TOP

Osemročný Dávid: Najdôležitejšie je dobre sa pripraviť na sväté prijímanie

Aké to je, keď sa stretávajú maličkí s veľkým Bohom? Nuž, verte či nie, aj zrkadlo môže mať priestor v úprimnej detskej príprave na sväté prijímanie. A niekedy môže byť vedľajším účinkom aj spoveď po sedemnástich rokoch. Deti, rodičia, animátorka, katechéti a kňaz vydávajú svedectvo o tom, ako prvoprijímajúce deti vnímajú Eucharistiu a jej moc.

Tobiáš, chlapec z dedinskej farnosti na severe Slovenska, bol na prvom svätom prijímaní minulý rok. „Najviac sa mi páčilo, že som mohol byť bližšie Pánovi Ježišovi,“ spomína si na prípravu počas roka. Upresňuje, že častejšie chodil na svätú omšu, viac sa doma modlili a pripravovali sa aj v škole na náboženstve. Dobre si spomína aj na deň prvého svätého prijímania. „Najkrajšie bolo, keď som prijal Pána Ježiša – a ešte keď som dostal bicykel,“ tvrdí úprimne desaťročný chlapec. O tom, že Tobiáš dobre chápal, aký významný deň prežíval, svedčí aj úmysel, ktorý Pánovi Ježišovi predkladal vo svoj veľký deň. „Prosil som ho o skončenie pandémie a mier,“ prezrádza čerstvý miništrant.

PRIJAŤ PÁNA JEŽIŠA JE VIAC, NEŽ ROBIŤ HRIECH

Od prvého svätého prijímania ešte Tobiáš nezažil žiadnu veľmi ťažkú situáciu, kde by mohol zažiť veľkú Božiu pomoc. Napriek tomu je pevne presvedčený, že je dobré prijímať Eucharistiu. „Som bližšie Boha a Ježiša,“ vysvetľuje, „ je to taká radosť, že máš v srdci Pána Ježiša,“ pokračuje, „najviac sa mi na ňom páči, že za nás zomrel,“ dodáva stručne a jasne. A čo ak by sa mu niekto posmieval, že chodí na sväté prijímanie? „Povedal by som mu, že sa môže hanbiť za to, čo hovorí,“ zamyslel sa štvrták. Tu sa o slovo hlási aj jeho mladší brat Dávid. Ten sa v týchto mesiacoch tiež pripravuje na prvé prijatie Eucharistie. „A ja by som mu povedal, že prijať Pána Ježiša je viac, než robiť hriech,“ dopĺňa staršieho brata. Vysvetľuje, že v rámci prípravy sa doma snaží viac pomáhať, sústrediť sa na svätej omši a na náboženstve. „Najviac sa teším, že budem môcť prijímať Pána Ježiša do srdca,“ zamýšľa sa Dávid a dodáva, „tiež sa teším, že budem môcť miništrovať.“ Osemročný chlapec má tiež jasno v tom, čo sa mu najviac páči na Ježišovi. „Že nám vo všetkom pomáha a má nás tak rád,“ vymenúva, „a že je ku nám taký dobrý“.

 

