O pochvale

Mal som dobrého prastarkého, ktorý nám vždy ako deťom prichystal cukríky. Už bol dosť chorý a nevládny, tak aj tie cukríky boli staré, dávno kupované a tvrdé, ale nám ako deťom aj tak robili obrovskú radosť. Ani nám nešlo o tú sladkosť, ako o tú krásnu jednoduchú čistú lásku nášho prastarkého, ktorý sa o paličke ledva presunul ku skrini, kde ich mal pre nás schované a bolo na ňom vidieť, že nás chce nimi potešiť.

Teraz ako dospelí máme podobnú príležitosť robiť drobné radosti svojim drahým a priateľom, ale aj náhodným a neznámym ľuďom. Máme v sebe poklad slova, ktorý môže spraviť veľa dobra. Druhého človeka veľmi poteší, ak ho vieme milým slovom pochváliť alebo oceniť.

Je to znak prijatia, dobrosrdečnosti, kúsok raja uprostred často tvrdého sveta. Veď oveľa ľahšie je robiť výčitky. Na to sme všetci experti. Dokonca aj u nás v rehoľnej komunite, keď prídem na stretnutie, zo žartu sa spýtam – tak čo? Pri akom sme písmene? Myslí sa na začiatočné písmeno spolubrata, ktorého ideme ohovárať. Je to taká malá úsmevná príhoda, ale predsa odhaľuje, ako sme skúpi na pochvalu a ocenenie.

 

Sme zameraní na chyby

Robím teraz doktorandské štúdiá a keď znova triem školské lavice, opäť vidím, ako mi pri každom článku, ktorý mám napísať, alebo študijnom výkone, ktorý mám podať, vedúci profesor povie – no poďme sa pozrieť na chyby, ktoré si spravil. Ešte som nepočul, že by sa vyslovil – ideme pozrieť, čo dobré si napísal, ako si pokročil. Jednoducho ľudská mentalita je druhých poučovať, naprávať, usmerňovať. Zoberte si napríklad taký Facebook, sociálnu sieť. Ak niekto zverejní status alebo fotku, hneď sa do neho pustíme, ak sa nám to nepáči a už máme tendenciu niekoho „uviesť na správnu cestu“. Ale čo tak druhého pochváliť, drobným slovom vyjadriť uznanie?

 

Je len jeden prípad, keď to ide prirodzene. Ak je chlapec zamilovaný do dievčiny, prirodzene mu idú z úst len pochvalné slová. Ide sa roztrhať, aby ju ustavične chválil za vnútorné hodnoty, ale aj telesnú čarovnosť, žiariace srdce, krásny úsmev. Bol by veľmi hlúpy, ak by ju kritizoval, lebo asi by ho hneď opustila. Mal som priateľa, ktorý si strašne chcel nájsť dievča a keď si konečne našiel, tak mi písal SMS, kde dlhočiznými vetami opisoval jej prednosti.

Chválil ju z každej strany – telo, ducha, dušu, osobnosť, srdce, no jednoducho veľmi pochvalný text, až prehnaný. Len na záver predsa len uviedol, ale škoda, že má krivé nohy. Omylom SMS poslal nie mne, ale jej. A ona sa tak najedovala, že sa s ním rozišla a jemu ostal priestor len na plač. Je to taký tragicko-smiešny prípad, ale na niečo ukazuje. Veľmi túžime po plnom uznaní, ocenení, prijatí. Vo svojej plnosti je nám ho schopný darovať len Boh, ale aj ľudia lásky, naši priatelia, naša láska – tí všetci nás podporujú a my z toho duchovne žijeme.

 

Ježiš videl v druhom dobro

Ježiš vo svojom živote vedel ľudí oceniť, prijať, pochváliť. Dokonca aj tých, ktorí mu nepriali a s ktorými mal spory, napríklad farizeji a zákonníci. Páči sa mi, ako Ježiš vedel oceniť zákonníka v evanjeliu a povedal mu – nie si ďaleko od Božieho kráľovstva. Píše sa, že videl, že odpovedal rozumne. Nie je to oveľa krajšie, ako vidieť na všetkých hneď ich najväčšie chyby? Do očí nám bije aj tá najmenšia chybička druhého človeka. Ježiš väčšinou na farizejov a zákonníkov nebol veľmi milý, veď práve s nimi mal svoje najväčšie spory. A predsa. Tu si hneď všimne, keď zákonník hovorí rozumne a veľmi ho pochváli.

