Odpustenie ako kľúč k vnútornej slobode

December 1983, rímska väznica Rebibbia – pápež, dnes už svätý, Ján Pavol II. si prisadá k Mehmetovi Alimu Ağcovi, ktorý sa ho pred dvoma rokmi pokúsil zavraždiť. Berie ho za ruku a ticho sa s ním rozpráva.

V osudný deň, 13. mája 1981, zasiahli pápeža na Námestí svätého Petra vo Vatikáne štyri guľky. Hoci bol vážne zranený a bojoval o život, jeho prvá reakcia po prebudení z narkózy nebola túžba po spravodlivom treste, ale hlboký pokoj.

Svojmu atentátnikovi odpustil verejne už počas modlitby Anjel Pána z nemocničného lôžka. Bolo to štyri dni po útoku. A tak bola návšteva vo väzení len zavŕšením gesta, ktoré svet nedokázal pochopiť: odpustenie nie je prejavom slabosti, ale najvyšším prejavom vnútornej slobody.

AKO SI PRIPOMÍNAME V OTČENÁŠI A PRI SVIATOSTI ZMIERENIA

V Biblii je napísané, že by sme mali odpustiť ,,nie sedem, ale sedemdesiatsedem ráz“, čo inými slovami znamená byť vždy pripravený odpustiť. Bez ohľadu na to, koľkokrát sa voči nám niekto dopustil krivdy.

Pre katolíka nie je odpustenie voliteľným doplnkom, ale jadrom viery. Počas jednej modlitby predsa hovoríme: „…ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Vyjadrujeme tým snahu pripodobniť sa Kristovi, ktorý na kríži prosil za svojich katov. Koniec koncov, aj my sami potrebujeme, aby nám bolo odpúšťané v takýchto frekvenciách.

Svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike Dives in misericordia (Bohatý milosrdenstvom) píše, že milosrdenstvo je láska, ktorú dostávame, aj keď si ju nezaslúžime. Preto je sviatosť zmierenia dôkazom Božieho milosrdenstva a lásky k nám.

Odpustenie je akt milosrdenstva, ktorý neznamená schvaľovanie zla alebo popieranie spravodlivosti. Vyjadruje pretnutie puta nenávisti, ktoré nás k agresorovi viaže – tak o tom svedčil a písal už tri roky pred útokom aj sám Ján Pavol II. 

NÁBOŽENSKÝ ÚKON, ALE AJ PSYCHICKÉ ODPÚTANIE SA

Odpustenie sa najčastejšie spája s praktizovaním viery a preto sa môže javiť ako čisto náboženský úkon. Je to len duchovný dar pre toho, kto nám ublížil? A čo ak ide o proces, ktorý aj dnešná psychológia považuje za oslobodzujúci pre všetkých, ktorým bolo ublížené?

Psychológovia definujú odpustenie ako vedomé a dobrovoľné rozhodnutie vzdať sa hnevu, pomsty a trpkosti. Takýto skutok neovplyvňuje len psychiku, ale aj naše telo, ktoré veľmi rýchlo reaguje na psychické zmeny – bez ohľadu na to, či sú pozitívne, alebo negatívne.

Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí v sebe držia zášť, majú vyššie riziko kardiovaskulárnych ochorení. Stresový hormón kortizol, ktorý pri hneve vyplavuje naše telo, oslabuje imunitu. Navyše – ťažoba, zúfalstvo, ale aj vnútorný nepokoj ovplyvňujú kvalitu spánku a zároveň priamo súvisia s úzkosťou či depresiou.

Je to však práve chronický hnev, ktorý má cez aktiváciu stresovej reakcie priamy dopad na náš organizmus. Preto ak v sebe živíme trpkosť, náš mozog zostáva v konštantnom stave „pohotovosti“, čo ho zaťažuje.

V opačnom prípade, teda keď sa rozhodneme odpustiť, sa nám znižuje krvný tlak a srdcová frekvencia. V tele sa stabilizuje kortizol. Okrem zlepšenia spánku môžeme pocítiť aj zvýšenú životnú energiu či sebaúctu, čím sa mení náš pohľad na svet a vzťahy. Stávame sa súcitnejšími, láskavejšími, chápavejšími.

Čo robiť, keď sa nedokážem posunúť vpred

Odpustenie je často zdĺhavý a bolestivý spôsob, ktorým musíme prejsť, aby sme sa mohli úplne vyliečiť. Niekedy sa však sami nedokážeme pohnúť správnym smerom, lebo potrebujeme odpustiť. Čo môžeme urobiť pre zlepšenie situácie z pozície toho, ktorý ublížil?

• Prijmi zodpovednosť za svoje činy – priznaj svoju chybu a uvedom si svoj podiel v konflikte.
• Prejav ľútosť a ospravedlň sa – iniciuj rozhovor a úprimne reflektuj situáciu.
• Buď trpezlivý – zachovaj si pokoj, ak druhá strana nie je pripravená odpustiť alebo odmieta komunikovať.
• Choď na svätú spoveď – tvoje hriechy ťa nedefinujú a môžeš ich oľutovať v sviatosti zmierenia.
• Porozprávaj sa s odborníkom – ak situáciu nedokážeš zvládnuť sám, oslov kňaza alebo terapeuta, ktorý ti pomôže pochopiť tvoje pocity a bude ťa na tvojej ceste sprevádzať.

ODPUSTENIE JE CESTA, NIE EMÓCIA

Často dúfame, že odpustením sa všetky naše zlé spomienky vymažú alebo že ním naša bolesť automaticky pominie. Niekedy však musíme odpúšťať znova a znova.

To, že niektoré krivdy nedokážeme vytesniť, môže v určitých prípadoch slúžiť ako naša ochrana. Napríklad pri závažných veciach alebo opakovanom ubližovaní nám spomienky pomáhajú nastaviť si zdravé hranice a rozpoznať varovné signály v správaní druhých voči nám. Nemusí to teda nutne znamenať, že sme neodpustili, ale že sme sa poučili a robíme kroky k tomu, aby sa podobná situácia v budúcnosti nezopakovala.

V žiadnom prípade nemusíme byť zväzovaní minulosťou. Tak ako to ukázal svätý pápež vo väzenskej cele svojho vinníka, aj my môžeme nájsť pokoj, ktorý prevyšuje svetskú logiku. Slovami svätého Jána Pavla II.: „Odpustenie je kľúč, ktorý odomyká dvere odporu a putá nenávisti. Je to sila, ktorá láme reťaze horkosti a okovy sebectva.“

Foto: pexels.com, wikipedia