VEDIA, ŽE EUCHARISTIA JE TO NAJDÔLEŽITEJŠIE

Na to, ako Tobiáš a Dávid chápu Eucharistiu, sa pýtame aj ich rodičov. Ján a Veronika tvrdia, že ich deti to pochopili správne. Vedia, že Eucharistia je Pán Ježiš, osoba. „Namiesto čo je to hovoria kto je to,“ vysvetľujú. Často deťom hovoria, že Eucharistia je to najdôležitejšie a ony to aj naozaj vedia. Tvrdia, že čas Tobiášovej prípravy na prvé sväté prijímanie ich obohatil. V rodine venovali príprave veľa času, robili si s deťmi kvízy. „Žasli sme, koľko toho deti vedia,“ prezrádzajú manželia, „uvedomili sme si, koľko sme im toho už odovzdali a že to nie je len o bezprostrednej príprave, ale najmä o hodnotách, ktoré im v rodine dlhodobo odovzdávame.“ Taktiež sa spájali v spoločnej modlitbe, ktorú rozšírili o Desatoro, dôležité pravdy viery a ľútosť. „Chceli sme sa vyhnúť tomu, aby sa to deti museli prácne učiť,“ vysvetľujú. Keďže väčšina prípravy v škole a vo farnosti bola v dôsledku pandémie obmedzená, rodičia sa veľmi snažili dobehnúť doma zameškané. „Vysvetľovala som mu všetky otázky, ktoré nemali prebraté s kňazom,“ vysvetľuje Veronika, ktorá sa ako študentka dlhodobo venovala práci s deťmi vo farnosti. Spomína tiež, že si dávajú záležať na tom, aby ich deti mali prístup k hodnotnej literatúre. „Manžel im každý večer číta – najmä životopisy svätých, tie ich vedia motivovať,“ oceňuje manžela Veronika.

 

CHÁPEŠ, MAMA, ONA TO VÔBEC NEPOCHOPILA

Súčasťou prípravy rodiny na Tobiášovo prvé sväté prijímanie boli aj duchovné cvičenia, na ktorých sa zúčastnila celá rodina. „Istá rehoľná sestra tam Tobiášovi sľúbila, že sa bude za neho modliť, a on sa odvtedy celý čas až do slávnosti prvého svätého prijímania za ňu modlil,“ opisuje Veronika. Rodičia priznávajú, že neraz sú povzbudení hĺbkou a úprimnosťou, s akou ich deti vnímajú Eucharistiu a jej moc. Veronika rozpráva príbeh, ako nedávno osemročný Dávid prišiel domov rozhorčený. Počul mamu svojej spolužiačky povedať, že jej dcéra musí ísť na omšu, lebo potrebuje podpis od kňaza. „Chápeš, mama, ona to vôbec nepochopila,“ vysvetľoval jej syn, „ona si myslí, že najdôležitejší je podpis, ale najdôležitejšie je predsa dobre sa pripraviť na sväté prijímanie, nie tie podpisy.“ Manželia si tiež spomínajú na predvečer Tobiášovej slávnosti prvého svätého prijímania, keď sám od seba veľmi úprimne vyznal, že je pre neho dôležitejšie prijať Pána Ježiša, ako dostať darčeky. „V dôsledku pandémie mali pomerne slabú prípravu v škole a vo farnosti, tak som mala obavy, či je dobre pripravený,“ vysvetľuje mama Veronika, „ale po jeho vyznaní som vedela, že je.“ Tiež je pre ňu povzbudzujúce, ako zodpovedne bral ich najstarší syn prípravu na prvú svätú spoveď.

 

 

NAJDÔLEŽITEJŠOU PRÍPRAVOU JE ŽIVOT, AKÝ ŽIJEME V RODINE

I mladší Dávid ich často privádza do úžasu, keď sa spolu modlia vlastnými slovami. „Je super, aký je hlboký, zvlášť teraz počas prípravy, hoci je to niekedy aj poriadny šinter,“ s úsmevom dodáva Veronika. Manželia sú presvedčení, že to, ako deti vnímajú Eucharistiu, je z veľkej miery ovplyvnené vzorom rodičov; ak u nich vidia lásku k Bohu a život viery, prirodzene to kopírujú. „Odľahlo mi, že tým, aký život žijeme, je príprava z veľkej časti za nami,“ uzatvára Veronika.