Nášmu šťastiu vôbec nepridáva, keď vidíme len tie negatívne veci, potom je jasné, že máme zo všetkého strach a všetko na nás dolieha smutne a odstrašujúco. Každá situácia pritom má aj pekné stránky, pozitívne časti, povzbudzujúce veci.

 

Človek, ktorý neustále frfle, vlastne sype do seba denne dávky jedu, ktoré ublížia najviac jemu samému. Iste, veľa veci nás ohrozuje a nie je pekných, ale prečo sa netešiť z dobra, ktoré je tiež bohato rozsiate okolo nás?

Aj naši drahí a priatelia majú oveľa viac dobrých vlastností, ako tých zlých. A keď im to budeme pripomínať, aby sa mali radi a tešili sa zo svojho dobra, zažneme v ich srdci veľké svetlo, ktoré svojou silou prežiari aj nás a našu vlastnú temnotu či strach.

 

Nebojme sa pochváliť druhého človeka

V našich časoch už vôbec nie je nebezpečné niekoho pochváliť. Nemusíme sa báť, že by spyšnel alebo sa pokazil. Je to práve naopak. Dnes, keď z každej strany počujeme len kritiku a navzájom si robíme mnohé výčitky, je akoby jarným osviežením počuť aj niečo pozitívne, milé a pekné.

 

Iné by bolo chváliť šéfov alebo nadriadených. Tam je to už nebezpečnejšie, lebo sa to môže javiť, že chceme z toho mať nejaké výhody – a väčšinou aj máme. Tu už chválenie nie je až také nutné, i keď, samozrejme, aj šéfovia, nadriadení a predstavení potrebujú a zaslúžia si počuť pochvalu, len radšej od ľudí, ktorí nie sú ich bezprostrednými podriadenými alebo závislými od nich.

 

Najďalej zašiel Ježiš, keď mal odvahu pochváliť aj zákonníka, ktorý mu odpovedal na otázku. A ako vieme, so zákonníkmi Ježiš nebol veľký kamarát, lebo zotročovali ľudí svojimi predpismi a zneužívali pritom svoju náboženskú autoritu.

 

Pochváliť aj našich sokov, nepriateľov alebo tých, ktorí nám robia zle, je už naozaj vysoký, veľmi vysoký level duchovného života. O tomto zákonníkovi sa v evanjeliu píše, že chcel Ježišovi nastaviť pascu, vohnať ho do slepej uličky a potom obviniť z herézy. A nakoniec sa to skončí tak, že Ježiš sa nedá vlákať do slovných hračiek, múdro a pravdivo prednesie Božiu pravdu a zákonníka dokonca pochváli, že sám objavil, že ako prvé prikázanie treba chápať lásku k Bohu a k blížnemu.

Ľudský jazyk je síce najmenší sval, ktorý máme v tele, ale predsa len môže urobiť veľmi veľa dobra, alebo veľmi ublížiť. Boh nám ho dal ako veľký poklad. Naše srdce je ako studňa krásnej priezračnej vody a bolo by od nás štedré tieto milé kvapky podať našim blížnym vo forme milých pochvalných slov.

 

Čo dobré som dnes urobil?

Z našej jezuitskej tradície je známe, že zakladateľ Spoločnosti Ježišovej sv. Ignác z Loyoly mimoriadne odporúčal spytovanie svedomia každý večer, ktoré ale nevnímal ako sebaobviňovanie a hľadanie chýb, ale bolo to aj časom, keď v milujúcej prítomnosti Boha si človek vo svojom vnútri vypočul aj to všetko dobré a krásne, čo za deň spravil. Je jednoducho veľmi dôležité pre zdravý duchovný život vypočuť si a prijať od Boha aj pochvalné slová za dobro, ktoré sme urobili, a vedieť podobne štedro pristupovať k našim blízkym a vedieť ich často a dôkladne pochváliť.

 

Tomáš Jellúš, jezuita, kňaz, rektor Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave