TOP

O tme, strachu a nočnej lampičke

Chcem sa vám dnes s niečím priznať. Bojím sa tmy.

Bojím sa tmy. Teda, snažím sa tváriť, že nie, ale je to naozaj tak. Tmavá ulica, keď večer venčím psa, alebo len izba, v ktorej sa v noci prebudím, sú zdrojom tých najbizarnejších predstáv. Každý tieň má tvar, každý zvuk sa podieľa na mojom napätí. Viem, dôvera v Pána, i keby som mal ísť tmavou dolinou… To všetko viem.  Moja fantázia to však asi nevie (možno by sme sa mali vážne pozhovárať).

A to som ani nezvykla pozerať strašidelné filmy. Pamätám si len Majku z Gurunu či Raťafáka Plachtu (starý fór – viete, prečo už nie je na obrazovkách? Ušili z neho rúška, hahaha). No veľa som čítala, naozaj veľa. Od Opíc z našej police cez dievčenské príbehy z Čajky až po ťažkú klasiku Dostojevského či Dickensa. Príbehy mi rozšírili nielen zreničky, ale i slovnú zásobu a – spomínanú fantáziu. Keď tak rekapitulujem, myslím si, že práve moja obľúbená Vianočná koleda a traja návštevníci neboráka Držgroša mi niekde v podvedomí narobili šarapatu (bububu). Nie, nečakám v noci žiadnu návštevu. Stačí mi odfukujúci manžel, odfukujúce dcérky, odfukujúci psík a morské prasiatko, ktoré má vždy v noci neovládateľné návaly smädu, čo vedia oceniť predovšetkým naši občasní hostia, keď prespávajú v obývačke (a to vaše morské prasiatko, ako chutnučko pilo tú vodičku CELÚ NOC!). No predsa trochu čakám – a ani sama neviem čo.

Nepíšem však o noci a o tme len tak, pre nič za nič. Som rafinovaná autorka a práve sa snažím prebrodiť nadhodenou témou noci a strachu k úlohe svetla v tom všetkom (skutočne rafinované!). Pretože svetlo, dámy a páni, svetlo úplne mení situáciu! Stačí len nočné svetielko niekde v kúte izby a ja som úplne iný človek! Som odvážna, pohybujem sa po byte istým krokom – a zvuky? Tým sa smejem do tváre (tajne dúfajúc, že nemajú žiadnu tvár).

Nočné svetielko v kúte izby tak dokáže neurčitú temnotu premeniť na bezpečný priestor. A nielen to – svieti nám na cestu. Cítime sa bezpečne a nestratení. Vidíme, kde stojíme a kam sa chceme dostať (i keď len po pohár vody do kuchyne; na chvíľu zauvažujem – možno sa to moje morča naučilo odo mňa!). Svetlo je skrátka kľúčové.

Ježiš vraví, že my sme svetlom tohto sveta. Pocit, že som dôležitá ako lampička v našej izbe, ma napĺňa hrdosťou a zodpovednosťou zároveň (a je to trošku smiešne, ale naozaj len trošku, blik). V prenesenom význame možno práve niekto tam vonku tápe v tme. Možno je vystrašený, možno naráža do prekážok (a možno práve stúpil na pomyselnú lego kocku – a s tou nie sú žiadne žarty). Nevie sa dostať tam, kam túži ísť. Vidí tiene a počuje zvuky, ktorým nevie prisúdiť zdroj. A ja – ja som lampa. Taká tá, čo Niekto zažal, aby ju postavil na svietnik. Mám mu pomôcť nájsť to, čo hľadá. Možno samého seba. A možno práve toho, kto rozoženie každú tmu. Veď my nesvietime pre vlastnú slávu. Svietime tak, aby ľudia, ktorí to potrebujú, oslavovali cez naše konanie príklad a láskavosť nášho nebeského Otca (Mt 5, 16).

Chcem byť takým svetlom. To však asi nie je automatické – stať sa svetlom – či? Treba Bohu odovzdať svoju vôľu, dať sa k dispozícii. Nechať sa rozžiariť častou modlitbou a sviatostným životom; mať múdrosť srdca – vedieť, kedy a kam nasmerovať svetlo, ktoré je nám dané na službu. Nebyť pyšní, netváriť sa ako morálni velikáni, byť odkázaní na večný Zdroj (a keby som si mohla vybrať, chcem byť radšej svieca než nočná lampa – to je také romantickejšie. Alebo hviezda, jéj, to by bolo super).

O to dnes v nočnej tme prosím. A možno prostredníctvom svetla, ktorým zažiarim, posvietim aj na svoju cestu – do kuchyne či do neba.

 

(venované Maťke)



Komentáre