Ján a Veronika tvrdia, že ich deti sú pre nich v duchovnom živote skutočne inšpiratívne. „Snaživosť a zmysel pre predsavzatia sú u nich obdivuhodné, každý deň sa hneď ráno pomodlia, pri modlitbe majú na sebe vždy medailóny,“ tešia sa z detí manželia, „veria naozaj úprimne, detsky.“

 

EUCHARISTIA JE PRE MŇA DUCHOVNÁ POSILA

Desaťročná Šarlotka, ktorá vyrastá v stredne veľkom meste na západnom Slovensku, prijala sväté prijímanie minulý rok v máji. Na prípravu pred prvým svätým prijímaním si dobre pamätá. Príprava vo farnosti a v škole spočívala v tom, že im pani katechétka, pán farár a pani učiteľka náboženstva vysvetľovali všetko dôležité o svätom prijímaní a svätej spovedi. Desaťročné dievča dodáva, že sa pripravovala i doma v rodine. „Deväť dní pred prvým svätým prijímaním sme sa každý večer modlili k svätej Filoméne,“ upresňuje Šarlotka, „tie modlitby sa mi páčili asi najviac z celej prípravy.“ Hovorí, že v deň slávnosti prosila Pána Ježiša, aby celý deň pekne zvládla, a on ju vypočul. S dňom prvého svätého prijímania sa jej spája viacero krásnych zážitkov: „Dostala som prvé sväté prijímanie, bol tu aj môj krstný tato,“ vymenúva. Tiež poznamenáva, že sa jej páčilo aj to, že večer išla celá rodina na výlet. „Sväté prijímanie je taká duchovná posila,“ uvažuje Šarlotka, prečo je dobré prijímať Eucharistiu. Tvrdí, že má i osobnú skúsenosť toho, že prítomnosť Pána Ježiša je pomocou v ťažkých situáciách. „Pomohol mi zvládnuť matematickú Pytagoriádu tak, že som bola úspešnou riešiteľkou,“ vysvetľuje šikovná štvrtáčka. „Páči sa mi, že nás ma nekonečne rád,“ hovorí o Pánovi Ježišovi. Pre toho, kto by sa jej posmieval, že chodí na sväté prijímanie, má múdru a sebavedomú odpoveď: „Povedala by som mu, že je to moja vec a že mne sa to zdá správne,“ uzatvára usmievavá školáčka.

 

PRÍPRAVA BOLA POŽEHNANÝM, AŽ REVOLUČNÝM ČASOM

Rodičia Andrej a Petra sa domnievajú, že Šarlotkina dôvera voči autoritám pozitívne vplýva na to, ako vníma Eucharistiu. „Keď veríme my, jej obľúbená katechétka, pán farár, tak nepochybuje,“ začína rozprávanie mama Petra. Podľa jej slov sa tiež dcérka zúčastňuje svätých omší, snaží sa vykonať si deväť prvých piatkov. „Má svoju vieru z presvedčenia, že je to tak.“ Svoj podiel na tom zrejme má i bohatá príprava, ktorú zabezpečuje miestna saleziánska farnosť. Pred prvým svätým prijímaním sa zameriava nielen na prípravu detí, ale aj ich rodičov. „Je to veľmi požehnaný, až revolučný čas vo farnosti,“ pochvaľuje si trojnásobná mama. Raz týždenne sa deti aj rodičia zúčastňujú katechéz zameraných na priebeh svätej omše, vysluhovanie sviatostí, Božie prikázania. „Pán farár dáva deťom domáce úlohy – kreslia, ako vnímajú tajomstvá viery,“ opisuje ďalej, „chlapci tiež majú možnosť vyskúšať si miništrovanie.“ Dodáva, že raz mesačne mávajú deti popoludnie hier a rodičia zas vhodnú prednášku alebo modlitebné stretnutie.

 

DOJÍMAJÚ NÁS ICH ÚMYSLY SVÄTÉHO PRIJÍMANIA

„Čas prípravy nás obohatil v spojení sa s inými, v takej vzájomnosti,“ hodnotia Andrej a Petra, „radi sme si tiež oprášili niektoré šlabikárové vedomosti o sviatostiach.“ Šarlotkina príprava však pokračovala i doma – v rodine sa spoločne modlili deviatnik k svätej Filoméne. „Veľmi si ju obľúbila, naučila sa naspamäť ruženec svätej Filomény, ktorý dostala,“ spomína si na prípravu Petra a dodáva, že s touto modlitbou pokračovali i po slávnosti prvého svätého prijímania.

