TOP

Osobná skúsenosť: Takmer som vyhorela

Zrejme to pozná každý. Vízia, požiadavky, dlhodobý stres, plný výkon, prekážky, nedocenenie, emočné, fyzické i psychické vyčerpanie. Jedným slovom – niečo sme prepískli… Zarážajúce na tom je, že na to prídeme (alebo si to pripustíme) až v momente, keď je už neskoro. Aj u mňa to tak bolo.

Bola jeseň, s  chuťou som sa pustila do dokončovania dizertačnej práce. Áno, vzhľadom na okolnosti, ktoré s tým súviseli, to bolo niečo ako výstup na Everest, ale – nerada sa vzdávam dopredu. Keď sa spätne pozerám na toto obdobie, uvedomujem si, že som robila niekoľko vážnych chýb a pravdupovediac, inak to ani nemohlo dopadnúť – bola som na hranici vyhorenia.

 

Musím pracovať. Naozaj musím?

Je umením vedieť nájsť zlatú strednú cestu. Vo všetkom. Aj vo vzťahu medzi prácou a vzťahmi, medzi prácou a sebou, medzi prácou a rodinou. V domnienke, že nestíham, som 99 % svojho času venovala práci. Vzťahy, priatelia, spoločná pizza či posedenie pri káve museli ísť bokom.

Naozaj museli? Vôbec nemuseli. Je pravda, že pol hodina psychického oddychu urobí viac dobra než napätá myseľ neschopná sa sústrediť. Niekedy sa treba upokojiť. Niekedy treba vyjsť zo zabehnutých koľají a len tak navštíviť rodičov, súrodencov, urobiť čosi dobré, urobiť čosi navyše – usporiadať si priority.

 

Áno. Áno. Áno

„Nauč sa povedať nie, aby si ľudia vážili tvoje áno.“ Fantastická myšlienka. Ja som to donedávna nevedela. Ba čo viac, moja myseľ bola nastavená tak, že keď neposkytnem pomoc – doslova poviem „nie“, tak urobím chybu – kašlem na svojich blížnych. No opak je pravda. Aj záchranári sa majú v prvom rade starať o vlastnú bezpečnosť a až potom sa púšťať do akcie.

V niektorých napätých situáciách, keď naše telo signalizuje, že „má dosť“, je priam žiaduce povedať „nie“, nemôžem ti pomôcť, neviem ti pomôcť, nedá sa mi, cítim sa zle, potrebujem oddych. Je klamstvom, že je to zlyhanie, je to výhra nad pýchou a vedomím, že my sme tí spasitelia, že nik iný to nedokáže lepšie. Čo tak prizvať si na pomoc schopnejších? Odkázať človeka na pomoc niekoho, kto je v tom viac „doma“? Nuž, vyžaduje si to vedomie, že niekto je lepší než my.

 

Hranice

Dôležité je tiež stanoviť si hranice, ale našou úlohou je milovať a láska nemá hraníc… Treba vedieť pracovať s požiadavkou milovať a zároveň s požiadavkou na profesionálny odstup. Miluj blížneho ako seba samého, toto by mohlo byť isté „meradlo lásky“. Milujem ťa, chcem tvoje dobro a taktiež chcem svoje dobro. Kde sa tieto dobrá stretnú? Keď nedáme hranice láske, pretože sa to naozaj nedá, musíme stanoviť hranice profesionálnemu odstupu.

 

Byť vždy k dispozícii?

Nie je egoizmom nezdvihnúť mobil vždy, keď zvoní; nie je egoizmom v nedeľu ho vypnúť a ísť s rodinou kdesi na výlet; nie je hriech nereagovať na požiadavku hneď, ale dať si čas na premyslenie; nie je stratou času pozrieť si film; nie je hriech mať čas aj pre seba.

