Otcovia a budúcnosť viery

O katolíckej viere svojho otca si pamätám dve veci: nikdy nepremeškal omšu a nikdy (nepamätám si ani jediný raz) nehovoril o viere.

Bol kostolníkom od svojich 14 rokov až do 90, keď ho rakovina príliš oslabila, aby vládal vyberať do „zvončeka“. Môj otec tam bol v kostole každú nedeľu a sviatok. Počas svätej omše s nami nikdy nesedel, pretože mal svoje povinnosti kostolníka. Nepamätám si, že by niekedy vyslovil Ježišovo meno alebo že by čítal Bibliu. Nikdy som ho nevidel modliť sa okrem modlitby pred večerou.

Od detstva som spoznal desiatky mužov, ktorí sú presne ako on. Bolo asi tak pravdepodobné, že prídu na sv. omšu bez saka a kravaty, ako je pravdepodobné, že by prišli bez nohavíc. Ak by neprišli o končatinu, vynechanie sv. omše neprichádzalo do úvahy. Dobrovoľne obetovali svoj čas. Zabezpečovali každoročný piknik a pomáhali čistiť a udržiavať kostol. Otec pracoval v charitnej vývarovni i dlho po osemdesiatke, až kým štát New Jersey kvôli nejakému hlúpemu pravidlu nenariadil, že farnosť už nemôže invalidom vydávať jedlo.

Uctievanie Boha, dôverovanie Cirkvi, prijímanie sviatostí, vykonávanie milosrdných skutkov a možno občasné zašepkanie Zdravas Mária alebo modlitby k sv. Antonovi, keď sa stratia kľúče od auta – tie veci, ktoré robíte – pre týchto mužov je to dosť.

// Čítajte celý text //