TOP

O našej nemohúcnosti a Božej milosti

Táto Veľká noc bola diametrálne odlišná od toho, na čo sme boli zvyknutí. Karanténa, opatrenia a slávenie bohoslužieb bez účasti veriacich nám priniesli doposiaľ nevídanú situáciu.

Autor: Katarína Adamčáková – študentka Kolégia Antona Neuwirtha

Na čas sme prešli z jedného extrému do druhého. Od ruchu k tichu, od mnohých povinností k tomu, že zrazu máme obmedzené možnosti. Naraz si oveľa viac uvedomujeme svoju nemohúcnosť a to, že nie všetko máme pod kontrolou. Tým sa nám ponúka dôležité poznanie. Spoznávame a preciťujeme, že naše sily sú obmedzené a že sme v mnohom závislí od iných a od Boha.

Síce sa tým ruší naša ilúzia vlastnej sebestačnosti, no mali by sme byť vďační. Dôvod je prostý: toto poznanie nás väčšmi otvára pre Boha. Keď zrazu strácajú svoju dôležitosť naše plány a sme nútení fungovať inak ako doposiaľ, otvára sa nám nový priestor. Priestor na objavovanie, na zváženie priorít, na prehodnocovanie. Uznávam, vyjsť takto do ticha a byť v samote so svojimi myšlienkami, ťaživými pocitmi a neistým výhľadom do budúcna nie je ľahké.

Je to podobné, ako keď si má niekto dať vyčistiť zahnisanú ranu – bolí to, no napokon sa mu uľaví a rana sa začne hojiť. Tak je to aj s nami; keď zistíme, že v našej moci je toho málo a mnohé nevieme ovplyvniť, prirodzene sa obzeráme po tom, ktorý má vo svojich rukách všetko. V poznaní vlastnej nemohúcnosti sme otvorenejší uznať Božiu silu a ochotnejší s dôverou sa mu odovzdať. Odovzdať v zmysle ponúknuť svoju slabosť i bezmocnosť Bohu a čakať na jeho odpoveď. To je všetko, čo môžeme urobiť, lebo sami si na svoje potreby odpovedať nevieme.

Ešte jednu ilúziu by sme potrebovali zrušiť, a to tú, že keď sa toto všetko skončí, život sa opäť dostane do normálu. Je to podobné, akoby sme povedali, že po Veľkonočnom období budeme žiť ďalej, ako keby sa nás zmŕtvychvstanie netýkalo. Bola by to škoda, nemyslíte? Ak sme teraz dostali tento zvláštny čas, bolo by márnivé ho nevyužiť. Ak sme prišli na to, že sme slabí, bolo by hlúpe naďalej sa tváriť bohorovne. Veď milosti, podobne ako talenty, nám Najvyšší nedáva nadarmo, ale preto, aby sme rástli, aby nás obohatil a cez nás aj iných.

Ak sme si uvedomili, že závisíme na Bohu, tak dovoľme, aby nás toto poznanie zmenilo. Odnesme si ho do každodennosti, do mesiacov a rokov, ktoré prídu „potom“. To „potom“ príde – a pripravte sa na to, že to bude dlhý proces, taký dlhý ako jeden ľudský život. Lebo, koniec koncov, naša najväčšia nemohúcnosť spočíva v tom, že si sami nevieme dať život ani svätosť. Nuž, a aká je Božia odpoveď? Nesmierna milosť, ktorú vidno na svätých, a život večný, v ktorý dúfame a o ktorý sa tu na zemi snažíme. Čím viac si uvedomujeme chudobu vlastných síl, tým viac provokujeme štedrosť Boha, ktorý chce dať všetko, čo má, a napokon dáva aj seba samého.

Nech nás teda uvedomenie si obmedzenosti našich síl nasmeruje na Boha. Uznajme, že sme len ľuďmi, a ponúknime mu svoju biedu. Vyčkajme na odpoveď, na jeho milosť s vierou, že ona príde tak, ako prišiel úsvit nádeje v to nedeľné ráno, keď Kristus vstal z mŕtvych. A prenesme si poznanie našej závislosti na Bohu, aj keď príde „potom“ – keď sa život bude navonok vracať do normálu.



Komentáre