Hranica medzi zdravou sebaláskou a nezdravým a hriešnym egoizmom je zdanlivo neviditeľná, akoby to bolo to isté, ale nie, nie je to to isté. Prečítajme si niektoré situácie z evanjelia, keď Ježiš sám odchádza na vrch modliť sa; keď vidí na apoštoloch, že sú unavení a tak im radí, aby si oddýchli…

 

Svätá omša? Nestíham…

Koľkokrát som sa nechala oklamať. Nie, dnes na sv. omšu nejdem. Prečo? Lebo nestíham. Je zaujímavé, ako takticky na nás ide diabol – otec lži. Nie žeby som ho vo všetkom – i zdanlivo negatívnom – videla, ale v tomto je naozaj odborník. V podsúvaní myšlienok o tom, že svätá omša je strata času… Napokon, o to mu po celý čas ide – odtrhnúť nás od Eucharistie.

A tento mechanizmus funguje výborne… Začína sa sebaobrana: Veď tú pol hodinu viem využiť lepšie. Oddýchnem si, na pol hodinu zrelaxujem, nakúpim, prejdem sa… To mi väčšmi pomôže. Nenechajme sa oklamať! Iste, keď sme chorí, nemali by sme riskovať, že sa stav ešte zhorší, ale pokiaľ ide o dobre využitý čas – lepšie než účasťou na svätej omši sa využiť nedá. Nepokladajme svätú omšu za stratu času! Napokon, aj keď sme unavení, vari nie práve vtedy sa máme občerstviť? Kto je preťažený, nech príde ku mne a ja ho posilním.

 

To si nemôžem dovoliť

Psychohygiena je nevyhnutná práve vtedy, keď človek cíti, že si ju nemôže dovoliť. Dnešné časy nútia človeka byť neustále čímsi zamestnaný. Zdá sa, že ľuďom chýba sloboda. Sloboda od niečoho a sloboda k niečomu. Stávame sa otrokmi výkonu, termínov, zasadaní, porád, rámcov a zabúdame žiť. Študujeme, aby sme mohli zarábať peniaze (v tom lepšom prípade v práci nevidíme len to), zarábame, pretože chceme zabezpečiť rodinu, mať sa dobre, šetríme peniaze na „potom“. No nekladieme si fundamentálne otázky: čo je dobré? Kedy bude „potom“?

Zdá sa, že človek dnešných čias vôbec nežije v prítomnosti. Buď je zahľadený do budúcnosti, alebo žije minulosť – ešte nedospel, nedozrel, nepostavil sa na vlastné nohy… Na čo zabúda, je prítomná chvíľa, ktorá buduje budúcnosť. Žije sa tu a teraz, nie v zmysle carpe diem, ale v zmysle každý deň má dosť svojich starostí. Častá odpoveď zomierajúcich na otázku „čo by zmenili, keby mali žiť ešte raz“, je: chcel by som žiť svoj život, nie niekoho iného, milovať, nie riešiť malichernosti… Gabriel García Marquéz v diele Lúčenie to vystihuje geniálne. Odporúčam si ho prečítať najmä vo chvíľach, keď zabúdame žiť.

 

Keď je odborná pomoc nevyhnutná

Vyhorenie je moment, či skôr proces, na ktorého konci sa človek cíti telesne vyčerpaný; emocionálne vyčerpaný; duševne a duchovne na dne; cíti sa vyradený, bez života; cíti, že veľa nechýba, aby jeho schopnosť vydržať to prekročila bod zlomu; je slabý; je mu zle; prežíva odliv všetkej sily, energie, osobného zapálenia a nadšenia, všetko ho nadmerne zaťažuje; žije v neustálom napätí.

K druhým sa správa apaticky, stráca schopnosť empatie, ľudia ho obťažujú (Křivohlavý, Horieť, ale nevyhorieť). Áno, viem, zažila som to. Človek, ktorý si týmto prechádza si sám pomôcť nedokáže, z tohto dna ho musí niekto vytiahnuť, pomôcť mu postaviť sa na nohy. Pomaly. Postupne. S láskou a rešpektovaním jeho momentálneho stavu… Tomu človeku je tak zle, že kto to nezažil, ten to nepochopí. Majme otvorené oči na potreby blížnych a zároveň nezabúdajme na seba. Svet už Niekto zachránil, nemusíme to robiť znova.

 



Komentáre