Šarlotka a jej dve sestry sú pre svojich rodičov – podľa ich slov – povzbudením. „Veľmi nás dojíma, keď nám po svätej omši povedia, že obetovali sväté prijímanie za niekoho z priateľov, za ktorých sme sa v rodine modlili,“ vyznávajú, „deti sú vnímavé na tieto potreby a  vo chvíli prijímania prosia za mnohých ľudí.“ Sú im tiež inšpiráciou v istote, ktorú vkladajú do modlitieb, a v zodpovednosti, s akou sa pripravujú na prijatie Eucharistie. Vhodne sa oblečú, učešú, sústredia sa, už pred omšou si vzbudia úmysel, veľmi vážne tiež berú eucharistický pôst. „Neberú sväté prijímanie ako samozrejmosť, ale ako slávnostnú chvíľu,“ uzatvárajú svoje rozprávanie manželia.

 

 

NAPRIEK ŤAŽKOSTIAM MI DÁVALO ZMYSEL PRIVÁDZAŤ DETI K BOHU

S tým, ako prvoprijímajúce deti vnímajú Eucharistiu, majú skúsenosti i ľudia, ktorí sa im počas prípravy venujú vo farnostiach i na školách. Traja katechéti, animátorka a kňaz sa s nami podelili o svoje skúsenosti. Zväčša sa zhodujú, že je rozdiel medzi deťmi, ktoré pochádzajú z rodín praktizujúcich kresťanov, a deťmi, ktorých rodičia nepraktizujú vieru, prípadne sú neveriaci. „Deti, ktoré nemajú dobrý príklad rodičov a nie sú vedené k viere, tomu veľmi nerozumejú,“ myslí si animátorka Simona, ktorá má niekoľkoročnú skúsenosť s prípravou prvoprijímajúcich, „naopak, deti vedené k viere chápu súvislosti prvého svätého prijímania.“ Dodáva, že vo svojej službe pracovala predovšetkým s rómskymi deťmi, z ktorých mnohé vnímali najmä to, že konečne budú môcť ísť na „oblátku“. Simona hodnotí, že čas v tejto službe bol náročný, ale aj obohacujúci, vníma ho ako akýsi tréning trpezlivosti. „Avšak každý rok som do toho šla znova, pretože mi to dávalo zmysel,“ zamýšľa sa dnes už mladá mamička, „zmysel pomôcť priviesť deti bližšie k Ježišovi.“ Dodáva však, že tieto deti boli pre ňu aj povzbudením. „Je inšpiratívne, s akou zodpovednosťou berú svätú spoveď a aké sú hrdé, keď už môžu prijímať Eucharistiu,“ uzatvára spomienky Simona.

 

ČASTO HOVORIA, ŽE PRI SVÄTOM PRIJÍMANÍ CÍTILI DOBRO

Majka sa ako katechétka venuje deťom so špeciálnymi potrebami, ktoré majú okrem mentálneho postihnutia pridružené aj rôzne iné telesné postihnutia ako autizmus, ADHD, DMO. Navyše sú často z rodín, kde absentuje akýkoľvek duchovný základ, neraz z rozvrátených rodín, nie výnimočne žijúcich na okraji spoločnosti. Napriek tomu, že pojem Eucharistia pri nich nepoužíva, Ježiša poznajú. „Je to pre nich niekto veľmi mocný, láskavý, milujúci, niekto, koho síce nemôžu vidieť, ale – ako to často po prijatí Ježiša pomenujú – cítia dobro,“ vovádza nás Majka do sveta svojich detí, ako ich sama nazýva. Tvrdí, že každý čas, ktorý strávi s deťmi, je pre ňu darom. „Učím sa od nich, že vzťah s Bohom je niečo naozaj krásne, je to vzťah bez zbytočných otázok, podozrievaní, bez špekulácií,“ pokračuje, „že je to naozaj vzťah milujúceho s milovaným.“ Na margo detí s postihnutím a ich vnímania slávnosti prvého svätého prijímania hovorí, že na konci slávnosti nečakajú dary, veľkú hostinu a oslavu. „Ich radosť naozaj spočíva v tom, že príjmu Ježiša,“ vyzdvihuje svoje výnimočné deti Majka, „tešia sa z toho okamihu, dlho si ho nosia v pamäti a sú hrdí, keď o tom môžu rozprávať v škole spolužiakom.“

