TOP

Odpojiť od prístrojov?

Často dnes ľudia argumentujú za povolenie eutanázie slovami, že ide iba o „odpojenie od prístrojov“, alebo že bola ukončená iba „neúčinná liečba“. Tieto slová však môžu byť (doslova) smrteľne zavádzajúce.

Okolo eutanázie sa v dnešných časoch vedie čoraz búrlivejšia diskusia a nájdeme mnoho argumentov, ktorými chcú jej zástancovia presvedčiť verejnosť, že nejde o priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej osoby, ktoré je za všetkých okolností nemorálne (porov. EV 57; ide o takzvaný princíp nenarušiteľnosti ľudského života). Tieto argumenty sú, samozrejme, nedokonalé, nelogické, no predsa sa s ich pomocou darí presvedčiť nemalú skupinu spoločnosti a pomaly pokrivovať verejnú mienku.

Jedným z argumentov je, že eutanázia sa vykonáva len u ľudí, u ktorých je liečba neúčinná, a preto iba predlžuje utrpenie bez nádeje na úspech. Hovorí sa vtedy o „odpojení od prístrojov“, ktoré udržiavali trpiaceho človeka pri živote a údajne iba umelo predlžovali jeho život. Znie to humánne a bežnému človeku môže uniknúť skazenosť a nemorálnosť takéhoto postoja. K vysvetleniu však potrebujeme prejsť postupne a vysvetliť si rozdiel medzi eutanáziou a rozhodnutím zriecť sa takzvanej „úpornej terapie“ (porov. EV 65). Ako sme už naznačili, budeme si pomáhať najmä pápežským dokumentom Evangelium vitae, pod ktorý sa podpísal dnes už svätý Ján Pavol II.

 

 

Liečba a starostlivosť

Prvým, základným rozlíšením, je rozlíšenie medzi liečbouzákladnou zdravotnou starostlivosťou. Pod základnou starostlivosťou sa chápe výživa, dodávanie tekutín, polohovanie, tíšenie bolesti, umývaniestarostlivosť o dýchacie cesty. Túto treba poskytnúť pacientovi za každých okolností. Teda, inými slovami, neexistuje situácia, v ktorej by sme mohli človeku odoprieť základnú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby to nebolo hlboko nemorálnym činom (pretože by to priamo viedlo k veľkému utrpeniu alebo dokonca k smrti). Čo sa týka liečby, takisto nás viaže morálna povinnosť liečiť a podrobiť sa liečbe. Predsa však treba zhodnotiť, či sú liečebné prostriedky primerané očakávanému zlepšeniu zdravia. V prípade takzvaných mimoriadnych či prehnaných prostriedkov je dovolené (ba niekedy žiadané) zriecť sa ich, čo sa však nerovná samovražde alebo eutanázii, ale je skôr postojom prijatia hodiny smrti bez úpornej snahy predlžovania dĺžky života (porov. EV 65). Teda v jednoduchosti – základnú starostlivosť musíme poskytnúť vždy (dokonca aj keby si to dotyčný neželal), pretože inak by sme spolupracovali na vražde alebo samovražde; no liečby sa môžeme za istých okolností zriecť.

 

 

Primeraná a neprimeraná liečba

Pri liečbe preto následne rozlišujeme, či je primeraná alebo neprimeraná. Inak povedané, či sú použité primerané alebo neprimerané prostriedky. Do rozlíšenia vstupujú nasledovné faktory: typ terapie, stupeň jej náročnosti a riziká, nevyhnutné výdavky a možnosti aplikácie, očakávaný výsledok, podmienky chorého a jeho fyzické a morálne sily. Neprimeranej liečby (takej, ktorá po dôkladnom zvážení neprinesie výsledok primeraný veľkosti a náročnosti jej aplikovania alebo je aj príliš zaťažujúca pre samého chorého a jeho rodinu) sa môžeme v zhode so svedomím zriecť. Nie vždy musí byť pre lekára hlavným kritériom pri výbere liečby predlžovanie života pacienta. V konkrétnom prípade môže byť prioritou kvalita života na úkor jeho dĺžky. Napríklad u onkologického pacienta v terminálnom (záverečnom) štádiu života lekár aplikuje vyššie dávky prostriedkov, ktoré síce utlmujú bolesť, ale zároveň je ich vedľajším účinkom skrátenie života. „Už Pius XII. potvrdil, že je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď to v dôsledkoch vedie k obmedzeniu vedomia a skráteniu života, ak iné prostriedky nejestvujú a ak to v daných okolnostiach neprekáža plneniu iných náboženských a morálnych povinností. V takomto prípade sa totiž nechce smrť, ani sa o ňu neusiluje, hoci pre zdôvodnené príčiny pripúšťa sa jej riziko.“ (EV 65) V žiadnom z týchto prípadov preto nejde o spoluprácu na vražde alebo samovražde.

