. Za tou bránou sú už všetci, ktorých si stretol/stretla v nemocnici a nie sú tu už medzi nami… Sľubujem ti, kým budeš kráčať k tejto bráne, nikdy ťa neopustím ani nenechám neznesiteľne trpieť. Ak chceš touto bránou už prejsť, prosím, choď. Budeš nám všetkým veľmi chýbať, bude to ťažké, ale nikdy na teba nezabudneme, a neboj sa, zvládneme to. Budeme sa potom vidieť a dotýkať inak, cez moje srdce, v ktorom navždy zostaneš.“ Plakali sme spolu, ale plakali sme s pocitom, že sme blízko a ani jednému z nás nenapadlo premýšľať nad eutanáziou.

Stretla som deti, ktorých utrpenie tela nebolo jednoduché zmierniť, avšak nikdy sme z môjho pohľadu dieťa neznesiteľne trpieť nenechali. Som presvedčená, že dnešná medicína má dostatok účinných liekov a liečebných postupov, dôležité je, aby sa téme odborníci venovali podobne ako iným oblastiam. S utrpením duše to zvyčajne býva ťažšie (aj keď jedno s druhým súvisí). Opakovane som zažila, že posadiť sa vedľa dieťaťa tak trochu ako dieťa, ktoré počúva, pozoruje, na nikoho sa nehrá, nikoho nehodnotí, neodsudzuje a nepoučuje, ktoré otvorí svoje srdce čomukoľvek, čo sa v situácii objaví, prinesie blízkosť a úľavu aspoň na prechodný čas.

 

MUDr. Mária Jasenková – onkologička, riaditeľka a primárka detského domáceho hospicu Plamienok, n. o.

 

Knihu LEKÁRKA MÁRIA JASENKOVÁ: SMRŤ NÁS UČÍ DOBRE ŽIŤ si môžete kúpiť najvýhodnejšie u nás.

 

 



Komentáre