 

 

KONTROLUJÚ MA OTÁZKAMI, ČI SOM SA DNES MODLILA

Podľa Majky je tiež vzácne a mimoriadne to, ako sa deti snažia, aby vôbec mohli prijať Ježiša – napriek častému nezáujmu rodičov, problémom naučiť sa potrebné vedomosti či zabezpečiť dokumenty a materiálne záležitosti. Ako príklad uvádza Karola, ktorý ju denne chodil prosiť, aby mohol prestúpiť z etickej výchovy k nej na náboženstvo. „Učil sa veľmi ťažko, ale napriek tomu sa vo veľmi krátkom čase dokázal naučiť všetko, čo je potrebné, aby mohol pristúpiť k sviatostiam,“ pochvaľuje svojho žiaka Majka, „a veľmi pozitívnou zmenou v správaní ma presvedčil, že to myslí vážne.“ V deň prvej svätej spovede a svätého prijímania však Karol neprišiel, pretože zaspal, nasledujúci rok si pre zmenu pomýlil dátum. „Chcela som to vzdať s tým, že ak bude chcieť, môže prijať sviatosti v dospelosti,“ úprimne priznáva Majka. Karolovo odhodlanie ju však zahanbilo, pretože na tretí raz ju včas čakal pred kostolom. „V košeli, na ktorú si celý rok odkladal peniaze, s úsmevom na tvári a so slovami, že konečne bude Ježiš v jeho srdci,“ pokračuje v pútavom rozprávaní katechétka. Karolov príbeh považuje za malý zázrak a prejav nekonečnej Božej milosti. Dnes je z neho pracujúci človek, našiel si slušnú a milú partnerku, s ktorou si založil rodinu. Prvé, s čím sa svojej katechétke Majke pochválil, keď ho nedávno stretla, bol krst jeho dcéry. „Nech je aj ona Božím dieťaťom, tak ako som to sľúbil ja, keď som stál v kostole po prvý raz.“

Majka poznamenáva, že jej deti sú pre ňu svetlami na ceste k Bohu. „Motivujú ma byť lepšou, viac sa modliť, vždy hovoriť pravdu a predovšetkým viac milovať,“ vraví s vďačnosťou. Zároveň s úsmevom dodáva, že jej deti ju otázkami kontrolujú, či sa dnes modlila. „Ďakujem Bohu, že mi zveril mojich žiakov a dovolí mi byť jeho prostriedkom medzi nimi a ním,“ úprimne zakončuje svedectvo sympatická katechétka, „moje poslanie je pre mňa veľkým požehnaním.“

 

DETSKÉ OTÁZKY MA NÚTIA VIAC ŠTUDOVAŤ

Martin je katechéta, ktorý sa tiež venuje príprave prvoprijímajúcich detí. Jeho skúsenosťou je, že mnohé deti Eucharistiu chápu hlavne z memorovaného vnímania. „Kňaz alebo učiteľ im vysvetlí, že hostia nie je len obyčajná oblátka, ale že v tomto chlebe prijímame samotného Krista,“ približuje a dodáva, že on to zvykne deťom vysvetľovať pomocou slov z evanjelia o ustanovení Eucharistie. Martin presvedčene hovorí, že čas venovaný príprave detí ho obohatil. „Pri vyučovaní a príprave detí ma často oslovili nové veci zo Svätého písma,“ konkretizuje, „mnohé deti tiež dokázali položiť takú otázku, ktorá bola zaujímavá aj pre mňa, a teda som začal viac študovať.“ Takisto si spomína na to, ako pred časom vo farnosti prijímala prvýkrát Eucharistiu žena s Downovým syndrómom, ktorej mentálny vek bol na úrovni sedem až deväťročného dieťaťa. „Bolo veľmi očarujúce a povzbudzujúce, s akou pokorou stála pred oltárom, pri čítaniach zo Svätého písma sa vždy uklonila,“ delí sa o dojmy katechéta, „pri prijatí Eucharistie si hneď kľakla a so sklonenou hlavou zotrvala pred otvoreným bohostánkom.“ Vzápätí konštatuje, že na túto ženu ešte dlho spomínali. Všeobecne sú pre neho deti inšpiratívne v duchovnom živote. Tvrdí, že zatiaľ čo živšie deti ho vychovávajú k trpezlivosti a láskavosti, pokornejšie ho učia láske a úprimnosti. „Vidím, ako krásne im môžem ukázať svoj vzťah k Ježišovi,“ zamýšľa sa Martin, „on sám je prítomný v každom z nás, aj v neposedných deťoch a aj v tých tichých.“