 

 

Postoj Cirkvi k eutanázii

Prejdime teraz k samej eutanázii. Ján Pavol II. v Evangelium vitae bod 65 píše: „V zhode s Magistériom mojich predchodcov a v spoločenstve s biskupmi Katolíckej cirkvi potvrdzujem, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby.“ Tento pápežský dokument ďalej pokračuje: „Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení takzvanou „samovraždou s pomocou“ znamená stať sa spoluvinníkom, niekedy dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti, ktorú nemožno nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie.“ (EV 66) A varuje, že „aj v prípade, že dôvodom eutanázie nie je egoistické odmietnutie znášania ťažkostí, spojených s existenciou trpiacej osoby, treba eutanáziu nazvať falošným súcitom, ba považovať ju za znepokojujúcu „zvrátenosť“.“ (EV 66) Pričom osobitne zvrátenou sa eutanázia stáva v prípade, keď ju vykonajú najbližší príbuzní, ktorí by mali prejaviť svojmu rodinnému príslušníkovi blízkosť a lásku, alebo tí, ktorí sú povolaní chorého liečiť aj v záverečných fázach choroby a zložili takzvanú Hippokratovu prísahu (ktorej súčasťou sú dnes slová: „Spôsob môjho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia k úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred krivdou a bezprávím. Neprepožičiam svoj stav k eutanázii, ale vynasnažím sa svojou starostlivosťou o chorých tak, aby nemali dôvod pomyslieť na ukončenie svojho života.“). Najviac nemorálnou formou eutanázie je však tá, ktorá sa robí bez vedomia alebo dokonca proti vôli pacienta.

 

Eutanázia vs. úporná terapia

Po tomto rozlíšení ľahšie pochopíme, aké „odpojenie od prístrojov“ je morálne dovolené, a ktoré je prestúpením princípu nenarušiteľnosti ľudského života, ktorý sme spomenuli vyššie.

Evangelium vitae hovorí, že je dovolené zriecť sa „istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samotného chorého a jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života, nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje.“ (EV 65) Jednoducho povedané, v prípade, že je liečba neprimeraná, môžeme sa jej zriecť a „odpojiť“ dotyčného od prístrojov, ktoré zaňho vykonávali základné životné funkcie bez akejkoľvek šance na zlepšenie životnej situácie pacienta, pričom dotyčný už de facto nežije, ale akoby zaňho žijú prístroje. Ak však niekto chce pacienta odpojiť od prístrojov, ktoré chorému dávajú prísun potravy a tekutín, ide o priame a úmyselné zabitie človeka smädom či vyhladovaním. Je to prirovnateľné situácii, keby matka nedala svojmu novonarodenému dieťaťu niekoľko dní jesť a piť. Zomrelo by, ale nie preto, lebo prirodzene malo zomrieť, ale preto, že bola zanedbaná jeho základná zdravotná starostlivosť – a o tej sme si na začiatku hovorili, že musí byť poskytnutá človeku za každých okolností. Rovnako sme povinní udeliť chorému primeranú liečbu a urobiť všetko pre jeho uzdravenie.

 

 

Nie sú prístroje ako prístroje

Teda vidíme, že rozlišovanie je v tejto oblasti naozaj smrteľne dôležité. Ak nabudúce budeme počuť, že niekoho chcú „odpojiť od prístrojov,“ hneď by sme mali zbystriť a pýtať sa, či dotyčného nechcú jednoducho vyhladovať na smrť alebo zabiť smädom. Niekedy si neuvedomujeme závažnosť našich skutkov. Kritizujeme genocídy spáchané Hitlerom či Stalinom, ale nestaviame sa týmito rozhodnutiami do ich radu a nechceme (podobne ako oni) rozhodovať, kto má a kto nemá právo na život? Nechceme sa hrať na Boha, ktorý jediný je Pánom života a smrti? Pozeráme na život pod uhlom kvality a nie pod uhlom posvätnosti a ak nejaký uznáme za nedostatočne kvalitný, rozhodneme sa ho odstrániť. Takto však nemôžeme očakávať dobrú budúcnosť. Preto otázka ochrany ľudského života od počatia po prirodzenú smrť je jednou z najdôležitejších otázok, v ktorej musíme zastávať jasný postoj a neuhnúť ani napravo ani naľavo.



Komentáre