 

PRÍPRAVA NA PRIJATIE EUCHARISTIE LÁME ĽADY V RODINÁCH

So svojou skúsenosťou sa podelila i katechétka Ida. Tiež sa prikláňa k názoru, že vnímanie Eucharistie u detí veľmi súvisí s tým, do akej miery v rodine vidia živú vieru. Uvedomuje si, že viera je dar, ktorý nedostal každý a nie každý ho rozvíjal. „Priateľstvo s deťmi i priateľstvá a spolupráca vo farnosti v čase prípravy prvoprijímajúcich ma veľmi obohacuje,“ tvrdí. V listoch, ktoré deti píšu Ježišovi po prvom svätom prijímaní, sa podľa nej odráža, kto ako vrúcne prežil tento deň. Tiež sa jej dotýka, keď príprava zasiahne i zvyšok rodiny. „Istá maminka mi hovorila o tom, ako skúšala syna priebeh svätej spovede,“ rozpráva katechétka, „on potom skúšal ju a ona sa odhodlala ísť po sedemnástich rokoch na spoveď.“ Taktiež je povzbudená prípadmi, keď si rodičia prvoprijímajúcich detí pri tejto príležitosti dajú do poriadku manželstvo. Deti, ktoré chápu význam Eucharistie, pani Idu inšpirujú svojou detskou čistotou a radosťou. „Jednoducho ľúbia Ježiška,“ hovorí. Tie deti, ktorým rodinné prostredie neumožňuje prežívať prípravu hlbšie, ju zas nútia hľadať spôsoby, ako im Ježiša priblížiť, pomôcť im ho stretnúť. „My ani tak nepotrebujeme evanjelizovať a katechizovať deti, ale ich rodičov,“ sumarizuje katechétka. Vysvetľuje, že katechéti za pár hodín týždenne nenahradia výchovu v rodine. „Hoci sa o to snažím, tak si spomínam na Pavla, ktorý sa stal všetkým pre všetkých, aby získal aspoň niektorých,“ uzatvára.

 

ČASTO PRÁVE DETI POTIAHNU RODIČOV VO VIERE

Napokon poskytuje svoj pohľad i kňaz – kaplán Lukáš. Nevie s určitosťou povedať, či si prvoprijímajúce deti dokážu vždy uvedomiť, že prijatím Eucharistie sa stretávajú so živým Ježišom. „Ani my dospelí to často nechápeme,“ tvrdí. Je si však istý tým, že Eucharistia nie je pre nich len nejaká oblátka. Dodáva, že on sa im snaží zdôrazňovať, že v premenenom chlebe je osoba – ich priateľ Ježiš. Je pre neho obohatením, že počas prípravy oveľa viac spozná deti,  ich rodičov aj rodinnú situáciu. Povzbudzuje ho aj čistota sŕdc, s akou sa u detí stretáva. V pamäti si tiež uchováva radosť, ktorú deti prežívajú počas slávnosti prvého svätého prijímania, inšpiruje ho tiež ich poctivosť, s akou sa pripravujú na svätú spoveď. „Často sú to ony, ktoré potiahnu svojich rodičov vo viere,“ uzatvára kaplán.

 



Komentáre